Autor približuje prostredie Modry, reálie bytu, mesta a jeho okolia (z iných lokalít sa ojedinele vyskytnú Zobor, Trnava, Londýn). Obraz mesta sa vynára v jeho ruchu, v premenách ročných období, v rozličných fázach dňa, osobitne popoludnia, na ktoré sa viaže duševné stíšenie a zmierenie. Súčasťou viacrozmerného obrazu sú kultúrne a prírodné údaje a postavy zo súčasnosti i z minulosti lyrického subjektu. Vzťah k mestu je nielen kladný, ale i ambivaletný. Básnik ho vo vizionárskom obraze hneď v prvej básni vidí aj ako ohrozujúceho silného hada, ktorého môže byť subjekt obeťou (Mestský had).
Manželská a rodinná lyrika
V popredí zbierky je manželská a rodinná lyrika s ústrednou témou partnerského vzťahu tvarovaného najmä problémovo, ba krízovo. V básňach prepukajú trápenia subjektu pre „odopieranie lásky“. Autor uchopuje napätie vo vzťahu, ale i úsilie o zdržanlivosť, aby nenastala jeho deštrukcia: „Nevykričať si krivdy, / ako nám rozum káže“ (Dostredivý kotol). Možnosť nezvládnutých reakcií vyjadruje gnómou: „Ten, komu je odopieraná láska, / dopúšťa sa previnení“ (Modlitba za lásku). V neradostnej situácii subjektu sa rodí modlitba za návrat lásky (tamže) a vynárajú sa spomienkové evokácie lásky a láskavosti babičiek a hodnotových meradiel detstva (Moje babičky) či ľúbostného vzťahu dospievajúcich partnerov (Spomienka na leto). Básnik fixuje aj chvíle opätovného zmierenia a vyrovnanosti, manželskej pohody spolu so starými rodičmi, keď sa „časnosť s večnosťou snúbia“ (Zoborské okamihy večnosti), a zblíženia sa partnerov, ktoré vedie k existenciálne formulovanému výroku o vzťahu medzi milovaním a individuálnym bytím – „Veď milovať sa iste značí ešte byť“ (Výšivka). Dôležitou postavou rodinnej lyriky je aj vnučka – dotyk s jej svetom sa premieta do predstavy Zeme „vystlanej hodvábnym stelivom / detskej krehkosti“ (U dcéry).
Príroda
Príroda do autorových básní vstupuje v mestských, prímestských i mimomestských priestoroch. Osobitne sa mu prihovára svet vtákov. Napriek dokladom neprisvojiteľnosti a nezávislosti prírodného sveta manifestuje svoju spriaznenosť s ním a jeho význam pre ľudského jednotlivca. Reflektovanie prírody úzko súvisí so situáciou a s vnútornou potrebou lyrického subjektu. V závere empatickej básne o čiernom drozdovi pred blížiacou sa zimou autor píše: „A ja len hútam, / či aj čierny drozd / vie mať sveta dosť. / Možnože mu skĺzla / z oka tajná slza“ (Čierny drozd). Subjekt v situácii deficitu lásky vášnivý spev drozda vníma ako „lekciu odovzdanosti, bez ľudskej pýchy“, takže ho chce „objať ako brata, / alebo mu aspoň nežne dychom rozstrapatiť perie“ (Súvislosti). Prírode prisudzuje platnosť záchranného azylu pred agresívnym svetom: „Svet by ma roztrhal bezmocného na kusy, / keby som sa do azylu nedal na pochod“ (A znova jar).
Artikulácia životného postupu
V rade polôh je autorova lyrika ujasňovaním si a programovou artikuláciou životného postupu: hľadania, nevzdávania sa, odvahy, nepodliehania netrpezlivému nezmyselnému premrhávaniu životnej príležitosti a nadovšetko lásky. Láska je ústredná básnikova kategória aj v jeho projektovaní individuálneho ľudského života, ako o tom svedčia vyjadrenia: „V živote zasadiť / koreň ľúbočoka“ (Jarné počty), „rozostrieť ruky na objatie, čo je blízko“ (Súvislosti). Má aj podobu láskavosti k outsiderom (Mariánovi Kubicovi na druhý svet) a k iným ľuďom, ktorí ju potrebujú, i k živým bytostiam prírody. Ako čítame v jednej z vrcholných básní zbierky, autor vyslovuje želanie, aby vyvíjanie „vyššieho úsilia“ nebolo dôvodom na „opovrhovanie ľuďmi“, na stratu „ľudskosti a súcitu“ a naše opojenie z úrody neviedlo k rozkolísaniu všímavosti voči bolesti iných (Vyššie úsilie na jeseň). Projektovanie individuálnej existencie chlebnikovovsky nespája s nadmernými, ale s elementárnymi životnými nárokmi.
Spirituálnosť a fantazijnosť
Vo viacerých básňach sledujeme kresťanský rozmer, ako o tom svedčí najmä žánrová artikulácia básne ako modlitby alebo modlitebné pasáže v básňach, „vciťovanie sa“ subjektu „do zázračného svetla“ (Súvislosti), spirituálne zvýznamnenie empirických obrazov (Jarné bubnovanie) či otváranie básne duchovným ašpiráciám – úsiliu o začutie „pradenia / krosien, na ktorých Boh utkáva / skrytý zmysel vecí“, a neproblematizujúcemu prijatiu „vyšších príkazov“, v čom subjekt vidí znak zrelosti a svoju i našu „cestu“ a „rast“ (Klasobranie). K autentickosti náboženského rozmeru autorovej lyriky prispieva i to, že v nej uchopuje aj chvíle „rúhania“ sprevádzané neschopnosťou modlitby vnímanej ako prostriedok vnútorného oslobodenia a aktivizácie (Pohľadnica). Básnik prijíma historickú náboženskú pluralitu Modry, keď v tej istej básni spomína synagógu, Kaplnku Panny Márie Snežnej a evanjelické kostoly (Pohľadnica).
Významnou súčasťou zbierky sú fantazijné polohy. V básni Nanebovstúpenie Modry sa autor od obrazu atmosférického úkazu dostáva k fascinujúcej fantazijnej predstave nanebovstúpenia mesta, pričom ho usúvzťažňuje nielen so vzducholoďou Zeppelin, ale – montážne – i s rockovou skladbou britskej skupiny Pink Floyd The Great Ging in the Sky (Veľký zázrak na nebi) z roku 1973, čo sú vlastne aj postupy civilizačnej a umeleckej univerzalizácie vízie. Výrazom iracionality, imaginatívnosti, fantazijnosti či rozprávkovosti je v básňach Môj nebeský kôň a Môj nebeský kôň (2) tajomný mýtický obraz nadpozemského koňa, ktorého je lyrický subjekt milovaným dieťaťom a priateľom, ktorý riadi život subjektu, cvála s ním „nebom, zemou, podsvetím“, „životom, radosťou, utrpením“ a nadobúda podobu Fénixa, rozprávkového Vtáka Ohniváka a starogréckeho Pegasa. Do tohto obrazu básnik zakomponoval aj silanovskú tradíciu, ako to dokumentuje verš „Keď ho vidím, jasniem bolesťou“.
Zreteľné umelecké tvarovanie
Fantazijnosť sa javí ako spestrujúca vzhľadom na značnú látkovú nasýtenosť zbierky, ktorú inak autor vo väčšine básní zvláda výrazným umeleckým tvarovaním. Kompozične sú jeho básne zvyčajne nelineárne, spravidla dvojpolohové. Básnik sa pohybuje medzi uvoľnenosťou a maximálnou zovretosťou a úspornosťou, medzi lyrickým rozprávaním a hutnými medailérsky vyrazenými, epigramatickými strofami. Niekedy do nich lyrické rozprávanie vyústi. Autor patrí medzi zriedkavých súčasných slovenských básnikov, ktorí venujú pozornosť aj zvukovému tvarovaniu, neostáva iba pri voľnom verši, ale lokálne, najmä v závere básne, niekedy aj na jej celej ploche, využíva sylabotonický rytmus a rým vrátane ich dekanonických podôb. Básnicky účinne pracuje s metonymickým vyjadrením, prírodným či predmetným, ktoré má zvyčajne ráz detailu, vypovedá aj o ľudskom a je výraznou koncovkou básne; nachádzame ho v záverečných veršoch strof: „Keby si potom ľahší vyšiel von, / to ticho fary s čítajúcim kňazom / a prudké pučanie líp cestou na cintorín / by preťal bojový pokrik poštolky / nad roľou za evanjelickými kostolmi“ (Pohľadnica); „A potom ešte spolu dýchať / verne si hľadieť z očí do očí, / kým odsmädená túžba nezahasí / zasnenú mĺkvu lampičku“ (Výšivka); „A ako je nebo nad nami šíročisté, / tak časnosť s večnosťou snúbia sa istoiste / na riadku v prekrásnom viničnom sýtom liste“ (Zoborské okamihy večnosti). Do autorovho poetologického registra patrí aj básnická revitalizácia biblického podobenstva, ako ju nachádzame vo verši „a nepostrácať olej, kým nepríde ženích“ (Súvislosti). Básnik pozná aj cenu konkrétneho priameho referenčného vyjadrenia. Cenný pre slovenskú poéziu je objav slova s významovou potencionalitou „ľúbočok“ (ligurček lekársky). Osviežujúco pôsobí uplatnenie humoru v lyrickom rozprávaní: „Keď sa niekedy stretla / babička modranská s babičkou trnavskou, / babička modranská bola celá šťastná, / že je niekto ešte menší než ona“ (Moje babičky).
Obraz Modry, manželská a rodinná lyrika rámcovo súvisia s poéziou Jozefa Mihalkoviča a Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, ale Borisova Mihalkovičova lyrika je celkom samostatná. V čase, keď sa za poéziu vydávajú pretexty, o ktorých sa navyše dosť píše a diskutuje, autor zaujme autentickým integrálnym bytostným lyrizmom, schopnosťou zvrchovaného básnického vyjadrenia zasahujúceho príjemcu a úspešným úsilím o báseň so zreteľnou umeleckou stavebnosťou zasahujúceho príjemcu.
