Kniha roka denníka Pravda: Život je už zas niekde inde

17.12.2016 16:00

Príbeh v tejto knihe je rovnako absurdný ako jej vlastné osudy a napokon aj ako životné osudy jej autora. Dopísaná tesne po okupácii v roku 1969 v Československu, ale vydaná až v roku 1973 vo Francúzsku, kam ju Milan Kundera, doma už zakázaný autor, o dva roky nasledoval.

Milan Kundera: Život je jinde
Milan Kundera: Život je jinde Autor: Atlantis

Aj bez Nobelovej ceny za literatúru, ktorú zrejme pre svoju politickú nekorektnosť nikdy nedostane, patrí už desaťročia medzi tých pár neprehliadnuteľných autorov súčasnej svetovej literatúry. Preto je vydanie každej jeho knihy možné smelo označiť za kultúrnu udalosť. A to dokonca aj vtedy, keď tá kniha vychádza len v Česku a v češtine a vlastne ani nie je nová.

Naopak, od jej napísania ubehlo už takmer polstoročie, vyšla medzitým v mnohých vydaniach vo všetkých svetových jazykoch a celé desaťročia už existuje aj v českom origináli – akurát, že vydanom v exilovom kanadskom vydavateľstve. Lenže doteraz nikdy táto dávno slávna kniha nevyšla v krajine, v ktorej bola napísaná, a do ktorej naplno patrí jazykovo i tematicky. V tej krajine, v ktorej jej budú čitatelia úplne rozumieť – niekedy možno aj viac, ako by si želali. Až teraz, v roku 2016, sa Milan Kundera so svojím románom Život je jinde vracia domov.

Príznačný typ

Otázkou je, či tá kniha neprichádza neskoro. Či je ešte pre nás aktuálna, či teda ešte stále hovorí o svete, v ktorom dnes žijeme. Generačné zmeny hodnôt a životného štýlu v nej predsa cítiť. Ako anachronizmus na nás môže pôsobiť už aj to, že hlavnou postavou Kunderovho románu je mladý básnik a že byť básnikom je v tej dobe ešte vnímané ako prestížny životný cieľ. Aká zmena! Veď ktorý mladík ešte dnes túži byť básnikom?

Jaromil, Kunderova hlavná postava, ktorej osudy sledujeme od narodenia až po veľmi skorú smrť (ako sa na poriadneho básnika patrí), je teda pre nás už postavou z iného sveta, zo života, ktorý je „jinde“. Spolu so svojou matkou, ktorá ho v jeho básnictve vehementne podporuje, predstavuje dobovo príznačný typ človeka, ktorý sa snaží sám seba stotožniť s niečím vysokým a povznášajúcim. A to dokonca aj vtedy, keď to vysoké a povznášajúce je v skutočnosti neúprimné a falošné.

Kundera usvedčuje svoje postavy zo snobstva, z vysokosti, ktorá je len hraná, nie žitá. Preto dokáže Jaromil tak ľahko uveriť hocijakej veľkolepej myšlienke (napríklad aj myšlienke práve prichádzajúcej komunistickej diktatúry), ktorá sa javí ako vysoká, zjavená pravda. Nie že by dnes ľudia slepo neverili všelijakým hlúpostiam – kdeže, v tom sa svet vôbec nezmenil – akurát, že dnes sa už nikto nepokúša predstierať akúkoľvek vysokosť.

Na rozdiel od čias Kunderových hrdinov je teraz v móde nízkosť, ktorou sa naši súčasníci radi predvádzajú a chvália. V istom zmysle je to možno úprimnejšie, ale skutočný, zmysluplný život to zrejme aj tak nie je. Ten nám zasa kamsi unikol. S Kunderovými postavami máme teda predsa len veľa spoločné. To podstatné, ten neveľmi príjemný pocit neautentickosti života je rovnako typický pre dnešného človeka ako pre Kunderove postavy zo 40. či 60. rokov minulého storočia. Ešte stále platí, že „život je jinde“.

Trápna neistota

Pozrime sa na chvíľu na ten Jaromilov životný príbeh. Je rovnako smiešny ako dojímavý, rovnako komický ako tragický. Jaromil je svojou matkou aj okolím považovaný za geniálne dieťa – maľuje, veršuje, preskočí v škole celý ročník. Postupujúcimi rokmi však o aureolu výnimočného dieťaťa prichádza a nahrádza ju celkom obyčajná trápna neistota sprevádzajúca chlapčenské dospievanie. Tá neistota je definujúcim faktorom nielen jeho intímneho života, ale aj začínajúceho sa verejného a umeleckého vystupovania. Mladosť, tá nespochybniteľná hodnota toľkých románových postáv, sa tu ukazuje skôr ako hlúpa nezrelosť a nestálosť.

Zmenená doba a nová slečna Jaromila v okamihu zmenia z presvedčeného liberálneho avantgardistu na rovnako presvedčeného ortodoxného komunistu. Vysoký svet ideálov, ktorými Jaromil žije, je vždy dotovaný postpubertálnou banalitou. Séria výjavov z Jaromilovho sexuálneho dospievania je rovnako trápna a komická, ako „smiešne lásky“ mladíkov z ďalších Kunderových slávnych kníh (Žert, Směšné lásky). Oni tiež v neistom nadväzovaní erotických vzťahov iba zúfalo neúspešne hľadajú životnú istotu. Uspokoja sa pri tom s málom, nepotrebujú skutočnú lásku, stačí im obraz seba samých ako neodolateľných milovníkov.

Aj Jaromil stále kontroluje svoj vzhľad; skúma, ako pôsobí na iných – a najmä na ženy. Dôležitejší ako skutočnosť je jej upravený, vylepšený obraz. Pre toto vylepšenie musí trpieť nielen sám Jaromil, ale aj ľudia v jeho okolí. Od svojej matky napríklad Jaromil vyžaduje vernosť dávno mŕtvemu otcovi , pretože s ním predsa prežila veľkú lásku (hoci sa v skutočnosti nikdy nemilovali) a pretože to bol popravený hrdina protinacistického odboja (hoci v skutočnosti len nešťastne chodil za svojou milenkou). Prispôsobovať si skutočnosť vlastným predstavám sa napokon naučil práve od svojej matky. To ona dobre vedela, že síce žila „ubohé manželství“, ale manželovu smrť si môže naprojektovať ako smrť hrdinskú a žiť tak „veliké a slavné vdovství“.

Hocikto z nás

Mladícky nedostatok sebavedomia sa u Jaromila mieša s pýchou. Vystavuje na verejnosti stopy po dievčenskom rúži na svojej tvári (i keď k bozkávaniu v skutočnosti neprišlo), šíri predstavu o vlastnej atraktívnosti a dospelosti a usiluje sa jej aj sám uveriť. Lenže Jaromil naozaj dospelý nie je a do svojej skorej smrti sa ním ani nestihne stať. A tak koná ako hlúpučké dieťa – akurát, že dôsledkom tohto konania nie sú milé detské omyly, ale fatálne zničenie niekoľkých ľudských životov, vrátane jeho vlastného. V ideologickom zápale si pomýli básnictvo s políciou (majú vraj k sebe v komunizme blízko) a udá štátnej polícii brata svojej milenky.

Je teda Jaromil mimoriadny hlupák či dokonca zvrátená kreatúra? Kdeže, je to len stredostavovský synček, tak trochu ovládaný matkou, tak trochu nezrelým egocentrizmom a zrejme najviac vlastným telom a jeho prebudenou sexualitou. Jaromil je v celom svojom živote a dokonca ešte aj pri svojom neuveriteľne odpornom čine poľutovaniahodne uveriteľný. Všetky motivácie jeho abnormálneho činu sú úplne normálne, pretože nie sú nedosiahnuteľne vysoké, ale vlastne celkom banálne a ľudsky nedokonalé. Jaromilom by vo „vhodnej“ dobe a za podobných okolností mohol byť hocikto z nás. Z nás, čo sa z bezpečia čitateľskej perspektívy a dnes už aj dejinného odstupu prizeráme jeho smiešnym myšlienkam a hrozným činom a chvíľami máme možno aj pocit, že ho môžeme súdiť.

Kunderov pohľad na život tohto mladíka nie je ohľaduplný, či nebodaj dokonca láskavý. Nie je ani sústrastný; naopak, je výsmešne ironický. I tak je však plný porozumenia – to trápne dospievanie sa predsa v istej dobe stávalo každému z nás. Hľadanie vlastnej identity mladého človeka má predsa právo byť tak trochu komické. Lenže v tragickej dobe (a nástup komunistickej totality koncom 40. rokov takou bol) sa komédia veľmi rýchlo a ľahko zmení na tragédiu.

Je to tak

Kundera vie, o čom píše. Aj jeho ako nezrelého mladého básnika tá ideológia na chvíľu zlákala (do komunistickej strany vstúpil v roku 1948, ale už v roku 1950 ho z nej vylúčili). Svojím ďalším prozaickým (teda už nikdy nie básnickým) písaním túto svoju mladícku chybu odčiňuje. Aj preto sa Milan Kundera tak programovo hlási k modernistickej tradícii kafkovského románu, ktorý vo svojej esejistickej knihe Umění románu sám označuje ako „antilyrický, antiromantický, skeptický, kritický“. Bývalý mladý básnik Kundera už ako zrelý prozaik útočí na lyriku, na tento prúd emócií nekorigovaných kritickým intelektom. A tiež na takzvaný „lyrický věk“, teda na mladosť, pre ktorú je toto vypäto emocionálne vnímanie sveta a seba typické. Nie náhodou je tak hrdinom (či skôr antihrdinom) románu Život je jinde práve mladý básnik.

Veľkosť a veľkorysosť Kunderovho sporu s lyrikou a mladosťou sa prejavuje aj v tom, že mladíka Jaromila predstavuje napriek všetkej komickosti ako básnika talentovaného. Lenže o čo lepším lyrikom tento mladý muž je, o to nebezpečnejší je pre svoje okolie. „Lyrika je území, na němž se jakékoli tvrzení stává pravdou,“ hovorí poučený Kundera a naznačuje, že v tomto si lyrika celkom dobre rozumie s totalitnou ideológiou a mocou, ktorú obhajuje a ospravedlňuje. Aj mladý lyrik Jaromil sa celkom ľahko, pretože je vedený iba svojimi nezrelými emóciami, stáva nebezpečným ideológom.

Milan Kundera celým svojím písaním rieši základný modernistický problém autentickosti, naozajstnosti života. Jeho postavy žijú v sebaklame, chcú sa vidieť inými, ako naozaj sú. A keď sa už aj rozhodnú pre úprimnosť voči sebe samým, tak už do seba nedovidia, nerozumejú si. Sú pomýlené vlastnou predstavou o sebe, svojou falošnou vznešenosťou. Môžu pociťovať „štítivosť nejen k cizí, ale i vlastní tělesnosti“, z toho však ešte nevyplýva, že by boli skutočne duchovné…

Život je jinde a všetko je inak, ako si Jaromil predstavoval. O mnohých svojich omyloch sa počas svojho krátkeho života ani nestačil dozvedieť. Nezistil dokonca ani to, že dievča, ktoré považoval za svoj samozrejmý majetok, malo časť svojho milostného života aj inde, mimo neho. A nielen život, ale dokonca ani jeho smrť napokon nie je vznešená, veľkolepá, hodná básnika. Je skôr zbytočná, hlúpa a nezmyselná ako množstvo z toho, čo jej predchádzalo.

Je to tak. Kundera nám rozhodne nemaľuje vzdušné zámky, nedáva lacné nádeje. Nečíta sa ľahko, ale číta sa dobre. Pretože jeho rozprávanie je presné, vtipné, a svojím neprestajným úsilím spochybňovať všetky dopredu dané pravdy aj hlboko pravdivé.

Milan Kundera: Život je jinde, Atlantis, Brno 2016

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Život je jinde #Milan Kundera #Kniha roka 2016 #kniha roka #Atlantis
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk