Publikácia má venovanie: „Olegovi a Ľudmile s obdivom voči veľkosti ,drobnej' práce.“ A o zrode tejto knihy sa možno dozvedieť z netradičného úvodu (povedané s Milanom Šútovcom) Rekapitulácia nekapitulácie (kniha vznikala takmer štyri roky). A číslovky pokračujú i v názvoch jednotlivých kapitol: Štyri cesty, Pätnásť skíc, Dva prieskumy, Dve recenzie výstav, Päť recenzií kníh.
Juraj Mojžiš (ale aj vydavateľ Oleg Pastier) sa radi „hrajú“ s kompozíciou kníh, s ich rámcovými časťami i grafikou ukladania nadpisov, slov, myšlienok, prípadných ilustrácií či fotodokumentácie. To treba privítať – príjemca má aj zážitok vizuálny.
Z obrazu – príbeh
Texty tejto svojej knihy autor usporiadal tematicky podľa druhov umenia. V prvej kapitole Štyri cesty sa predstaví ako odborník na dejiny výtvarného umenia, keď reportážno-esejistickým spôsobom sa dostáva do renesančného Talianska a spolu s ním sledujeme najmä Tizianov život a dielo v konfrontácii s Tintorettom či pôsobenie Caravaggia v Neapole a na Malte. Mojžiš osobné dojmy, dobu a osudy osobností a artefaktov, ich podrobný výklad, často aj s polemikami voči doterajšiemu výskumu, prepletá dejovou niťou. A tak príjemca číta príbeh, v ktorom je všetko: reálie doby, mená postáv, chronológia, výklad i úvahy, autorské asociácie – dôležité odbočenia, prienik do iných druhov umenia a toto všetko vyjadrené príťažlivým štýlom.
Neskôr sa pohybujeme po výstave Turnerových malieb vo Viedni. Autor vie nielen postáť pred obrazom, meditovať, odborne hodnotiť, ale dokáže zaujať aj množstvom faktov o dobe a okolnostiach vzniku obrazu a dať ho do širších súvislostí. Turner a jeho „vôľa byť výnimočným“; maľoval prstami, farby miešal slinami a preškrabával ich nechtami – aj takéto detaily nám sprostredkúva autor.
Rovnako zaujímavo vie hovoriť o iných maliaroch alebo sochároch (Marino Marini, Alberto Giacometti). Z autentického vnímania obrazu vytvorí príbeh, a tak jeho výklad – odborná kritika má silné znaky rozprávania, čo sa pozitívne premietne do čitateľovej pozornosti. Tak ako o renesančnom umení píše i o umení 20. storočia či o súčasnom a svoje interpretácie pretkáva vertikálne i horizontálne literatúrou, filmom, teóriami iných odborníkov a pod.
Aj osobné vyznania
Bolo by nespravodlivé, ak by sme o Jurajovi Mojžišovi hovorili „iba“ ako o odborníkovi na výtvarné umenie. O tom svedčí kapitola Pätnásť skíc, v ktorej sa predstavuje ako znalec literatúry (M. Proust, H. Hesse, H. Miller, J. L. Borges, E. Canetti, D. Tatarka, R. Capa, J. Kolář, A. Marenčin, S. Sontagová, T. Janovic, I. Kadlečík, P. Zajac, J. Cieslar, G. Didi-Huberman) a treba povedať, že dokáže aj v tejto oblasti byť rovnako zaujímavý, jeho texty sú bohaté na informácie, analógie, osobné vyznania a postrehy z konkrétnych literárnych diel.
Nezostáva však iba pri vybraných autoroch umeleckej literatúry, ale rovnako robí prehľad dobovej literárnej kritiky, vykresľuje vzťahy prozaikov a literárnych teoretikov, takže opäť ide o zaujímavé lektúry. U každého z autorov osobitnú pozornosť venuje ich esejistickej tvorbe. („Eseje písali mraky románopiscov, lenže mienku nielen vyslovujúce, ale aj argumentmi dosvedčujúce iba nemnohí.“)
Čitateľ sa dozvie rôzne skutočnosti zo súkromia autorov, je svedkom priateľstiev či nedobrých vzťahov medzi umelcami. Dočítame sa napríklad, že Miller sa živil predajom svojich akvarelov, ale „eseje Henryho Millera sú jedinečné, čím naplnili Montaignom vyslovený žánrový predpoklad tohto jeho vynálezu“.
Mojžiš sa podrobne venuje niektorým témam v esejach uvedených autorov, cituje z nich, ale často s nimi i polemizuje (napríklad Borges o funkcii knihy), vykresľuje dôvody a proces vznikania niektorých vrcholných diel (Canetti: Masa a moc) a často ich dôsledne analyzuje alebo skúma dôvody, čo viedlo esejistov k tomu, a nie inému problému, napríklad „odkiaľ vnímal a pomenoval niektoré problémy aktuálneho slovenského výtvarného umenia“ Dominik Tatarka.
Od spisovateľov prechádza k fotografii a o Robertovi Capovi hovorí ako o nespochybniteľnej hviezde prvej veľkosti novinárskej fotografie. Dva druhy umenia sa Mojžišovi spojili pri Jiřím Kolářovi, o ktorom nadšene povedal, že v českej literatúre je básnikom svetového významu a v svetovom výtvarnom umení zasa jedným z najinšpiratívnejších experimentátorov. „Esejistika Alberta Marenčina má ráz nezvyčajnej autobiografickosti“ a vzápätí vysvetľuje tento princíp. Fakty, ktoré o jednotlivých umelcoch Mojžiš uvádza, sú preňho súčasne základom asociácií, exkurzom do iných oblastí i času.
O zrkadlení sveta
„Lenže, vážení, je esej žáner?“ Túto otázku položil Mojžiš čitateľom pri tvorbe Tomáša Janovica, u ktorého sa v jednej vete „zrkadlí svet“, a teda jeho aforizmy sú vlastne esejami. Mojžiš dáva „svojich“ autorov do širokých súvislostí doby a esejistiku hodnotí na pozadí celej ich tvorby. Pri Ivanovi Kadlečíkovi, ale osobitne v tvorbe Petra Zajaca upozorňuje na prelínanie, prepojenie literatúry a politiky v ich dielach. U každého však iným spôsobom.
Filmové umenie je tiež súčasťou Mojžišových teoretických záujmov, preto zaradil k „svojim“ autorom filmového vedca Jiřího Cieslara. Iný autor – francúzsky kunsthistorik Georges Didi-Huberman sa pre svoje eseje inšpiroval fotografiami, obrazmi a sochami. Mojžiš svoje texty o esejistoch komponuje a štylizuje ako prózy, okrem odbornej lexiky používa aj hovorové črty jazyka, metafory, niekedy iróniu. Pätnásť skíc – to je pätnásť Mojžišových výborných esejí o esejistoch.
Dva prieskumy – v prvom sa venuje Mariánovi Mudrochovi, keď „číta“ jeho výtvarné diela s „pomocou“ filozofov a literátov; prieskum druhý sa týka maliarky Klaudie Kosziby, ktorú zaujala melanchólia fotografií z rodinného archívu. Mojžiš tak rozvinul vzťah fotografie a maľby ako „veľkej témy predminulého i minulého storočia“.
Dve recenzie výstav: jedna 17. novembra 2013 v šamorínskej synagóge (Daniel Fischer), druhá z roku 2016 vo viedenskej Albertine (Od Chagalla po Maleviča s podtitulom Ruská avantgarda). Obidve výstavy podnietili Mojžiša aj k širokým politickým úvahám o historickom dianí od roku 1948 po súčasnosť. Ani v tejto kapitole Mojžiš neobišiel literatúru, venuje sa jej v rozsiahlej (v skutočnosti eseji či reportáži) o 38 predstaviteľoch ruskej avantgardy vo výtvarnom i slovesnom umení.
Päť recenzií kníh – na diela Pavla Vilikovského, Tomáša Janovica, Petra Zajaca, či historikov Rogera Griffina a Richarda Taylora – to je záverečná kapitola Mojžišovej asi najlepšej knihy (okrem tých o výtvarnom umení), čo do materiálu a jeho spracovania. Jurajovi Mojžišovi aj pri vysokej odbornosti kunsthistorika muselo dať veľa námahy sústredenie výsledkov výskumov a prijímania artefaktov odborníkmi z mnohých zemí a kultúr (citácie, polemiky, vykreslenie historického dobového pozadia) – jednoducho: jeho záber na obdobie od zhruba renesancie po súčasnosť je široko horizontálny a hlboko vertikálny, a pritom to ide „ako po masle“.
