Kniha týždňa: Ozveny mŕtvych, slzy živých

Ľudia ako my, ktorí sa narodili v zlej dobe. Ponižovaní fyzicky aj psychicky, týraní, mučení, vyvražďovaní. Nepoddajní, hrdí, pohostinní. Spisovateľka a novinárka Irena Brežná prišla do vojnovej zóny, aby nasala ich príbehy, naučila sa počúvať ich vzlyky, pochopila ich modlitby. Jej reportážna kniha Vlčice zo Sernovodska trhá srdce svojou silou a pravdivosťou.

Odvrátený zrak

Zajnab je Čečenka. Je jednou z tých šťastných, ktorej vojna nezobrala rodinu. Pre Zajnab je však rodinou Čečensko – odvrhnuté, pustošené duchovne, materiálne, fyzicky, geograficky. Všetci mučení synovia, jednonohé deti, ktoré sa hrajú iba okolo svojich rozpadnutých obydlí, pretože kdekoľvek na kopcoch a lesoch je zamínované územie, matky vzývajúce stratené telá svojich stratených detí, matky, ktoré pohostia svojich nepriateľov, pretože tak to káže nepísaný zákon Čečenov – pohostiť.

„Tak čo, Zajnab? Príde nám Európa na pomoc?“ pýtajú sa priatelia, keď sa táto hrdá žena vráti z mierových stretnutí, na ktorých nebojácne referuje o hrôzach vojny. No Zajnab už neklame, vie, že dodať nádej je to najdôležitejšie, ale sama ju nestráca iba kvôli ušiam, ktoré ešte počúvajú. Tie oči v pekných a bezpečných západoeurópskych kaviarňach a elegantných rokovacích miestnostiach trpia pri pohľade na fotografie, ktoré Zajnab ukazuje. Ale trpia iba na chvíľu. Za oknami je predsa nový deň. Treba ísť ďalej – vyjadriť súcit, to áno, ale napokon odvrátiť zrak od vojnovej oblasti, kde nový deň znamená novú smrť.

Zajnab ticho vysvetľuje, že Európa, to sú len jednotlivci a jej malý národ na severe Kaukazu si musí pomôcť sám. „Zajnab občas Bohu ukazuje svoje vojnové albumy. Zhanobené telá v masových hroboch páchli tak hrozne, že sa Zajnab musela vyvracať, keď ich fotografovala. A keď podáva fotografie cez konferenčné stolíky, ten pach je znova v nej. Vtedy sa bojí, že sa pred cudzími prestane ovládať. Ale Zajnab pred cudzími neplače, je Nochči, vždy musela ručiť sama za seba.“ Čečeni samých seba nazývajú Nochči, a teda ľudia. Ale akými prezývkami ich desaťročia častujú svetové, a najmä ruské médiá? Banditi, separatisti, vykorisťovatelia, kriminálnici, vrahovia a mohli by sme pokračovať ďalej.

Ičkéria – provincia, ktorá v krvi svojich obyvateľov sníva o uznaní vlastnej nezávislosti, je fliačkom zeme, pred ktorým sme zavreli oči. Publicistka Irena Brežná, ktorá prichádza do oblasti, aby s miestnymi ženami plakala nad hrobmi detí, utekala cez mínové pole a pri čaji počúvala ich príbehy, však nestretáva krvilačných zástupcov Alaha. Spoznáva národ neoblomný, hrdý – ľudí, ktorí sa nezriekli svojej viery ani vtedy, keď už nikto neverí im. Pretože „povedať v dnešnej Moskve, že sa chystáte do Grozného, znamená šíriť hrôzu. Rusko ponúka aj krásne veci, prečo si teda nezájsť v Boľšoj teatr, prečo sa dobrovoľne vydávať do rúk fúzatých hrdlorezov? Kto prejaví pochopenie pre Čečenov, evidentne trpí čečenským syndrómom, čiže zatmením mysle.“

Nasadenie a odvaha

Irena Brežná podáva prostredníctvom knihy Vlčice zo Sernovodska ucelený obraz viac ako dvadsať rokov trvajúceho vojnového konfliktu. Štyri kapitoly knihy obsiahli tému od Prvej vojny (1994 – 1997) cez Nezávislosť (1997 – 1999), Druhú vojnu (1999 – 2006) až po Povojnové časy (2006 – 2012). Zápisky mapujú situáciu cez príbehy, výpovede, fragmenty obyvateľov „prekliateho národa“, pričom Irena Brežná k nim pridáva aj kontext v podobe geopolitických súvislostí a reálií.

Vo vydavateľstve Absynt, ktoré sa zameriava prevažne na reportážnu literatúru, vyšli viaceré publikácie z pera svetovo rešpektovaných a uznávaných publicistických elít (Svetlana Alexijevičová, Ryszard Kapuściński, Paweł Smoleński a ďalší) a treba povedať, že kniha Ireny Brežnej im nie je nič dlžná. Slovensko-švajčiarska publicistka má dar zachytávať aj emocionálne ťaživé fakty a udalosti s presnosťou, citom, empatiou a výnimočnou literárnou zručnosťou. Umenie kvalitnej, silnej a apelatívnej reportáže tkvie azda práve v symbióze vecného a citového. Nie je to teda novinárska rezervovanosť, ktorú Brežná prináša. Jej texty charakterizuje pochopenie, vcítenie sa, ale aj plné nasadenie a odvaha.

Vďaka autorkiným intelektuálnym a jazykovým schopnostiam sú Vlčice zo Sernovodska nielen verným a autentickým priblížením nerovného zápasu o čečenskú nezávislosť, ale aj prenesením sa do trýznivej a skľučujúcej atmosféry regiónu.

„Keď Čečeni hovoria o smrti, neposielajú svoje deti preč. Hnilobný pach, ktorý cítiť z ich reči, sa pre deti stáva vôňou detstva. Keď dorazilo nákladné auto s ďalšími utečencami, dievčatko sa mi stratilo. Vzápätí som zbadala asi desaťročného chlapca. Dala som mu svoje vlnené rukavice a on sa potichu, so sklopenými očami, opýtal: Čo to je?“ Tvrdá ruka ruskej matičky nenecháva svoje deti nepotrestané.

Aj o tom hovorí Irena Brežná. Lebo puto matka – syn definuje veľmoc z viacerých kontextov. Prečo sa chcú od nás oddeliť tí, ktorých sme dojčili a šatili, z akého dôvodu sa od nás odvracajú národy, ktorým sme dali kultúru a skryli ich vo svojom mocnom náručí? Tá veľká zdobená matrioška s láskavým úsmevom a kyprým telom v sebe zatvára mnohé slobodné idey a radšej ponúkne večnú stoličku vedľa svojho sporáka, ako by mala otvoriť okno a vypustiť vtáčika na jeho prvý let. A keď sa tomu neborákovi predsa len podarí vystrčiť pazúriky a uniknúť, matka Rus sa razom mení na nepriateľa, ktorý nepripustí odpor, pokiaľ nebudú jeho ratolesti opäť za jedným stolom.

Miesto, o ktorom sa nehovorí

Túto patologickú závislosť výstižne ilustruje stará slovanská rozprávka, podľa ktorej matka natoľko obetavo rozmaznávala svojho syna, až ju ten jedného dňa zabije a v rámci odpútania sa jej odtne hlavu sekerou. Keď potom konečne vykročí z rodného hniezda, potkne sa o jej odseknutá hlavu a tá mu vraví: „Synáčik môj, neublížil si si?“

„Ruský syn, odvedený matičkou Rusou, prichádza do Čečenska ako devätnásťročný vojak alebo kriminálny žoldnier. Zavšivavený, hladný, plný mýtického strachu zo zlých Čečenov, spitý, strieľa okolo seba, hľadá bezpečie, až kým nenájde náhradnú matku: na kontrolnom stanovisku bez hanby ožobračuje čečenské dedinčanky, ktorým predtým podpáli domy,“ osvetľuje Irena Brežná materinský princíp.

A je to ešte horšie. Krutosť filtračných táborov, ticho podporovaný a demokratickými krajinami prehliadaný „zlodejský zákon“, ktorý dovoľuje páchať na Čečenoch zločiny pohlavného charakteru, aby bol pocit ich vykorenenia a odcudzenia ešte silnejší. Verejne sexuálne zneuctený človek sa potom stáva „kohútom“, alebo „padlým“, a je tak natrvalo potupené jeho človečenstvo.

O to mrazivejšie vyznieva fakt, že za dané nespočetné sadistické ukrutnosti a zločiny páchané príslušníkmi ruskej armády, tajnej služby FSB, polície alebo špeciálnych jednotiek, nebol dosiaľ ešte nikto riadne súdený a odsúdený. Stredovek? Nie, severný Kaukaz. To miesto, o ktorom sa nehovorí a keď, tak sa iba šepká. Akoby ani nejestvovalo, prípadne bolo ukryté kdesi v inej dobe, na inej planéte. Prečo súcitiť s teroristami a krvilačnými vrahmi? Ale tí Čečeni, to sú aj matky a deti, starí otcovia a synovi. Nochči – ľudia, ktorí chceli mať iba svoj kúsok zeme.