Kniha týždňa: Martin Knut v ríši pochýb

Naša doba má rada jednoznačnosť. Nemá rada to, čo jej uchádza. Nemá rada to, čo sa nedá pomenovať a uchopiť. Úplné zmapovanie všetkého živého a neživého považuje za pokrok. Utvrdzovať a zjednodušovať, také by mohlo byť motto našej doby. Máme radi istoty. Kniha Martina Knuta Knut mi však pomohla spochybňovať a všímať si perifériu vecí. Prečo a načo? Aj o tom je táto recenzia.

Držím retrospektívnu knihu o diele slovenského maliara. Vecnejšie sa to napísať nedá. Spĺňa všetko to, čo čitateľ očakáva od retrospektívnej knihy: súvislý prierez autorovým dielom, odborný výklad tretej strany a autorovu glosu k vlastnému dielu. Často sa tieto knihy stanú vkusnými ozdobnými objektmi, ktoré človek kúpi po návšteve výstavy v obchodíku na prízemí múzea a položí ich na stolík uprostred obývačky. Viem to, robím to aj ja. Sú zároveň živou spomienkou na kultúrny zážitok, ale aj tichým upozornením na to, že svet kultúry je nekonečný a čaká na naše neustále znovuobjavovanie.

Objať neistoty sveta

Martin Knut: Knut

Kniha Martina Knuta nie je tichým upozornením, ale hlasnou výzvou. Otvoriť ju znamená pre čitateľa popustiť uzdu svojim myšlienkam a hlavne prijať, dokonca i objať, neistoty tohto sveta. Nie je to nič jednoduché. Pud sebazáchovy nás často brzdí pri snahe zneistiť samého seba. Ono je táto priepasť totiž desivá, hrôzyplná. Vedome a viac-menej ľubovoľne sa vydať na cestu nepoznania, neistôt, pochybovania nie je ľahké. Sám Martin Knut poznamenáva v aforizme: „Je ťažké obnoviť nevinnosť, nevedomosť a nedostatok poznania.“ Ťažké je to však nielen pre umelca, ale aj pre diváka-čitateľa. Ako môže teda kniha prispievať k tomu, aby začal čitateľ uvažovať o súvislostiach ľudského života?

Dielo Martina Knuta možno vnímať ako dielo o človeku uprostred toho nepoznaného každodenného. Jeho dielo – a prierez jeho dielom v knihe – sa nás priamo týka. Nemusíme byť milovníkmi výtvarného umenia ani umenia, aby sme našli v tejto knihe niečo – útržok textu, obraz – čo nás osloví a bude pre nás podnetom, aby sme sa na chvíľu zastavili a získali odstup od vecí. Martin Knut maľuje a hovorí o človeku a veciach človeku vlastných. Táto kniha a Knutovo dielo sú pre každého, kto hľadí na človeka a nie na seba. Pre každého, kto vníma ľudstvo – alebo to ľudské - a nie ego.

Obálka knihy s obrazom Prítomnosť je možno stálym spomínaním, hneď otvára jednu z dôležitých „knutovských“ tém: človek a prázdno, človek v priestore. Nedefinovaná postava sedí s nohami v (bezodnej?) jame a čaká, dumá, spomína. Dúfa? Vymýšľa? Plánuje? Nevieme. Vidíme iba človeka a prázdno, ničotu. Ako naplniť toto prázdno? Máme sa vôbec snažiť ho niečím zaplniť? Hneď na začiatku knihy čitateľa udrie jeden z Knutových aforizmov: „Dúfam, že divák si prázdno vyplní vlastnými významami.“ Sme uprostred problematiky, ktorá je mimo komfortnej zóny moderného človeka (samozrejme, Knut iba dúfa). Knut nám v dobrom nanucuje prázdno, ale nechá nás, aby sme poniesli následky jeho prítomnosti.

Výrez v plátne

Knut je jasným zástancom maieutiky. Vie, ako v dialógu doviesť diváka vhodným kladením otázok k tomu, aby vyjavil niečo, čo v sebe nosí. To niečo je už na divákovi. On sa musí rozhodnúť, čo si z Knutovho obrazu alebo aforizmu odnesie a ako to použije v rámci vlastných súvislostí a myšlienok.

Najväčším prínosom tejto retrospektívy je to, čo možno nazvať náukou o neistote. Knut píše: „Hľadám seba v priestore medzi tým, čo hovorím, a tým, čo mi v slovách uniká.“ Slová, znaky, ťahy štetca, stále nám niečo uniká, aj v tom, čo chceme, mienime povedať, vyjadriť. Jazyk, nech je hocijaký, je nedokonalým nástrojom. Dokonca nástroj ani nie je. Je iba snahou niečo ukázať, dostať zo seba. Tak ako obraz na obálke, mnoho Knutových obrazov (hlavne od 90. rokov) predstavuje na veľkej prázdnej pastelovej ploche drobný motív (zväčša postava, človek). Prvoplánovo a povrchne môžeme poňať tento kontrast ako facku, ponaučenie o našom mieste v dejinách, vo svete, vesmíre. Človek, jeho starosti a každodennosť, sú nepatrným množstvom v hluku historickosti.

No možno tento veľký prázdny priestor pochopiť aj ako odozvu ústredného prázdna – výrezu v plátne (jama pod postavou je výrez v plátne, priehľad plátnom). Človek neustále bojuje s tým, čo má v sebe. Nevie, čo to je. Nevie to ani náležite vyjadriť. Všetko, čo je okolo neho, je priestor prázdny, v ktorom význam treba dodať, dopísať, doložiť. Knutove postavy však nie sú priznaním porážky pred prázdnom, práve naopak, sú zmierovaním sa s neistotou, ktorú to prázdno spôsobuje. Človek je pri prázdne, ale nepadá doň. Človek u Knuta je síce neistý, no je to krásna neistota, je to neistota cnostná. Je neistý, ale význam si buduje. Ide ďalej.

Ruka na pleci

Knutove obrazy by sme mohli, samozrejme, chápať ako opis skľúčenosti a stiesnenosti tohto sveta, áno. Ale treba sa zbaviť kontextu modernizmu. Jeho obrazy, naopak, zaujímavo a pozitívne rozoberajú prázdno, pominuteľnosť, neexistenciu začiatku a konca, a sú krásnym kontrapunktom nášho modernizmu. Sú prijatím toho, čo nevieme, čo nevidíme. Výrezy v plátnach sú jedným z najsilnejších umeleckých gest, aké som kedy videl. Množstvo otázok, ktoré vyvoláva, je obrovské. Sám Knut to komentuje: „Odobratie matérie plátna paradoxne ‚neodľahčuje‘, ale ‚zaťažuje‘ dekódovanie príbehu.“ Pri niektorých obrazoch je výrez tematický – podporuje rozprávanie (jama=výrez). No je to iba začiatok gesta.

Zrazu sa totiž stáva z obrazu niečo iné. Objekt. Dá sa zájsť za obraz. Obraz sa doslovne otvára. Výrez je síce znakom prázdna, ale zároveň paradoxne i zapĺňa to prázdno. Vpisuje totiž obraz do priestorového kontextu, buď do galérie, alebo do domu. Za obrazom je stena alebo miestnosť, obývačka. Výrez je v rovnakom momente otvorom na ničotu a familiárne prostredie. Priehľadom neznámym a známym. Sme na rázcestí. Za každým rozprávaním nájdeme rozprávača. Nemusíme ho pomenovať. Rozprávač Knutových obrazov nám jasne hovorí, že pochybovať je údel ľudský. Zbavuje nás strachu zo strachu. Dovoľuje nám pochybovať s jasnou mysľou a pokojnou dušou. Umelec, rozprávač a postavy pochybujú. Aj my teda môžeme.

V tejto knihe neprekročíme hranice myslenia, ale hranice myslenia prekročia nás. Martin Knut sám dúfa v to, že má jeho prístup k umeniu vplyv na človeka: „Prázdno medzi slovami má význam. Ja vyrezávam prázdno medzi udalosti, zážitky, postrehy a komentáre a verím, že to prináša nové otázky, významy.“ Táto kniha je šanca zároveň lepšie spoznať dielo Martina Knuta, ale i zamýšľať sa nad ontologickými otázkami, ktorých sa za normálnych okolností niekedy bojíme.

Na konci knihy Aurel Hrabušický v rozhovore s Jozefom Mackom hovorí: „Vráťme sa k tomu, čo je to umenie. Toto sú chvíle, pre ktoré chodíme do galérie. To je to, prečo sa umením zaoberáme. To, čo nás občas, príležitostne zaštíťuje pred tým Abgrundom. Aj nám ho sprítomňuje, ale zároveň nás pred ním aj trochu chráni…“. Je to presne to, čo nám táto kniha ponúka. Ukazuje nám priepasť, núti nás otvoriť pred ňou oči, no chráni nás pred prílišnou hrôzou, lebo nám hovorí, že neistota je záležitosť každého jedného človeka. Že strach a pochyby sú záležitosťou veľmi ľudskou. Knut nám položí ruku na plece a povie: „Pochybovať je normálne.“