Kniha: Obrázky z výstavy v hlave

Daniel Hevier napísal knižku, ktorá je na čítanie aj na pozeranie Tajné dejiny bielej kaligrafie.

13.11.2016 12:00
debata

Knižka zužitkováva jeho všestranný talent a prezrádza, že je aj bádateľ. Je o ňom známe, že je aj maliar a maľba je v tejto publikácii rovnocenná slovu, pomáha mu zvládnuť bohatú fantáziu a príval nápadov. Už názov Tajné dejiny bielej kaligrafie naznačuje, že to nebude celkom realistický príbeh. A skutočne – v objemnej publikácii popustil spisovateľ uzdu fantázii rozprávačskej aj vizuálnej. Našiel si formu, ktorá mu umožňuje preskúmať to, čo v sebe počas života nahromadil, čo v ňom (neviditeľné) pracuje a k čomu by sa rád vyjadril a dal tomu tvar.

Daniel Hevier: Tajné dejiny bielej kaligrafie

V úvode píše: „Stopa, ktorá sa odvíja od počiatkov čias, nie je neviditeľná, iba nevidená. Je to nikdy sa nekončiaci steh na látke našich životov – iný na jej lícnej strane, iný na rube.“ Po tomto všetkom Hevier hmatá, ohmatáva stehy, stopy, vrypy a nadväzuje na zistené. Chápe to ako „…poslanie osvetľovať stopu, v pološere nahmatať jazvy po znakoch a slepecké písmo odkazov“. Svoju knižku nazýva ilustrovaným manuálom či iluminovaným románom, čím predznamenáva, že pôjde o text magický, ktorý je akýmsi sprievodcom po všeobecnom ľudskom podvedomí, presnejšie – mapuje ho. Vzniká tak zaujímavá „reportáž“ o tom, ako sa životné deje a myšlienky prelínajú, ako plodia nové udalosti a ako aj zdanlivo nesúvisiace deje majú spolu čo do činenia. Čítanie je to plné odkazov na známe mená, udalosti, čitateľovi bude mnohé povedomé. Hevier vyvoláva v knižke atmosféru, akú majú radi čitatelia napríklad Umberta Eca – záhady starých rukopisov, prach kláštorných knižníc, spleť čudáckych postáv a prízrakov z minulosti. Tón je stále plný napätia a akejsi slávnostnosti. Do toho vstupuje celkom bežná dikcia všednej súčasnosti, bežná konverzácia, miešajú sa mená obyčajné aj vznešené, známe aj neznáme, zlomky dávnej minulosti: „Nepoznáme ich mená, iba z útržkov viet v rozpravách, básňach, epitafoch, povestiach, historkách, epopejach sa môžeme domnievať, že medzi nich mohol patriť niektorý z pomocných pisárov biskupa Maurusa, ktorý žil na našom území v 11. storočí…“.

Kto veľa číta a študuje, pozná iste radostný pocit, keď sa mu vynorí nejaká nečakaná súvislosť, poznanie. V takých chvíľach človek uverí, že nič sa nedeje náhodne. Hevierova knižka vyvoláva tiež tento príjemný pocit, že sa nič nestráca, že všetko má význam a nič nebude zabudnuté. Komu sa teda chce túlať po širokých obzoroch histórie a fantázie, vydá sa na cestu s Hevierom. Biela kaligrafia zaznamenáva aj to, čo sa nezapísalo. Je to v ľudských génoch a nadobúda to rôzne podoby. Vďaka knižke z vydavateľstva Trio Publishing sa v nich dá aj zalistovať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Daniel Hevier #Tajné dejiny bielej kaligrafie