Honza Vedral: S Mekym Žbirkom si stále vykáme

Poslednú autorizáciu si s Mekym vymenil týždeň po termíne odovzdania rukopisu. Poslal ho e-mailom do vydavateľstva, zaklapol počítač a odletel na dovolenku bez internetu. Honza Vedral (35) sa stretával s Mirom Žbirkom rok a pol. Novinárska zvedavosť a generačný rozdiel prinútili hudobníka spomínať aj na menej známe momenty svojho života. „Je to hudobný príbeh, ktorý písali piesne a platne,“ hovorí Honza Vedral o autobiografickej knihe Zblízka.

04.12.2016 16:00
debata
Honza Vedral si s Mekym Žbirkom rozumel aj... Foto: Ivan Majerský, Pravda
Honza Vedral Honza Vedral si s Mekym Žbirkom rozumel aj napriek generačnému rozdielu (na snímke z krstu knihy Zblízka).

V časoch mladého Mekyho Žbirku bola pre ľudí hudba takmer všetkým. Čím je pre vás?
Veľmi podstatnou súčasťou života. Hudbe sa venujem celý deň v práci, na skúškach, koncertoch aj v štúdiu so svojou kapelou The Chancers. Jej aspektmi som sa zaoberal aj na vysokej škole v rámci mediálnych štúdií. Hudbu hrám aj ako DJ. A napriek tomu som nedávno na koncerte Jamieho T v Londýne znovu zistil, že ju dokážem stále prežívať bezstarostne a bojovať o ňu ako „pubertiak“. Nie však o každú a nie vždy. O to bolo to zistenie cennejšie.

O hudbe nielen píšete, ale ju aj aktívne robíte – štýl ska, ktorý hráte v kapele The Chancers, je vašou srdcovkou?
Pre to, čo hráme, sa skôr hodí výraz 2tone. Aj vďaka britskému spevákovi je v tom istá dávka melanchólie a nahnevanosti, nielen čistý hedonizmus. Táto muzika, rovnako ako soul, mod beat, punk rock a ďalšie spriaznené žánre, majú určite k môjmu srdcu a ušiam najbližšie.

Po kom ste zdedili vzťah k hudbe?
Veľký vplyv mala, samozrejme, moja rodina, aj keď pochádzam skôr z divadelného prostredia. Zmysel pre rytmus ako univerzálny nástroj platný pri hraní aj pri písaní textov som si budoval počúvaním rozhlasových hier svojho otca, ktoré režíroval môj nevlastný dedko. A asi nebude náhoda, že to bol jeho otec, kto v šesťdesiatych rokoch v pražskom Hudobnom divadle Karlín po prvý raz inscenoval My Fair Lady… Čo sa týka vzťahu k hudbe, ovplyvnila ma aj otcova textárska činnosť. Divokú dobu, keď sa v deväťdesiatych rokoch písal muzikál Pěna dní podľa Borisa Viana a ja som bol takmer tínedžer, si pamätám veľmi intenzívne.

Aká cesta viedla k saxofónu, na ktorom hráte v kapele?
Najprv som hral na husliach. Kvôli tomu „hlúpemu“ večerníčku s cvrčkom. Vôbec mi to nešlo, za päť rokov som sa naučil hrať akurát piesne Hoja, Ďunďa, hoja a Osiřelo dítě. Od huslí som, našťastie, utiekol a prešiel na klarinet. Narazil som na skvelého učiteľa, vďaka ktorému som začal hrať na saxofóne. Vždy som to však bral trochu ľahkovážne. Ako relax, nechcel som sa vybrať profesionálnou cestou.

Miroslav Žbirka s producentom Robom Cassom. Foto: Archív Miroslava Žbirku
Miroslav Žbirka Rob Cass Miroslav Žbirka s producentom Robom Cassom.

Práca pre časopisy, ktoré sa zaoberali hudobnou scénou, bola vaším snom, alebo vám to prišlo len tak do cesty?
Nebola to vysnívaná práca, hoci ku kultúre som mal vždy blízko. Na gymnáziu sme dokonca robili elektronický časopis. Vychádzal vo veľkých nákladoch ako súčasť CD niekoľkých herných časopisov. Keď som začal študovať na žurnalistike, hltal som už Rock & Pop a vtedy začínajúci Rolling Stone. Tiež Živel, najlepší časopis, aký tu kedy bol. Po dvoch mesiacoch elévskej práce v MF Dnes som vedel, že na domácom oddelení pracovať nechcem. A potom som na jednej prednáške počul tú dôležitú vetu: To sú pravidlá, ktoré platia pre všetkých. Možno s výnimkou športových či hudobných novinárov. Tí si aj tak robia, čo chcú. To ma zaujalo…

Po práci hudobného redaktora denníka MF Dnes a editora hudobného časopisu Filter bolo treba hľadať veľkú dávku odvahy na vlastné projekty v podobne časopisu Headliner a ArtLover?
Niektorí ľudia si klopkali na čelo, že som dobrovoľne odišiel z dobrého miesta v MF Dnes. V redakcii som však bol šesť rokov a cítil som sa vyčerpaný. Keď som odchádzal na post šéfredaktora Headlinera, o nejakom ArtLovere som ani netušil. Určite to bol risk. Počas roka sme však vďaka majiteľom rozbehli celý rad projektov, ktoré pôsobia slobodne. Občas je toho veľa, niekedy je to stresujúce. Je to väčší boj než v zákryte veľkej korporácie. Bolo to však jedno z najlepších rozhodnutí môjho života. Aj vďaka nemu mohla vzniknúť kniha Zblízka o Mirovi Žbirkovi.

Kedy ste prvý raz počuli o Mirovi Žbirkovi?
To už neviem, asi v rádiu? Prvá spomienka, ktorú mám skutočne živo a hlboko vrytú v pamäti, je jeho moderovanie relácie Rhytmick. To bolo predsa zjavenie!

Čo považujete z tvorby Mekyho za naj?
Po napísaní knihy, keď sme do detailu preberali každý album a ja som ich všetky pozorne počúval, je to nesmierne ťažká otázka. Mekyho považujem za jedného z najlepších skladateľov pesničiek, aký u nás kedy bol. Dokáže napísať priamočiaru vypaľovačku, ako je 22 dní, aj kompozične náročnú Baladu o poľných vtákoch. Nikdy sa nebál experimentovať. Je autorom a interpretom, ktorý nezastal, naopak, stále zreje. Musím teda odpovedať, že k tým najlepším patria jeho najnovšie skladby nahraté v Abbey Road. Pokiaľ mám vybrať jedinú, bude to Fair Play, z ktorej ma vždy mrazí.

Kedy a ako sa zrodil nápad urobiť knihu o Mekym?
Napadlo mi to v lietadle do Londýna, keď som išiel robiť reportáž z nahrávania v Abbey Road. Vtedy totiž o Mekym vyšla iná biografia a ja som mal pocit, že som sa z nej vôbec nedozvedel o hudbe, ktorá hrá v jeho príbehu zásadnú rolu. O pár hodín neskôr som stál v Štúdiu 2 a pýtal som sa, prečo toto nikto nevie? Trvalo však niekoľko mesiacov, než sme sa o tejto možnosti začali reálne rozprávať. Ponuka od Mekyho a jeho ženy Katky nakoniec prišla nezávisle od toho, čo mi vtedy v tom lietadle išlo hlavou…

Ste tiež spoluautorom knihy Jiří Horčička – rozhlasový režisér. Je nejaké pravidlo, podľa ktorého si vyberáte osobnosti?
Asi podľa blízkosti. Jiří Horčička bol môj nevlastný dedko. Mal za sebou úžasnú prácu v rozhlase, veľa medzinárodných ocenení. Nemal však nikoho, kto by ten jeho úžasný príbeh zaznamenal.

Miroslav Žbirka s manželkou Katkou. Foto: Archív Miroslava Žbirku
Miroslav Žbirka Miroslav Žbirka s manželkou Katkou.

Myslíte si, že novinár urobí knihu o známej osobnosti lepšie ako spisovateľ?
Na to neviem odpovedať. Píšem veľmi emotívne a nepredvídateľne – aj sám pre seba. Novinársky dril mi pomáha držať sa pri písaní istej logickej – a pre čitateľov azda vďaka tomu aj zrozumiteľnej – štruktúry.

Známi ľudia riskujú, že ak v autobiografii povedia o sebe všetko, ďalšie rozhovory s médiami už nemajú svoje miesto. A nebyť v dnešnej dobe na stránkach novín či magazínov… Aj o tom ste spolu hovorili?
Nemyslím si, že o tom Meky takto rozmýšľa. Určite chcel ucelene povedať svoj príbeh, podeliť sa o svoje skúsenosti a názory. Veľmi si vážim, že ako autor som dostal od neho tú dôveru ja, pretože nás od seba delí generácia. Napriek tomu sme si, myslím, porozumeli. Aj keby sa Meky už nechcel vracať do minulosti, je to stále človek s neuveriteľným prehľadom o súčasnosti. O súčasnej hudbe vie viac než mnoho dvadsaťročných muzikantov. A dokáže o nej zanietene debatovať celé hodiny. Veď vďaka Mekymu začali české rádiá hrať Jake Bugga! Stalo sa to vďaka jeho odporučeniu.

Z akých materiálov ste pri písaní knihy čerpali?
Chcel som ukázať svet očami Mekyho Žbirku. Nechcel som povedať všetko, ale to, čo on videl a ako to videl. Snažil som sa čerpať najmä z jeho osobnej výpovede. Samozrejme, konfrontoval som informácie s dobovými materiálmi a inými knihami, ale nechcel som nimi odvádzať svoju pozornosť a chcel som sa vyhnúť opakovaniu. Pristupovať skrátka k písaniu tak, ako keby žiadna knižka o Mekym Žbirkovi nevyšla. Nechcel som so žiadnou z nich viesť pomyselný dialóg. Osnovu tvoria jednotlivé Mekyho nahrávky, ktoré na seba viažu mnohé osobné príbehy a odkrývajú mechanizmy pozadia predrevolučnej a porevolučnej hudobnej brandže. Podtitul knihy Zblízka by bol „hudobný príbeh“. Pri jej vzniku sa totiž ukázalo, že Miro Žbirka často, aj keď podvedome, písal hudobný motív ku svojim životným peripetiám.

Ten, o kom píšete autobiografiu, vám dáva do rúk celý svoj život. Bolo ťažké získať si Mekyho dôveru?
Nepristupovali sme k sebe ako dvaja neznámi ľudia. Vďaka mojej práci pre noviny sme mali za sebou niekoľko rozhovorov, niektoré z nich úplne mimo záznamu, keď sme sa rozprávali len o muzike a našich názoroch. Sám som bol prekvapený, že pri autorizácii Meky opravil len vecné chyby a nepresnosti. Nevyškrtol ani jeden odsek. A to som s niekoľkými počítal… Aj za to si ho vážim.

Nie ste rovesníci, delí vás generácia. Bola to výhoda či nevýhoda pri písaní knihy?
Jedno aj druhé. Od začiatku sme si uvedomovali, že generačný rozdiel a isté napätie, ktoré z neho vyplýva, by mohli byť zaujímavé pre obidve strany aj pre čitateľov. Pýtal som sa často na veci, ktoré by jeho súčasník považoval za samozrejmé. Potreboval som ich pochopiť a vďaka tomu ich Meky pomenoval.

Pri spomínaní je dôležitá pamäť. Má ju Meky dobrú?
Skvelú. Mali sme dve stretnutia, medzi ktorými bola dlhá pauza. Ja som omylom začal hovoriť o rovnakých veciach ako pri predchádzajúcom stretnutí, bez toho, že by som si to uvedomil. Pri prepise z diktafónu som zistil, že Meky si skutočne všetky detaily pamätá a opisuje ich takmer presne rovnako. Zdalo sa mi neuveriteľné, že nič neprifarboval, aj keď pokojne mohol.

Miroslav Žbirka v legendárnom Štúdiu 2 v Abbey... Foto: Archív Miroslava Žbirku
Miroslav Žbirka Miroslav Žbirka v legendárnom Štúdiu 2 v Abbey Road.

Boli ste spolu s Mekym v štúdiách Abbey Road. Bol to zážitok aj pre vás?
Bol. Do konca života. Pomerne podrobne to rozoberám a opisujem aj v knihe. Skutočne som stál v ikonickom Štúdiu 2, kde vzniklo toľko zásadných nahrávok a čudoval som sa, aké je to tam malé. Okrem štúdia ma dostalo, ako si Mekyho všetci, ktorí s ním pracovali na jeho anglických nahrávkach, vážili. Správali sa k nemu ako ku svetovému autorovi. Čo aj je!

Aký je Meky rozprávač?
Vtipný, chytrý, zábavný. Nedá sa zastaviť! Niekoľkokrát som takmer nestihol vyzdvihnúť dieťa zo školy.

Boli témy, o ktorých sa mu nechcelo rozprávať?
Hovorili sme úplne o všetkom. Najťažšou kapitolou bolo úmrtie jeho brata Jasona. Pri tom jedinom z Mekyho úst zaznela veta: A tu by som skončil. K tomu už vám nechcem viac hovoriť. Aj tak toho povedal až prekvapujúco veľa.

Na čo ste odpoveď nedostali?
Prečo Mekyho rodina zostala v Bratislave a nie v Londýne. Nie že by na to Meky odpovedať nechcel. Podľa všetkého to však dodnes sám nevie.

Tá najlepšia veta či otázka občas novinárovi napadne, až keď je vonku. Stalo sa to aj vám? Už viete, na čo ste sa zabudli opýtať?
To asi ešte len uvidíme. Nehovorím, že niektoré kapitoly by nestáli za hlbšie prepracovanie, ale všetko, na čom sme sa na začiatku dohovorili, v knihe je. Nebolo to také ťažké. Je to hudobný príbeh, ktorý písali piesne a platne.

Dozvedeli ste sa niečo, čo vás prekvapilo?
Tých drobností je veľa. Od jeho hrania pre Elizabeth Taylor cez večeru s Bonom z U2 v tieni egyptských pyramíd až po moju obľúbenú kapitolu o „vodkovom“ turné po Sovietskom zväze. Občas som si pripadal ako autor sci-fi.

Po čom, po akej informácii zapišťalo vaše autorské srdce?
Podľa mňa bola najväčšia trúfalosť džentlmenovi, akým je Meky, položiť otázku o sexe, drogách a rokenrole. Urobil som to a dostal som odpoveď!

Bolo ťažké zozbierať všetky fotografie dokumentujúce Mekyho minulosť?
Nesmierne. Je za tým obrovský kus práce, o ktorú som sa nepostaral ja, ale Katka, Mekyho manželka. Hovoril som jej, že by sa mala pripísať ako spoluautorka alebo minimálne ako obrazová redaktorka. Priznám sa, že keď som videl knihu pri lámaní a potom vytlačenú, sám som bol ohromený, čo všetko našla a ako skvelo to text dopĺňa.

Spoznali ste aj ostatných členov rodiny?
Logicky som najviac spoznal Katku, ktorá mala na vznik knihy zásadný vplyv. Linda, Mekyho mladšia dcéra, bola tiež na mnohých našich stretnutiach. Davida som poznal len trochu, Denisu z prvého manželstva som nestretol vôbec.

Ako dlho ste písali knihu?
Práca na knihe trvala asi rok a pol. Stretávali sme sa väčšinou v lobby pražského Alcronu, symbolicky oproti Lucerne, kde Meky dlhý čas býval a v kuchyni skladal svoje budúce hity. V tom hoteli Meky často nocoval, keď ešte nebýval v Prahe. A v šatni Lucerny, ktorú vypredával, spoznal aj svoju Katku, keď s ním prišla urobiť rozhovor do školského časopisu. Knihu som písal najčastejšie za ďalším rohom, vo svojom bývalom byte. Boli to dlhé večery aj noci. Poslednú autorizáciu som si s Mekym vymenil týždeň po termíne odovzdania rukopisu. Poslal som e-mail do Slovartu, zaklapol počítač a odletel na dovolenku bez internetu.

Strávili ste spolu intenzívne niekoľko mesiacov. Zmenil sa váš pohľad naňho?
Vôbec nie. Meky zostal od začiatku do konca rovnako neodolateľný a vtipný.

Stali sa z vás priatelia? Je dobré, keď sú autor a subjekt priateľmi?
Dúfam, že svojím spôsobom áno. Je to však také noblesné priateľstvo, pri ktorom sa rešpektujeme, počúvame sa a stále si vykáme.

Miro Žbirka: Povedal som aj to, čo som nechcel

Foto: Slovart
Zblízka Miro Žbirka

Myslím, že sme si s Honzom ľudsky aj hudobne porozumeli. Tým sa naša spolupráca zjednodušila. Rozhovory nás bavili aj preto, že som Honzovi nemusel vysvetľovať históriu pop-rockovej kultúry. Ako hudobný redaktor väčšinu ovládal a keď sa s ohľadom na svoj mladý vek niečo navyše odo mňa dozvedel, hneď si to vedel zaradiť do súvislostí. Bol tiež pripravený. Poznal moju tvorbu, preto základné otázky odpadli. Presedeli sme spolu hodiny, vypili litre kávy a ja som sám seba už nenávidel. Obával som sa, či si spomeniem na niečo podstatné. Honza sa však vie pýtať a vybrať to dôležité. Vďaka vekovému rozdielu bol zároveň inak zvedavý a kládol mi iné otázky. Bol aj veľmi rafinovaný, pretože som mu povedal aj to, čo som nechcel a čo som si úspešne nechával pre seba. Uznal som však, že ak má byť kniha zaujímavá, nemôže byť cenzurovaná. Katka sa mi často smeje, že svoju minulosť si pamätám podľa albumov, ktoré som vydal. Honza to dal do knihy a môj život mapuje podľa albumov.

Honza Vedral

Foto: Jan Nožička
Honza Vedral profil

Je šéfredaktorom hudobného časopisu Headliner a štvrťročníka o súčasnom umení ArtLover. Niekoľko rokov pôsobil ako hudobný redaktor denníka MF Dnes a iDNES.cz, bol tiež editorom hudobného časopisu Filter. Je spoluautorom knihy Jiří Horčička – rozhlasový režisér, podieľal sa aj na knižnom projekte Kmeny. Je saxofonistom medzinárodného zoskupenia The Chancers. Počas svojej novinárskej kariéry sa stretol s množstvom známych a úspešných hudobníkov (Iggy Pop, Tom Jones, Roger Waters – Pink Floyd, Metallica, Tony Benett, Red Hot Chili Peppers, Beastie Boys, Gwen Stefani, Cee-Lo Green, 50 Cent, Nickelback, Placebo, Queens of the Stone Age, Imagine Dragons, Ellie Goulding, Judas Priest, Kiss či Alice Cooper), s ktorými urobil rozhovory. Kniha Zblízka je o hudobníkovi a spevákovi Mirovi Žbirkovi.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #kniha #autobiografia #Miroslav Žbirka