Kniha týždňa: Zdravé rozumy i prízraky vecí

Počínajúc rokom 2002 začal portugalský spisovateľ Gonçalo M. Tavares (1970) vydávať útle knižky, ktorých hlavnými postavami sa stali menovci slávnych osobností a ktoré sa stali súčasťou (zatiaľ) desaťdielneho cyklu zvaného Štvrť. Prvý diel série sa volá Pán Valéry a logika a spolu s ďalšími dvoma dielmi – Pán Henri a encyklopédia Pán Juarroz a myslenie sa teraz vďaka Edícii portugal.sk dostáva v dvojjazyčnom vydaní aj do rúk slovenského čitateľa.

07.01.2017 16:00
debata
Gonçalvo M. Tavares: Pán Valéry a logika, Pán... Foto: Edícia portugal.sk, Bratislava, 2015
Gonçalvo M. Tavares Gonçalvo M. Tavares: Pán Valéry a logika, Pán Henri a encyklopédia, Pán Juarroz a myslenie

Pri poviedkach Gonçala M. Tavaresa sa mi vybavujú tri mená: Jorge Luis Borges, Italo Calvino a Kurt Vonnegut. Prečo?
Borges preto, lebo Tavaresova kniha Štvrť pripomína panoptikum v niečom podobné Borgesovej Fantastickej zoológii. V Tavaresovej Štvrti však namiesto bizarných bytostí žijú alebo mali by žiť ľudia slávnych mien (okrem iných: páni Beckett, Brecht, Le Corbusier, Duchamp, Eliot, Gogoľ, Kafka, Lorca, Musil, Swedenborg, Wittgenstein …), ktorí však so svojimi svetoznámymi menovcami majú spoločnú azda len nejakú sotva postrehnuteľnú drobnosť. Tavaresov cyklus je takrečeno encyklopédiou (či borgesovským zrkadlovým labyrintom?) znásobených právd. Pretože všetci títo „drobní čudáci“, ako píše v úvode Júlia Kočanová, sú majiteľmi nevšedných a zábavných právd. Názor pána Valéryho (menovca Paula Valéryho) na pravdu: „Pravda môže prežiť jedine vtedy, ak sa znásobí. Ak je pravda len jedna a miliardy ostatných možností môžu byť klamstvo, je takmer nemožné pravdu nájsť, iba ak úplnou náhodou. No a lož sa naopak objaví vždy a všade. ( … ) Treba mať toľko právd, koľko je lží ( … ) alebo (…) musí byť aj lož len jedna.“

Calvino preto, lebo som si spomenul na jeho Neviditeľné mestá a Marcovalda alebo ročné obdobia v meste. Kniha však obsahuje nákres Štvrte a z neho sa čitateľ dozvie, že aj pán Calvino má tu svoj skromný príbytok. Tento pán Calvino s Italom Calvinom možno nesúvisí, no calvinovská atmosféra, rovnako strašidelná ako humorná, je i tak prítomná: „Pán Valéry veril, že jestvujú prízraky vecí. Vysvetľoval to takto: ,Niekedy sa mi v noci doma zjavujú veci, ktoré som nikdy v živote nemal. Veci, ktoré patrili predchádzajúcim majiteľom bytu, veci, ktoré sa rozbili alebo zničili. Pozriem na stôl a vidím na ňom pohár, ktorý som nikdy nemal. Zadívam sa do rohu izby a tam je rebrík, ktorý som si nikdy nekúpil.'“ Magický realizmus, ktorý sa tu snúbi s hypotézami kvantovej mechaniky.

A nakoniec Vonnegut preto, lebo text dokresľujú obrázky podobne ironickým a provokatívne polopatistickým spôsobom ako v Raňajkách šampiónov. Rozdiel je len v autorstve obrázkov: kým Vonnegut si svoju knihu ilustroval sám, zatiaľ Tavaresovo dielo dotvárajú (a významovo rozširujú – alebo zužujú?) kresby brazílskej výtvarníčky Rachel Caiano. A potom je tu aj Tavaresov úsporný, detsky jasný, minimalistický a robustný štýl, ktorý by si niekde mohol podať ruku s vonnegutovskou rozprávačskou strohosťou. Alebo aj nemusel.

Dve matematiky

Po myšlienkových zápasoch pána Valéryho nasledujú zamyslenia pána Henriho. Kto je tento pán Henri? Čitateľ nemusí strácať čas hádaním: stačí sa pozrieť na nákres Štvrte na strane 72, kde pri mene Henri nájde aj lakonické M. M ako Michaux. Henri Michaux. Kto čítal Michauxove príbehy pána Pierka (český preklad Jistý Plume, Volvox Globator 1995), tomu bude hneď jasné, do akej spoločnosti, k akej tradícii sa tu Tavares hlási. Hoci pán Henri s Henrim Michauxom nemá nič spoločné, predsa ma pobavilo, ako práve pán Henri lipne na absinte – Michaux bol totiž striktný abstinent, vyhýbal sa dokonca aj káve, namiesto nej pil (zvyk prinesený z Číny) len horúcu vodu.

Okrem absintu pán Henri má ešte jednu vášeň: encyklopédiu. Preto sa mnohé jeho úvahy odvíjajú od encyklopedických informácií: „Pán Henri povedal: štatistiku vynašli v Londýne v roku tisícšesťstošes­ťdesiatdva. … zhody okolností a opakujúce sa udalosti síce existovali aj predtým, ale nikto si ich nevšímal.“ Pán Henri má veľké šťastie, pretože v krčme, kde svoje myšlienky podnecuje dúškami absintu, sa nachádza aj knižnica. A znovu odbočujeme do borgesovských chodieb.

Čitateľovi určite neunikne dominancia dvojky u všetkých troch pánov. Pán Henri dokonca hovorí o dvoch matematikách: „… ak je víťazný národ A zlý, odsekne hlavy všetkým jedincom patriacim k národu B, a tak národ B zmizne zo sveta.(…) a to sa stalo aj s jednou matematikou. (…) otázka je, či by tá porazená matematika nebola inteligentnejšia ako táto, čo máme, zamyslel sa pán Henri.(…) lebo porazení bývajú často inteligentnejší.“ Porazená matematika, či presnejšie neoficiálna logika – logika pre vlastné potreby – predstavuje základnú hybnú silu všetkých týchto príbehov.

Logika obyvateľov Štvrte sa navonok síce tvári ako konvenčná, logická logika: čiže odvíja sa od spomínanej dvojky, od binárnosti, od protikladov. Pán Valéry dbá na obidve strany, na ľavú i na pravú: „Vecí naľavo sa dotýkal len ľavou rukou a vecí napravo sa dotýkal len pravou rukou.“ Pán Valéry sa dokonca vie z duality aj uživiť: „Nepredával veci v pravom zmysle slova, predával len ich vnútro. Zákazník si napríklad kúpil tanier, ale v skutočnosti mu patrilo len vnútro taniera.“ V poviedke Traja ľudia pán Valéry pozná len dvoch ľudí: „Človeka, ktorým práve v tej chvíli bol, a človeka, ktorým bol v minulosti.“ V Strachu z krádeže: „mal dve čierne tašky, ktoré vo svojom dvojizbovom byte nikdy nepúšťal z rúk.“ Pán Henri takisto často operuje s dvojkou, aj keď ju nie vždy má rád: „… problém dvojdobého motora je, pokračoval pán Henri, že dôležité veci nikdy nie sú dvojdobé, ale vždy len jednodobé.“

Matematika porazených, čiže inteligentnejších, môže podľa pána Henriho vyústiť do pozoruhodných podôb: „… kto nám zaručí, že matematika, ktorú máme, nezvíťazila zbraňami a hrubou silou? … tá druhá matematika, tá, čo sa stratila v prachu vekov, verím, že práve ona dala rôznymi kľukatými a nevyspytateľnými cestičkami vzniknúť poézii…“. Lenže podľa pána Henriho „kliatby sú matematické výpočty, čo mieria do budúcnosti a tam na nás čakajú“. Možno poézia obsahuje niečo z kliatby. Predsa aj druhá matematika pracuje s výpočtami.

Každý deň iné mená

Skromné slovenské nahliadnutie do života obyvateľov Štvrte – vydarené najmä vďaka tvorivému prekladateľskému prístupu Júlie Kočanovej a Juraja Štubnera – uzatvárajú úvahy pán Juarroza, menovca jedného z najvýznamnejších argentínskych básnikov Roberta Juarroza, blízkeho priateľa Julia Cortázara.

Tento fiktívny pán Juarroz možno ani nemá tak ďaleko od skutočného Roberta Juarroza, básnika vyznačujúceho sa strohosťou výrazu a rafinovanou logikou druhej matematiky. Básnik Juarroz sa na slová díval možno z podobného odstupu ako Tavaresov mysliteľ: „Pán Juarroz chcel ukázať, že nepodlieha diktatúre slov, a preto dával veciam každý deň iné mená. (…) Keď zaspal, nové mená vecí sa mu v snoch pomiešali so starými menami a občas sa pán Juarroz zobudil taký pomotaný, že mu vypadla prvá vec, ktorú vzal do ruky.“

Zápas medzi protikladnými silami sa prenáša aj do reflexií pána Juarroza. A tak ako u pána Valéryho a pána Henriho aj u pána Juarroza vznikajú prekvapivé kontrasty, ktoré my, sebavedomí používatelia prvej matematiky, za kontrasty väčšinou nepovažujeme: „Pán Juarroz nebol veľkým športovým fanúšikom. Vždy radšej súťažil sám so sebou, a to za pomoci ,svojich dvoch hráčov', ako ich nazýval – myslenia a písania.“ Tieto dve činnosti sa nemusia vždy dobre znášať. Keďže však pán Juarroz zakaždým držal stranu mysleniu, písanie ho nazvalo podfukárom. A či nemalo pravdu?

Gonçalvo M. Tavares: Pán Valéry a logika, Pán Henri a encyklopédia, Pán Juarroz a myslenie
Edícia portugal.sk, Bratislava, 2015 / O Senhor Valéry e a lógica, O Senhor Henri e a enciclopédia, O Senhor Juarroz e o pensamento, preklad: Júlia Kočanová a Juraj Štubner.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #kniha týždňa #2015