Kniha roka denníka Pravda: Poézia ako skalpelom

23.11.2016 09:00

Po básnických zbierkach Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008) a Ohrozený druh (2012) prichádza slovenská poetka Mária Ferenčuhová (1975) so štvrtou básnickou knihou s názvom Imunita.

Témou je onkologická liečba a jej odraz v ľudskom vnútri, ako aj v celom individuálne konkretizovateľnom psychosociálnom milieu ľudskej bytosti v jej intímnom sebaprežívaní.

Poetka si svoj konsolidovaný, koncentrovaný a z tvorivého hľadiska premyslený text rozvrhla do šiestich častí s lakonickými názvami: Schopnosť obrany, Kľúčové príznaky, Predpoveď na zajtra, Dokumenty, Obrazy liekov a Fragmenty, pričom celý súbor uzatvára Epilóg. Okrem Kľúčových príznakov a Obrazov liekov sú všetky štyri ostatné časti uvedené citátmi či mottami z diela C. Miɫosza, J.-P. de Dadelsena, G. Zdraveskiho a E. Bishopovej. Knihu uzatvára citlivý a inštruktívny doslov literárnej kritičky Marty Součkovej Pod povrchom tela, za jazykom textu.

Nesamozrejmosť života

Onkologické ochorenie patrí už roky rokúce k najväčším strašiakom ľudstva, a to do značnej miery oprávnene. Žijeme v čase dynamicky sa rozvíjajúcich technologických inovácií, ktoré akoby nás uvádzali do sveta civilizačnej budúcnosti, odbremenenej od mnohých námah, čo sprevádzali ľudstvo v uplynulých storočiach, no na druhej strane nás onkologické či iné ochorenie bolestivo upomína na našu smrteľnosť a potenciálny zánik uprostred všetkých technologických vymožeností a masívnej ponuky najrôznejších druhov tovaru.

Medicína robí všetko, čo sa dá, aby ani onkologické ochorenie neznamenalo predčasný koniec života, a v mnohých prípadoch to tak skutočne je, ale každý človek, ktorý prešiel kalváriou najrôznejších terapií, si v hĺbke duše musel uvedomiť nesamozrejmosť samotného života, ako aj spolupatričnosť s inými postihnutými či zúčastnenými. Veľa sa o tejto téme z vlastnej skúsenosti i zo skúsenosti druhých dozvedela i Mária Ferenčuhová a veľmi veľa nám o nej povedala svojou básnickou knihou, ktorá chce komunikovať.

V záujme záchrany

Prvá časť zbierky pozostáva z ôsmich básní, ktorých názvy predstavujú len iniciály zrejme mien, a teda ľudských osudov, s onkologickou skúsenosťou a číslo (zrejme vek indivídua) v zátvorke za iniciálami. Jednotlivé básne sú písané voľným veršom, usporiadané do 1–4 strof, tu a tam s grafickým vybočením z pravidelného verša. V básňach sa opisujú objektívnym, ale stále potenciálne básnickým jazykom zmeny organizmu (kože, pórov, dutín), pričom pointou môže byť náhle zosubjektívnenie, vrhajúce nové svetlo na celý dovtedajší text: „Aj vnútri / čo nevidieť / vzkypí nový život. / Napokon sa / obrátim sama proti sebe / v záujme svojej vlastnej / záchrany“ (s. 11).

V básni F. H. (32) je zasa na jednej strane explicitne vymedzený filozofický postreh z osobitého prežívania času počas liečby: „Nemá význam tento čas / merať v sekundách / alebo v rokoch: / Je vyjadrený vzťahom každej chvíle / k trvaniu celého života“ (s. 15), na druhej strane konkrétna situovateľnosť do osobných súradníc výhradne v prítomnom čase: „Tvár syna, vkĺznutie do jeho / pohľadu, čakanie na autobus: // teraz“ (s. 15). Pacienti sú konfrontovaní so smrťou – „neznámym cieľom“ – ale aj „to ružové a čisté / prichádza zvnútra, zhora, / pomimo skúseností, spoza štatistík / ako celkom obyčajný zázrak“ (s. 18).

Predpoveď na zajtra

Aj druhá časť Kľúčové príznaky pozostáva z 8 básní s regulárnymi názvami aj z oblasti medicíny (Anamnéza, Zápaly a i.), ale aj inej proveniencie (Niečo sa mohlo stať, Predsa len, Meteor). V týchto básňach sa primárne sprítomňujú subjektívno-objektívne opisy zmien a procesov (i psychických) odohrávajúcich sa v ľudskom tele a vedomí, raz v tretej, inokedy v prvej osobe, ale ide v nich okrem veľkej dávky empatie („posledné úvahy šesťročného“) aj o tému civilizačnú, smerujúcu k širšiemu uchopeniu prírodného a spoločenského kontextu (v básni Slapové javy je sugestívny opis stáda lesných zvierat, ktoré si to z lesa namierili rovno do mesta: „Bez strachu / spolu prestávame dýchať“, s. 32).

Tretia časť Predpoveď na zajtra pozostáva z 13 básnických, datovaných (od 25. 5. 2012 do 1. 1. 2013) zápisov, metaforicky štylizovaných ako „predpoveď počasia“, no v skutočnosti podávajúcich „meteorologický“ opis stavov duše a tela pri liečbe a návštevách nemocnice. Ferenčuhovej básnické zápisy sa ako skalpel vnárajú do reality všednodennej liečby: „V aplikárni / pohodlné kreslá / ako v kaderníctve, / rozhovory o počasí, / politike / a nových liečivách, // kým natečie, / niektorí prečítajú / knihu, pospia si, / zjedia desiatu, // možno už o hodinu / všetko / vyvrátia“ (s. 36). Báseň z 31.12. aj graficky a výrazovo evokuje neusporiadané, „poruchové“ vedomie po terapii. To, čo je v tomto zázname vyjadrené graficky na pôde verša, to je v zázname z 19. 11. vyslovené expressis verbis: „Neviem si spomenúť na význam slov / „kôš“, „štetec“, „tam“, / neviem, kde presne je „tam“, / prekvapí ma rôznorodosť znakov, / už neviem, či za neurčitosť môže hlava, / alebo ju mám pripísať jazyku“ (s. 38).

Existenciálny náboj vnútra

V časti Dokumenty nachádzame 4 básne, okrem poslednej viacčasťové. V básni Zoznamy autorka majstrovsky narába s „dokumentmi“, teda so svojimi zdravotnými záznamami od narodenia až po aktuálnu súčasnosť. Básnický efekt sa dostavuje už pri jednoduchom odcitovaní strohých lekárskych záznamov na ľavej strane, pričom na pravej sú uvedené názvy aplikovaných liekov či lekárskych zákrokov, čím autorka dáva možnosť precítiť a uchopiť skrze objektivistický medicínsky popis „život“ jednotlivca (udalosti ako „rana pri koreni nosa pri náraze hojdačky, pri ktorej subjekt dostal 9 stehov", alebo záznam „do tváre jej skočil plch a poškriabal jej oko a nos“), ukončený v aktuálnej prítomnosti skeptickým záverom „V priemere ostáva ešte dvadsať rokov / bez fatálnych chorôb // a ďalších dvadsať na viac či menej / bolestivé dožitie“ (s. 45).

V básni Premeny je zasa nastolený urbánny, medicínsko-sociálny kontext ľudskej situácie, odkázanej na návštevy zdravotníckych zariadení (v zátvorke príslušná linka trolejbusu). Báseň Chorobopis zasa zachytáva dramatický obraz vývoja situácie mladej prvorodičky, opäť ťažiaci z napätia medzi strohým medicínskym opisom faktov a „zamlčanou“ ľudskou drámou, končiacou sa smrťou pacientky.

V Obrazoch liekov sa snúbia skúmavkovo presné odmerky slov, charakterizujúcich jednotlivé prvky liekov od kyseliny dusičnej po liečivé rastliny so snímkami individuálnych ľudských osudov s ich sociálnym zázemím a v časti Fragmenty zasa autorka rozvíja obraz „civilných“ situácií chorého subjektu, pričom do popredia vystupujú pozitívne črty ľudskej povahy. A to sa už pomaly preklápame do epilógu nádeje s otvoreným koncom: „ďalej už musíš pokračovať sám: / ďalej už musíš pokračovať sama“ (s. 83).

Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Imunita môže slúžiť aj ako doplnkový manuál pre ľudí zaujímajúcich sa o onkologickú problematiku (vrátane špecialistov, výberovo i pacientov), no svojimi súradnicami, osnovanými na napätí medzi objektívnym sterilným medicínskym svetom a mohutným vnútorným existenciálnym nábojom ľudského vnútra, má veľký potenciál zaujať náročného čitateľa poézie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Mária Ferenčuhová #imunita
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk