Kniha týždňa: Mnohojazyčnosť ako postoj

14.01.2017 16:00

Kniha Rozviazané jazyky Jozefa Tancera, germanistu pôsobiaceho na Filozofickej fakulte UK, je svedectvom o tom, čo Bratislava nenávratne stratila – kultúrne, spoločensky a ľudsky – príchodom fašizmu a následne komunizmu.

Jozef Tancer: Rozviazané jazyky
Jozef Tancer: Rozviazané jazyky Autor: Slovart

Ako píše autor: „Často premýšľam, ako by vyzerala dnešná Bratislava, keby v nej ďalej žila vzdelaná, kultivovaná, dobre situovaná vrstva židovských mešťanov, lokálpatriotov, no zároveň vyznávačov prvorepublikovej demokracie a svetoobčanov.“

Kniha však nie je len o osude Bratislavčanov židovského pôvodu, ale sústreďuje sa na fenomén mnohojazyčnosti v medzivojnovej Bratislave ako najnápadnejší prejav tejto kozmopolitnej a demokratickej identity. Obsahuje dvadsať fascinujúcich rozhovorov s ľuďmi narodenými v 20. rokoch minulého storočia, ktoré sú výberom z vyše sto nahrávok uskutočnených počas ôsmich rokov so 70 pamätníkmi starej Bratislavy, žijúcimi nielen v Bratislave, ale všade tam, kam ich povojnový politický vývoj zahnal: v USA, Argentíne, Izraeli, Nemecku, vo Veľkej Británii, v Rakúsku a Česku. Jazyky zásadne formovali životné príbehy týchto ľudí, ktorí sa stali terčom mocensko-ideologických záujmov škatuľkujúcich ľudí ako viac či menej hodnotných alebo autentických.

„Všetko to bola ľudská bytosť“

Kto však môže v strednej Európe o sebe povedať, že je niečím autentickým? Mnohojazyčnosť bola v medzivojnovom období štandardom nielen v Bratislave, ale takmer vo všetkých slovenských regiónoch, a práve ona, ak vôbec niečo, bola znakom autochtónnosti.

Kniha dokumentuje, že väčšina Bratislavčanov ovládala na rôznych úrovniach tri jazyky – nemčinu, maďarčinu a slovenčinu – ktoré nevyhnutne potrebovali pre praktický život v multikultúrnom meste. Bol to aj výsledok častých zmiešaných manželstiev, v ktorých matka mala iný materinský jazyk ako otec a doma sa rozprávalo oboma jazykmi alebo niekedy tretím jazykom. Rodiny navyše zamestnávali slúžky a opatrovateľky, ktoré prinášali do rodiny svoj jazyk. Deti sa učili jazyky priamo na ulici pri hre a väčšinou si ani neuvedomovali, v akom jazyku sa rozprávajú. V takomto prostredí vzniká zaujímavý fenomén mnohojazyčnosti od narodenia: mnohí respondenti nevedia jednoznačne povedať, ktorý je ich materinský jazyk.

Mnohojazyčnosť je u mnohých sprevádzaná „národnou indiferentnosťou“ – čiže nepovažovanie sa za príslušníka žiadneho národa. Väčšina respondentov v knihe sa prezentuje ako Bratislavčan alebo „Prešpurák“ a nevníma ľudí hovoriacich iným jazykom ako cudzích, ako to dokazuje aj výpoveď pani J. (ročník 1924): „Ľudia v Bratislave boli zvyknutí, tou tolerantnou epochou, že Nemec, čo hovorí po nemecky, nie je Nemec, je Prešpurák, Maďar hovoril po maďarsky, on nebol Maďar, my sme boli všetko Prešpuráci … a každý bol buď priateľ, alebo známy, alebo dobrý známy a národnosť akoby, no možno tam nebola zaujímavá, lebo všetko to bola ľudská bytosť.“

Z pohľadu dnešnej historickej skúsenosti to znie až idylicky, že maďarčina, nemčina a slovenčina kedysi existovali vedľa seba v harmonickom a rovnocennom vzťahu. V slovenčine bolo v tom čase ešte relatívne málo kníh či periodickej tlače a väčšina vzdelaných bratislavských rodín tak posielala svoje deti do nemeckojazyčných alebo maďarskojazyčných škôl, na ktorých hodiny slovenčiny často vyučovali českí učitelia. Napriek tomu žiaden z respondentov v knihe nepovažuje slovenčinu za menejcenný jazyk. Naopak, rodiny, v ktorých sa rozprávalo prevažne po nemecky alebo po maďarsky, posielali svoje deti na prázdniny do slovenských rodín, aby sa naučili po slovensky.

Prešpurácke esperanto

Kniha, ktorá je hybridom medzi sociolingvistickou štúdiou a ústnou históriou, sa sústreďuje na individuálne príbehy jazykov, teda na to, ako ich konkrétni ľudia využívali, prežívali a hodnotili. Jazyk sa tu nechápe ako existujúci samostatne, ale ako úzko spojený s hovoriacim.

Ako vysvetľuje autor, jeho predmetom skúmania nie sú jazyky, ale „jazykové repertoáre“, teda všetky jazykové variety, štýly či registre medzivojnovej Bratislavy. Skúmanie takéhoto individuálneho „jazykového správania“ mu umožňuje nahliadnuť do osobnej histórie hovoriaceho, ako aj dozvedieť sa nové informácie o komunitách, z ktorých dotyčný pochádza. Používanie jazyka je tiež prejavom „jazykových ideológií“ – predstáv a postojov spájaných s istým jazykom, najmä pripisovanie hodnoty. Keďže autor sa rozhodol všetky rozhovory a výpovede (až na výnimky) zjednotiť do slovenského jazyka, a taktiež nepoužil fonetický prepis, z tohto hľadiska je čitateľ knihy ukrátený.

Väčšina starých Bratislavčanov sa pozerá na mnohojazyčnosť pragmaticky, ako dorozumievací nástroj v multikultúrnom prostredí, a neprikladá jej iný význam. Ako však dokazuje citát vyššie, mnohojazyčnosť prirodzene viedla k tolerancii k iným kultúram a k vzájomne obohacujúcemu spolužitiu. Viedla aj k miešaniu jazykov a vytváraniu osobných, rodinných alebo komunitných idiolektov.

Takéto „prepínanie kódov“, niekedy aj v rámci jednej vety, nemusí byť výsledkom neznalosti niektorých slov, ale konverzačnou stratégiou, ktorou hovoriaci môže vyjadrovať svoj emocionálny vzťah k téme, konverzačnému partnerovi, jazyku. Miešanie jazykov tak môže napríklad slúžiť k utajeniu informácie pred tretím poslucháčom alebo spôsobovať pôžitok z hravosti a z kombinovania rôznych vyjadrovacích možností, ktoré jednotlivé jazyky ponúkajú. Môže viesť aj k vytváraniu nových slov. Krásny výraz, ktorý spomína jeden respondent, je „tagesovať“ – čiže obedovať. Môže to tiež byť prejav postoja k druhým, čo je tiež druh jazykového prežívania: „Každý vedel slovensky, maďarsky, nemecky a jestvovalo, aj to bolo veľmi zaujímavé, a síce takzvané prešpurácke esperanto. Tak to nebolo pekné inak, lebo každé slovo bolo inak – maďarsky, slovensky, nemecky, to sme tak miešali. Ale sme sa výborne rozumeli. Rozumeli sme sa výborne v každom ohľade a nestačím to zdôrazniť, že fakticky to bola maximálna tolerancia, ktorá vôbec jestvovala.“

Ako odhaľuje táto výpoveď, mnohojazyčnosť môže byť etickým postojom. Vznik Slovenského štátu v roku 1939, obnovenie Československa v roku 1945, ako aj vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 boli sprevádzané agresívnou reakciou voči tejto tolerancii a potlačením niektorých jazykov.

Smutná bilancia

Záverom knihy autor vyjadruje svoju radosť z toho, že Bratislava sa po mnohých rokoch opäť stáva viacjazyčným mestom. Mnohojazyčnosť prinášajú cudzinci, ako aj Slováci, ktorí sa vrátili z cudziny, ale je aj výsledkom usádzania sa Bratislavčanov v pohraničných maďarských a rakúskych obciach. U veľkého množstva mladých ľudí (ako to bolo aj u mňa) je štúdium cudzích jazykov stratégiou ísť študovať do zahraničia na svetové univerzity.

Dnes, keď je zjavné, že slovenské školstvo je stále vo väčšej a väčšej kríze, sa zdá takmer nemožné, že aj Bratislava bola kedysi svetová a dalo sa tu získať vzdelanie svetovej kvality. Ako hovorí jedna z respondentiek, Nemecké štátne reálne gymnázium v Bratislave „bolo najťažším gymnáziom, ak aj nie na svete, tak aspoň v Československu“ a podľa autora malo vtedajšie gymnaziálne vzdelanie vyššiu hodnotu ako diplom z dnešnej slovenskej vysokej školy. To je smutná bilancia, ktorá v sebe nesie veľké výzvy pre budúcnosť.

Autorka pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV

Jozef Tancer: Rozviazané jazyky / Ako sme hovorili v starej Bratislave Bratislava, Slovart 2016

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Jozef Tancer #Rozviazané jazyky #Ako sme hovorili v starej Bratislave
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku