Foto: Aspekt
Dôsledkom toho bolo, že sa nielenže nesformovala druhá vlna feministického hnutia, ale neoživovali sa ani poznatky o prvej vlne, ktorú na Slovensku predstavovali spisovateľky ako Hana Gregorová, Božena Slančíková-Timrava, Terézia Vansová či Elena Maróthy-Šoltésová.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia sa preto slovenské feministické hnutie ocitlo v pozícii nevyhnutnosti a zároveň nemožnosti „doháňať zameškané“. Jana Cviková bola jednou z protagonistiek a priekopníčok feministickej diskusie a rodového výskumu na Slovensku ako spoluzakladateľka združenia Aspekt a zodpovedná redaktorka rovnomenného časopisu (ktorý vychádzal v rokoch 1993–2004) a knižnej edície, v ktorej dodnes vyšlo 128 knižných titulov. Monografia Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre je výsledkom jej vyše 20-ročnej bádateľskej, vzdelávacej a vydavateľskej práce v tejto oblasti. Zároveň odzrkadľuje jej vedecké zameranie ako literárnej vedkyne v oblasti germanistiky a slovakistiky pôsobiacej v Ústave svetovej literatúry SAV.
Rozmanitosť identít a potrieb
Monografia je nevyhnutným čítaním pre každého, kto sa chce oboznámiť jednak s feministickým hnutím, akademickým diskurzom a vzťahom medzi nimi a jednak s analytickým využitím pojmu rodu v literatúre a celkovo v myslení o spoločnosti. Ponúka na jednej strane autoritatívny prehľad feministického myslenia najmä v kontexte anglo-americkej a nemeckej literárnej vedy a stručnú históriu etablovania týchto prístupov na Slovensku a na druhej strane ich kriticky reflektuje. Kniha zároveň pertraktuje základné pojmy a problémy feminizmu, ktoré dopĺňa odkazmi na bohatú existujúcu literatúru.
Ústredným motívom publikácie je rozmanitosť a nelineárnosť feministického poznania, je to teda príbeh „feminizmov“, ktorý, ak je vôbec možné zachytiť ho na 250 stranách, nevyhnutne tvoria, ako poznamenáva autorka „skratky, digresie, zámlky, mikropríbehy“.
Feministické myslenie má dve základné smerovania: je ťažiskovo sústredené na rovnosť a na rozdielnosť medzi ženami a mužmi. Kniha opisuje vývin feminizmu s dôrazom na druhú a tretiu vlnu feminizmu. Na konštruovanosť rodu ako sociálnej, kultúrnej, historickej a politickej kategórie prvýkrát poukázala Simone de Beauvoirová v roku 1949 prelomovou knihou Druhé pohlavie. V 80. a 90. rokoch postštrukturalistický feminizmus odmietol takto ponímanú telesne a psychologicky konkrétnu ženskosť feminizmu diferencie.
Američanka Judith Butlerová tvrdila, že snaha feminizmu predstavovať ženy ako samostatnú skupinu ľudí s podobnými vlastnosťami iba posilňuje binárne vnímanie rodu a namiesto toho by sa mal sústrediť na analýzu fungovania moci. Butlerovej pluralistický skepticizmus k používaniu rodu ako analytickej kategórie sa stal mimoriadne vplyvným aj ako forma odporu proti etnocentrickému, triednemu či heterosexistickému vyzdvihovaniu jedného typu „ženskosti“. Hlavnou charakteristikou tretej vlny feminizmu je preto rozmanitosť identít a potrieb rôznych žien.
Týka sa to žien aj mužov
Feminizmus už dávno nie je „len“ diskusiou o rovnosti žien s mužmi, ale bol kľúčovým pre rozvinutie ďalších diskurzov zohľadňujúcich inakosť, ako postkolonializmus (vyrovnávanie sa s nerovnosťami medzi krajinami globálneho Juhu a Severu), gender studies, teda analýzu vplyvu patriarchálneho myslenia a útlaku na konštituovanie mužských, ako aj ženských identít, alebo queer studies, teda analýzu postavenia heteronormatívneho myslenia v kontexte konštituovania sexuálnych identít a vnímania sexuality.
Rod, ako vysvetľuje feministická teória, je totiž „primárnou oblasťou, prostredníctvom ktorej sa artikuluje moc“. Je zrejmé, že všetky ostatné mocenské diskurzy (ako napríklad rasizmus alebo heterosexizmus) boli analogicky odvodené od binárneho videnia rodu – napríklad kolonizovaní alebo homosexuáli boli považovaní za iracionálnych, pasívnych, sexuálne deviantných a nečistých. Išlo teda o vlastnosti, ktoré boli tradične pripisované ženám. Otázky, ktoré rieši feminizmus, sú preto celospoločenské a týkajú sa žien aj mužov, ich vedomia aj podvedomia.
Feminizmus bol zároveň zdrojom tzv. „rodového obratu“ v spoločenských a humanitných vedách, to znamená dôrazu na rozmanitosť identít a diskurzívnu konštruovanosť a performatívnosť subjektivity. Problematizuje tradičný humanistický koncept homogénnej a koherentnej subjektivity a predpoklad, že identita môže byť sprítomnená jazykom. Toto nie je len akademické teoretizovanie, ale oslobodzujúci spôsob myslenia pre ženy aj mužov, použiteľný v každodennom živote, pretože nastoľuje, že byť ženou alebo mužom nie je ničím esenciálnym. Umožňuje vyslobodiť sa zo začarovaného kruhu nezmyselnej debaty o takzvaných „vlastnostiach“ a z toho plynúcich spoločenských rolách „ženskosti“ a „mužskosti“ a celkovo prehodnotiť kategóriu rodu v našom myslení, spoločenskom poriadku, vo verejnom aj v súkromnom živote.
Je to zároveň priestor na prehodnotenie histórie, napríklad histórie literatúry. Otvára otázku, či je produktívne vydeľovať spisovateľky na základe príslušnosti k ženskému pohlaviu, a ak áno, ako to urobiť tak, aby to malo analytický význam. Ako vysvetľuje Cviková, feministické prepisovanie literárnej histórie neznamená len dopĺňať „zabudnuté“ ženské autorky do mužmi dominovaného kánonu, ale nazerať na túto históriu ženskou perspektívou, čo môže viesť k zásadným zmenám literárnohistorických paradigiem, teda napríklad definícií žánrov, vývinových štádií a samotných hodnotiacich kritérií literatúry.
Lapidárny príklad
V tretej časti knihy Cviková túto teóriu majstrovským spôsobom prenáša do praxe na príklade analýzy jedinej strany v Encyklopédii spisovateľov sveta (zost. Ján Juríček a kolektív) z roku 1987. Táto známa kniha (resp. jej predchodkyňa Malá encyklopédia spisovateľov sveta z roku 1978), kedysi trónila v obývačkovej stene každej slovenskej domácnosti, ktorá sa považovala za vzdelanú. Predmetom Cvikovej analýzy je strana číslo 591 Encyklopédie, na ktorej sa vďaka abecednému usporiadaniu stretli tri spisovateľky, ktorých diela dnes patria k feministickej klasike: Mary Wollstonecraftová, Virginia Woolfová a Christa Wolfová.
Ako ukazuje Cviková s pomocou kritických nástrojov feministickej perspektívy, jednotlivé heslá prácu týchto autoriek podceňujú, bagatelizujú a skresľujú nielen tým, čo o nich hovoria, ale aj tým, ako to formulujú a čo zamlčujú.
O Angličanke Mary Wollstonecraftovej sa tu nedozvieme, že bola zakladateľkou feministickej filozofie, podobne ako sa nedozvieme o jej krajanke Virginii Woolfovej, že patrila k zakladateľom a teoretikom literárneho modernizmu a kľúčovou témou jej románov je konštruovanosť rodovej identity a nerovné postavenie žien v spoločnosti a v intímnych vzťahoch. Naopak, dozvieme sa o nej, že bola dcérou literárneho kritika. A čo sa dozvieme o nemeckej spisovateľke Christe Wolfovej? Že písala „o nemeckej žene“, čím heslo potvrdzuje jeden zo základných poznatkov feminizmu, že žena je vnímaná v prvom rade ako príslušníčka svojho rodu a až potom ako individuálny človek. Našťastie vďaka feminizmu je možné o tom hovoriť.
