Čím vás zasiahla téma imunity?
Keď začínam písať prvé básne novej knihy, zväčša presne neviem, kam dospejem. Téma postupne kryštalizuje, sedimentuje a sýti sa tým, čo vnímam okolo seba. V zbierke Imunita som sa pokúsila vyjadriť k javom, ktoré sú celkom prirodzenou súčasťou života, no v súčasnej spoločnosti sú skôr vytesňované – je to starnutie, chradnutie a zomieranie. Niekedy mám pocit, že sa dnes na ochorenie alebo starnutie pozerá ako na prejavy osobného zlyhania. Prípadne sa pred nimi zatvárajú oči. Preto som sa pokúsila oči poriadne otvoriť a pozrieť sa na túto súčasť života čo najsústredenejšie. Český básnik Kamil Bouška o mojej zbierke povedal, že zachytáva „človeka v terminálnom štádiu“. Je to veľmi presné. Ukazuje totiž hraničné situácie – posledné dni života, úplnú stratu síl, rozhranie medzi rozumom a šialenstvom, atď. Imunitu som začala písať niekedy v roku 2012 a každý ďalší rok som dopísala pár básní. Zároveň sa to, o čom som písala, čoraz viac primkýnalo k môjmu vlastnému životu.
Básňami ste teda spočiatku nereflektovali seba, vlastnú situáciu, ale iných?
Áno, k téme ma priviedli príbehy ľudí v mojom okolí. Na začiatku písania som si ešte neuvedomovala, že aj s mojím telom sa niečo deje, práve naopak, cítila som sa silnejšia ako kedykoľvek predtým. Zároveň som v tom čase žila vo veľkom napätí a strese, nabrala som si toho na seba veľmi veľa a možno som celkom zbytočne plytvala silami.
Filmový jazyk, ktorý charakterizoval vaše predchádzajúce knihy ste vymenili za lekársky, ktorý je vecný, strohý až chladný… Odkiaľ sa vzal?
Reč medicíny som si požičala preto, že je presná a zároveň obrazná. Keď sa dívame na zdravotnú dokumentáciu, na jednotlivé nálezy alebo celé chorobopisy ako na metafory alebo metonymie života, odrazu nám odhalia omnoho viac než len opis zdravotného stavu a zvolenej liečby. Tak ako zrejme každý človek, aj ja som si po návšteve lekára, či už som tam bola sama alebo napríklad so synom, vždy aspoň zbežne prečítala lekársku správu. Niektoré ma svojím štýlom doslova očarili. V iných som zase cítila obrovský poetický potenciál. Keď som v roku 2012 menila praktickú lekárku, dostala som do rúk svoju zdravotnú kartu a celú som si ju prečítala. Bol to veľmi zaujímavý experimentálny román. Dej nič výnimočné, ale tá forma!
Používate množstvo odborných termínov. Kde ste si ich osvojili?
Lekárska veda ma fascinovala od detstva, jedny z mojich obľúbených kníh na základnej škole boli zdravovedy. Napäto som si čítala o drámach, ktoré sa môžu odohrať v mojom tele alebo v telách mojich blízkych. Zistenie, čo všetko na naše telá číha, vo mne vyvolávalo hrôzu a záchvaty hypochondrie. Zvedavosť a hlad po informáciách však boli silnejšie. Zaujatie prírodnými vedami ma sprevádzalo celú základnú a aj celú strednú školu.
Chceli ste sa stať lekárkou?
Buď lekárkou alebo biochemičkou, dokonca som si podala prihlášku na chémiu. V tom čase som však už bola prijatá aj na scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. Chémiu som si vybrala preto, lebo som sa naivne domnievala, že jej štúdium, na rozdiel od medicíny, nebude vyžadovať celého človeka a dovolí mi ponechať si aj múzické ambície. No ukázalo sa, že múzické ambície sa bijú so zanietením a disciplínou, ktoré vyžaduje seriózny výskum, a preto sa chémia a medicína objavujú už len v mojich básnických textoch.
Ako ste dosiahli, že zbierka, ktorá vznikala niekoľko rokov, pôsobí tak plynulo?
Možno tak pôsobí preto, že aj k tým najstarším básňam som sa v priebehu písania viackrát vracala. Napríklad náčrt básnického cyklu z júla 2012 som dopracovala až v máji 2013, no medzitým som už napísala iné básne, a tie nevyhnutne ovplyvnili dokončovanie prvého cyklu. V roku 2014 som už tušila, s akou témou pracujem a v roku 2015 mi už bolo jasné aj to, akú bude mať štruktúru, alebo to, ako by sa mala kompozične uzavrieť.
Zbierku ste rozčlenili na šesť častí a epilóg. Dá sa položiť otázka, či ste s niektorou z nich najväčšmi stotožnená?
Ku knihe mám veľmi osobný vzťah ako celku. Mám rada aj tie básne, ktoré sa vzťahujú k vzdialenejším príbehom či k situáciám – k takým, ktoré som nezažila na vlastnej koži ani som nebola ich očitou svedkyňou. Všetky texty však vznikli na základe impulzov, ktoré ma hlboko zasiahli. Nedokážem povedať, ktoré sú mi najbližšie, dokonca ani v prípade tých, čo sa ma týkajú osobne.
Skrývajú sa za básňami konkrétne udalosti?
V prevažnej miere. Zasahovali ma straty alebo starosti ľudí, ktorých som videla chradnúť. Zasahoval ma ich strach a bolesť. Zaplavovala ma radosť, ak sa uzdravili, alebo sa im darilo lepšie. Zároveň ma zaujímalo, akým spôsobom sa človek v ohrození života – alebo v terminálnom štádiu svojho života – s touto skutočnosťou vo všeobecnosti vysporadúva. Ako sa na ňu pripravuje a ako ju zvláda, pretože nakoniec aj tak všetci zvládneme opustiť tento svet.
Imunita môže byť chápaná aj negatívne, ako uzavretosť či dištanc. V akom kontexte nad ňou uvažujete vy?
Samotnú imunitu vnímam ako živý mechanizmus, ako komplex vzťahov medzi jedincom a vonkajším alebo aj jeho vlastným vnútorným prostredím. Ako schopnosť jedinca vzdorovať ničivým vplyvom a zároveň ich spracúvať, vytvárať si protilátky pre budúcnosť. Imunita v sebe teda zahŕňa jednak rezistenciu, uzavretosť, jednak otvorenosť, pripravenosť, dynamiku.
Vašu výpoveď som vnímala v zmysle straty stability, fyzickej sily, zlyhávania… Čítala som ju správne?
Áno, je to kniha o obmedzenej, narušenej alebo slabnúcej schopnosti obrany. Imunita sa však celý život vyvíja. Protilátky pribúdajú alebo miznú, počet bielych krviniek sa mení, imunitu ovplyvňujú prekonané ochorenia, očkovanie atď. Je to teda súbor procesov, ktoré vedome neriadime, maximálne ich ovplyvňujeme, a zväčša o nich ani nevieme. Imunitu preto vnímam doslova ako zázračnú schopnosť. Kdesi v zadnom pláne mojej knihy je aj otázka, či a do akej miery dokážeme byť odolní napríklad voči strachu z vlastnej smrteľnosti. Nemyslím, či smrteľnosť dokážeme vytesniť – v tom sme totiž majstri – ale či jej vieme čeliť. Posilňuje sa táto imunita s vekom, keď schopnosť obrany pred chorobami, naopak, klesá? Posilňuje sa skúsenosťou? Nemám na to jednoznačnú odpoveď.
Ako by ste sama charakterizovali svoju zbierku?
Niekedy Imunitu zo žartu nazývam paramedicínskou poéziou. Paramedicínske služby sú tie záchranárske – môžu ich vykonávať zdravotníci, ktorí prešli kurzom a vedia poskytovať prvú pomoc, nemusia byť nevyhnutne lekári. Moja poézia je paramedicínskou v tom zmysle, že mi dokázala poskytnúť prvú pomoc pri tých najvážnejších, najakútnejších duševných stavoch. Momentálne našťastie nepíšem v stave úzkosti, skôr pozvoľna otváram oči, možno novými smermi, aj keď ešte netuším, čo to vlastne vidím.
Pracujete teda na nových básňach?
Prekvapivo áno. Myslela som, že nebudem môcť. No je otázne či, respektíve kedy ich budem publikovať, lebo len málokedy bývam s novými textami hneď od začiatku spokojná. Skôr ich pozorujem a som zvedavá, kam ma zavedú.
Inšpiruje vašu tvorbu aj film, ktorým sa zaoberáte profesionálne?
Filmová reč mala zásadný vplyv na môj spôsob písania. Striedanie detailov s pohľadmi na celok, prepájanie navzájom nespojitých priestorov, striedanie perspektív, montáž – to všetko poznáme predovšetkým z filmov. Pre poéziu je inšpiratívna v prvom rade experimentálna, nenaratívna kinematografia, ktorá radí obrazy často v netypickom slede, vytvára krátke spojenia a je viac metaforická než metonymická. Rovnako ma však zasahujú hrané aj dokumentárne filmy s tradičnejšou výstavbou, hoci tie ma obyčajne inšpirujú viac po tematickej než po formálnej stránke. Do Imunity som zaradila jednu báseň, ktorá je parafrázou výpovede jedného z protagonistov filmu Roberta Kirchhoffa Kauza Cervanová. Ide o protagonistu, ktorý je schizofrenik a opisuje svoj vzťah k minulej realite – niečo sa mohlo stať, ale on nevie čo, pretože nedokáže spoľahlivo odlíšiť skutočnosť od predstavy. Okolo tejto nespoľahlivosti vnímania som, na základe jeho vlastných slov, vystavala nový text.
Venujete sa aj prekladateľskej činnosti. Od koho závisí, ktorá slovenská kniha sa bude dať čítať vonku?
Nevenujem sa prekladom beletrie zo slovenčiny do iného jazyka, ale trochu sledujem, čo zo súčasnej prózy vychádza napríklad v angličtine, prípadne francúzštine. Myslím si, že je to do istej miery náhodný výber – niekedy sa takto prekladov zhostia študenti slovakistiky na zahraničných univerzitách. Do veľkej miery to závisí od Literárneho informačného centra, ktoré robí veľmi záslužnú prácu tým, že sa snaží selektovať kvalitné knihy, i tým, že spolupracuje so zahraničnými partnermi a stojí za mnohými prekladovými projektami slovenských kníh. Významnú rolu zohrávajú aj slovenské „spojky“ v zahraničí a tie zahraničné u nás. Ich výhodou je, že vedia odhadnúť, čo by mohlo zahraničného čitateľa zaujať, osloviť.
Koho konkrétne máte na mysli?
Jednou z nich je napríklad prekladateľka Julia Sherwood vo Veľkej Británii, ktorá spolupracuje okrem iného aj s internetovým časopisom venovaným prekladovej literatúre Asymptote a ktorá spolu s manželom Petrom preložila do angličtiny viacero slovenských románov. Veľkú službu slovenskej poézii pri preklade do angličtiny robia aj básnici a prekladatelia James Sutherland-Smith a John Minahane. To isté sa deje aj pri preklade do nemčiny alebo do iných slovanských jazykov, prípadne do ďalších jazykov. Prekladateľov zo slovenčiny do cudzieho jazyka je však žalostne málo. Slovensko je skrátka príliš malá krajina, hoci u nás občas vyjdú aj veľké knihy.
Čo by to mohlo zmeniť?
Nie som si istá, či na to viem odpovedať. Podistým kontakty, priateľstvá, osobné vzťahy. Literárne festivaly, kde takéto kontakty medzi autormi, prekladateľmi či vydavateľmi môžu vzniknúť. Do istej miery môžu pomôcť medzinárodné prekladové workshopy alebo iné literárne projekty. Vytvorenie jazykovo zmiešaných prekladateľských dvojíc, ktoré prekladajú spolu. Ale aj keď sa preklad podarí vydať, ešte to nemusí znamenať, že preložená kniha v zahraničnom prostredí bude žiť, že zarezonuje. Môže to znieť paradoxne, ale čiastočne môžu na slovenskú literatúru upozorniť aj autori, ktorí píšu v inom ako slovenskom jazyku, ako napríklad Alexandra Salmela, ktorej kniha 27 čiže smrť robí umelca mala vo Fínsku veľký ohlas a získala viacero cien, alebo Andrea Salayová, ktorá vydala svoj debutový román Eastern po francúzsky a vo Francúzsku. V každom prípade, to, že diela slovenských autorov sú len málokedy prekladané do cudzích jazykov, vnímam ako problém: Slovenská literatúra, a zvlášť poézia, síce prijíma vplyvy z rôznych zdrojov, ale napriek tomu zostáva v prvom rade svetom pre seba.
Mária Ferenčuhová (1975)
- Je docentkou na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení.
- Prednáša teóriu a dejiny dokumentárneho filmu a vedie semináre venované predovšetkým rétorike dokumentárnej tvorby.
- Publikovala vedeckú monografiu Odložený čas. Filmové pramene, historiografia, dokumentárny film (2009).
- Je spoluautorkou a editorkou kníh Dokumentárny film v krajinách V4 (2014) a Nový slovenský film (2015, s Katarínou Mišíkovou).
- Z francúzštiny prekladá prózu, poéziu aj odbornú literatúru.
- Vydala štyri zbierky poézie Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012), Imunita (2016).