Kniha týždňa: Starý známy Staviarsky

Víťo Staviarsky (nar. 1960) je v kontexte súčasnej slovenskej literatúry pomerne netradičným typom spisovateľa, ak „spisovateľstvo“ vnímame ako istú sociálnu rolu, ktorej podobu formujú rovnako vonkajšie okolnosti, ako aj samotný autor. Pracoval ako ošetrovateľ, výčapník či jarmočný obchodník a je zrejmé, že absolventovi kvalitnej umeleckej školy (pražská FAMU) tento „alternatívny“ spôsob života a nadobudnuté skúsenosti naozaj poskytli čosi ľudsky aj umelecky dôležité.

19.12.2016 09:00
debata
Víťo Staviarsky: Rinaldova cesta Foto: Prešov: Víťo Staviarsky
Víťo Staviarsky Rinaldova cesta Víťo Staviarsky: Rinaldova cesta

Dalo by sa takmer povedať, že mu jeho početné „nelukratívne“ zamestnania dlhé roky slúžili nielen ako zdroj obživy, ale aj ako zámienka umožňujúca zber literárneho materiálu zo sociálnej periférie a zo slovensko-rómskeho etnického pomedzia, čo sú v mnohom prekrývajúce sa svety. Staviarsky sa teda dobre orientuje v rôznych profesionálnych a sociálnych prostrediach a k tomuto poznaniu z prvej ruky pridáva empatiu k svojim často problémovým protagonistom. To je jeho základné ľudsko-umelecké nastavenie voči svetu.

Alebo je to inak? Možno sa z tohto prostredia už ani nedokáže vymaniť, musí písať práve a len o ňom. Zároveň je pre jeho autorský typ charakteristické, že si od postáv zo spoločenskej periférie nevytvára priveľký ľudský odstup, nekritizuje ich, nemoralizuje nad nimi. Naopak, sleduje ich zblízka a ich životy tematizuje skôr v tragikomických farbách, v ich neradostných osudoch vždy objavuje humor, založený buď na konkrétnej situácii, alebo na svojskom jazyku, miešajúcom hovorovú slovenčinu s východosloven­skými nárečiami, rómčinou a so slangom. Ako sa už neraz konštatovalo, v jeho knihách veľmi badať scenáristické školenie, veď viaceré z nich sú vlastne adaptáciou nerealizovaných scenárov. Fiktívne oko kamery možno cítiť aj pri čítaní Rinaldovej cesty.

„Rómska trilógia“

Hoci autor svoje prvé prózy časopisecky publikoval už koncom 80. rokov (oveľa neskôr vyšli v knižke Človek príjemný, 2014), známym sa stal až v zrelom veku, po vydaní knižného debutu Kivader (2007). Debut to bol netradičný z viacerých dôvodov: „Začínajúci“ spisovateľ mal pomaly pred päťdesiatkou, knižka vyšla v malom českom vydavateľstve, no napriek tomu si našla cestu k slovenským čitateľom.

Všimli si ju publicisti a kritici a zabodovala aj v Anasoft litere, kde postúpila do finálovej desiatky. Už táto kniha rozvíjala rómsku tému a rozprávala príbeh zasadený do východoslovenského prostredia. Týchto konštánt sa držal aj v Kale topánkach (2012, víťazný titul Anasoft litera). Rómsky cyklus nateraz uzatvára Rinaldova cesta.

Na ceste

Príbeh tejto novely je zasadený do súčasnosti, opäť sa odohráva vo východoslovenskom prostredí a na ceste, čiže v dobre známom časopriestore, ktorý autor v novej knihe ešte zvýraznil. Z overeného prostredia rómskej osady sa zo sociálneho hľadiska zosúva ešte nižšie.

Hneď v úvodnej scéne príbehu sa ocitáme uprostred zapáchajúceho smetiska, ktoré má svojich stálych obyvateľov živiacich sa zberom a triedením privezených odpadkov. No Staviarsky by nebol Staviarskym, ak by aj takéto skľučujúce prostredie nevyfarbil s hravou pomocou svojho detského rozprávača, ktorý mu umožňuje modelovať svoj literárny svet bizarno-humorným spôsobom. Takto načrtol hneď úvodnú situáciu knihy, kde sa čitateľ zoznamuje s „kráľom smetiska“ Patkaňom: „Mal svoju kanceláriu v strede smetiska, aby z nej všetko videl a v nej mal koženú sedačku, v ktorej sa dalo dobre spať, slnečník Coca cola, stôl, chladničku a televízor na autobatériu.“

Víťo Staviarsky sa rád pohybuje na neurčitej... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Víťo Staviarsky Víťo Staviarsky sa rád pohybuje na neurčitej hranici umeleckej a populárnej literatúry.

Práve z tohto prostredia sa vydáva mladý Rinaldo na cestu vlakom za svojou staršou a skúsenejšou sestrou žijúcou v Budapešti, aby mu pomohla zachrániť ich rodinu. Ako inak, vo veľkomeste na nich číhajú mnohé nástrahy a situácia sa rýchlo skomplikuje… Nakoniec sa však pre Rinalda skončí putovanie šťastne, ak za šťastie môžeme považovať návrat do pôvodného prostredia. Už z tohto stručného náčrtu fabuly je zrejmé, že autor pokračuje v čerpaní zo zdrojov populárnej literatúry, predovšetkým z romance a dobrodružného príbehu. Napokon, svedčí o tom aj meno hlavného hrdinu – Rinaldo.

Kto je Rinaldo?

Staviarsky svoje umelecké školenie zvyčajne nedáva okato najavo, v jeho súčasnej tvorivej etape mu nejde o prvoplánovú „umeleckosť“, či „experimentálnosť“, merať jeho prózy týmito kritériami je nedorozumením. No to neznamená, že by občas aj on nezavítal do intertextuálnych vôd. Pri tejto knihe je v tomto smere inštruktívny už názov.

Titulnou postavou Rinaldovej cesty je síce štrnásťročný rómsky chlapec, ale jeho meno priamo odkazuje na Rinalda Rinaldiniho z rovnomenného románu nemeckého spisovateľa Vulpia z konca 18. storočia. Tento román sa považuje za najúspešnejšie dielo veľmi populárneho romantického žánru lúpežníckeho románu (Räuberroman). K motívom dobrodružného putovania sa teda v tejto intertextuálnej rovine pridáva odkaz na kriminálne prostredie, opäť priestor, ktorý Staviarsky rád a opakovane tematizuje.

Okrem tohto jednoznačného odkazu je tu aj menej zrejmá filiácia s málo známym románom Ladislava Grosmana (scenáristu Obchodu na korze) s názvom Z pekla štěstí. Román vychádza zo skutočných udalostí a rozpráva príbeh dvanásťročného židovského chlapca z východného Slovenska, ktorého rodičia v čase začínajúcich transportov do koncentračných táborov pošlú na dobrodružnú cestu vlakom za príbuznými do Budapešti. Aj v tomto románe sa zámerne pracuje so žánrami „poklesnutej“ literatúry s cieľom originálne osvetliť ťaživú životnú situáciu mladého protagonistu vylúčeného na okraj vtedajšej spoločnosti. Deje sa to tak, že ju autor odľahčí láskavým humorom.

Tento postup využíva aj Víťo Staviarsky, ktorý sa rád pohybuje na neurčitej hranici umeleckej a populárnej literatúry. Aby ho celkom nepohltila téma, využíva dva základné spôsoby budovania umeleckej dištancie: humor a odstup na úrovni rozprávania. Svoje rozprávanie vrství, ako je to napríklad v Kale topánkach, alebo využíva rozličné typy „nehodnoverných“ rozprávačov (napríklad deti), tak je to aj v Rinaldovej ceste.

Nebezpečenstvo sebaexotizácie

Víťo Staviarsky sa opakovane pokúša zachytiť „špinavú“ stránku súčasného života v jeho spontánnosti a živelnosti. O prostredí drobných zlodejíčkov, prostitútok, ľudí bez domova či pretĺkajúcich sa na okraji spoločnosti ťažko písať neutrálne, bezpríznakovo. Rizikom Staviarskeho láskavého a exotizujúceho prístupu je istý, azda aj neuvedomený sebakolonizačný kalkul. Autor vo svojich príbehoch nastavuje zrkadlo tak, aby sa tradičné čitateľské predstavy vo vzťahu k naznačeným témam pokiaľ možno naplnili.

Platí to aj o Rinaldovej ceste, ktorá je situovaná kdesi medzi divokých východniarov a nevyspytateľných Rómov. V tomto zmysle nejde o vyslovene novú knihu, skôr sa ňou cizeluje a dopĺňa náš obraz o tomto spisovateľovi a jeho spisovateľstve. Po jej prečítaní môžeme skonštatovať: náš starý známy Staviarsky.

Víťo Staviarsky: Rinaldova cesta Prešov: Víťo Staviarsky, 2015

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Víťo Staviarsky #Rinaldova cesta #lúpežnícky román #Rinaldo