Ava McCarthyová - Mŕtve tajomstvo. Chce si vziať život, no predtým...

„McCarthyová vystavala neuveriteľné napätie ako ten najskúsenejší profík...a vytvorila jednu z najsympatickejších hrdiniek, o akých sme za posledné obdobie čítali,“ napísal denník Irish Independent o novej skvelej detektívke Mŕtve tajomstvo.

21.02.2017 12:17
debata
Ava McCarthyová - Mŕtve tajomstvo Foto: Ikar
Ava McCarthyová - Mŕtve tajomstvo Ava McCarthyová - Mŕtve tajomstvo

A ak sa vám páčil psychotriler Stratené dievča, alebo knihy Elizabeth Haynesovej Pomsta prílivu, či Do najtemnejšieho kúta, určite siahnite aj po novinke Mŕtve tajomstvo.

Jodiino detstvo určite nebolo z tých najšťastnejších: Rodičia jej zomreli mladí a ju vychovali v pestúnskej rodine.

Ani manželstvo s dominantným Ethanom McCallom jej neprinieslo vytúžený pokoj a šťastie. A keď jedného dňa príde o svoju trojročnú dcérky Abby, nemá už prečo žiť. Je rozhodnutá vziať si život, no ešte predtým musí vykonať jednu vec.

A to zabiť muža, ktorý je podľa nej zodpovedný za smrť jej dcéry.

Musí zabiť Ethana. Svojho zdanlivo dokonalého manžela, ktorý však skrýva viac než len svoju skutočnú povahu. A len čo vyjde na povrch najdesivejšie tajomstvo z jeho minulosti, Jodie sa ocitne na pokraji síl…

Budú to iba dva rýchle výstrely – jeden pre neho, druhý pre ňu…

Lenže situácia sa jej trocha vymkne spod kontroly a séria šokujúcich odhalení akoby nemala konca-kraja.

Vypočujte si AUDIO úryvok. Číta Alfréd Swan:

Ava McCarthyová je írska spisovateľka. Šesť rokov pracovala na Londýnskej burze ako počítačový expert, dnes je známa ako autorka detektívnych románov.

Doteraz má na konte voľne nadväzujúcu sériu troch trilerov s hlavnou postavou súkromnej detektívky Harry Martinezovej.

Začítajte sa do novinky Mŕtve tajomstvo:

PRVÁ ČASŤ
1

Jodie nabila zbraň, ako videla nabíjať Ethana – prstami prebehla po nábojoch, potom zasunula zásobník.

Ruky sa jej tak triasli, až to takmer zbabrala. Pevne zovrela zbraň a natiahla náboj do komory.

Cvak-cvak.

V zbrani bolo deväť nábojov, ale bude potrebovať iba dva.

Jeden pre Ethana.

Druhý pre seba.

V duchu si predstavila manželovu tvár, jeho upretý pohľad a zvrátené hry, ktoré sa mu rodili v hlave. Po chrbte jej stekal pot. Možno sa mýli, možno na zabitie Ethana bude treba viac ako jeden náboj.

Vonku okolo auta syčal a praskal ohňostroj a obloha vybuchovala, až sa podobala na smútočnú vŕbu svetla. Jodie pozrela cez predné sklo, prebehla pohľadom davy lemujúce obvod jazera a osvetlené blikajúcimi svetlami. Ethan bol kdesi vonku, dnes sa hral na pána Milého, potľapkával ľudí po chrbte, potriasal si s nimi ruky pri príležitosti osláv Štvrtého júla.

Strčila zbraň do kabelky, potom vzala do ruky skicár zo sedadla vedľa, položila si ho do lona a naposledy v ňom zalistovala.

Detské kresby svedčili o veľkej predstavivosti, prezrádzali skôr jednoduché pocity než predmety: čierna machuľa, to mal byť čudesný rodinný kocúr, žiarivo žltá machuľa jarný piknik – výbuchy farieb vytláčaných z výšky rovno z tuby na stránky.

„Pozri, čo dokážem, mami!“

Jodie prešla končekmi prstov po guľatých písmenách na spodku každej strany: Abby McCallová, 3 roky.

Hrdlo jej zovrelo. Preglgla, ale bolesť zosilnela, tlačila jej na hruď, dusila ju, až sa jej krútila hlava.

Dýchaj!

Sklonila hlavu, zhlboka, trasľavo dýchala. Kdesi vo svojom vnútri našla mŕtve miesto a vítala tú otupenosť.

Pomaly sa vystrela. Dotkla sa rukou skicára, obrátila stránku.

Machule. Celá rodina pokope. Abby držala čierneho kocúra Badgera, po bokoch jej stáli Jodie a Ethan. Široké krivky úst, žiarivo červené a žlté oblečenie. Odtlačok Abbinho prsta.

Ďalších pár stránok bolo rovnakých, ale na posledných stránkach boli farby tlmené – vyblednutá modrá, fádna hnedá. Na každom obrázku stála Ethanova machuľovitá postava ďalej od ostatných, ústa mal rovnejšie, črty bezvýraznejšie, až napokon nemal tvár.

Jodie sa zachvela. Aj malá Abby to videla.

Zatvorila skicár, potom ho preložila z lona na zadné sedadlo. Zdvihla bradu, prehodila si remeň kabelky cez plece a vystúpila z auta.

Tvár jej ovial studený vzduch. Rakety so syčaním vyletovali na oblohu a vybuchovali nad jazerom ako hviezdne roje. Pohľadom prebehla divákov na brehu, pátrala po manželovej štíhlej, elegantnej postave.

Predierala sa davom, vo vzduchu cítila pach vyhorených rakiet. Pretlačila sa bližšie ku kraju jazera, voda, inokedy farby čaju, pôsobila v tme ako čierny olej.

Vpredu zbadala známu postavu – kyprú siluetu Nancy Adamsovej. Jodie stuhla. Na okamih zachytila jej pohľad, potom Nancy odvrátila zrak.

Jodie pichlo pri srdci. Dokonca aj Nancy sa jej teraz vyhýbala. Ľudia hovorili, že Jodie to prehnala. Pod „ľuďmi“ myslela Ethana.

Ona a Nancy sa usadili v okrese Hillsborough zhruba v rovnakom čase – Jodie ako Ethanova írska nevesta, Nancy ako nová majiteľka Attic Corneru, malebnej kaviarničky v umeleckej galérii v Peterboroughe. Práve Nancy priniesla Jodine maľby do galérie a postarala sa, aby videli jej potenciál.

„My priviate vetrom musíme spolu držať v tomto bohom zabudnutom kraji,“ vyhlásila raz Nancy a vytiahla z pece plech so škoricovými rožkami. „Najmä v zime, keď zúria snehové fujavice, vypadáva prúd a predné dvere máme zabarikádované snehovými závejmi. Vtedy je tu človek skutočne odrezaný od sveta a môže zošalieť.“ Skúmavo pozrela na Jodie a tá pocítila vôňu hnedého korenia. „Najmä v tej divočine, kde bývaš.“

Jodie sa usmiala, len mykla plecom, v duchu sa vyhýbala svojim obavám. Až neskôr priznala, že život v lesoch na ňu nepríjemne doliehal.

Od jazera sa ozvalo cvrlikanie svrčkov.

Pomaly odvrátila pohľad od Nancy, blúdila zrakom po brehu. Ešte vždy pátrala po Ethanovi. „Nečakal som vás tu, Jodie.“

Prudko sa zvrtla. Kráčala k nej mohutná postava. Chlap upieral tmavé oči do jej očí. Srdce sa jej rozbúšilo.

Zach Caruso, šerif hillsborouského okresu.

Strčila ruku do kabelky. Dotkla sa zbrane ako talizmanu.

Caruso zastal pri nej, statným telom jej zablokoval cestu. „Ste si istá, že to bol dobrý nápad prísť sem?“

„Len sa dívam na ohňostroj, Zach, ako všetci ostatní.“

Pozorne sa na ňu zahľadel. „Ethan sa nezmienil, že prídete.“

„Ethan o tom nevie.“

Nad hlavami im vybuchoval ohňostroj a osvetľoval Carusa. Na tvári sa mu zračil tvrdý, podozrievavý výraz. Musí mať okolo päťdesiat rokov, je o vyše dvadsať rokov starší od Jodie, ale vlasy má ešte vždy husté a tmavé. Vlasy a nos svedčili o jeho talianskom pôvode, no prízvuk mal výrazne bostonský.

Prižmúril oči. „Možno by som mu to mal povedať. Nevyzeráte veľmi dobre.“

„Nič mi nie je.“

Jodie vedela, ako vyzerá – v džínsoch a tričku bola tenká ako trstina, pokožku mala napätú, bez mejkapu, šikmé oči prázdne, rovné tmavé vlasy neupravené, zastrčené za uši. Jej svet bol zničený, nezáležalo jej na tom, ako vyzerá.

Caruso podišiel bližšie. „Mali ste možnosť znova zvážiť tú záležitosť?“

Jodie zaťala sánku pri spomienke na ich ranné stretnutie, keď sa dopustila chyby a myslela si, že zákon by mohol byť na jej strane.

Caruso pokračoval: „Boli ste preťažená, to chápem. Po všetkom, čo ste prekonali.“ Výraz súcitu sa nehodil k ostražitému výrazu v jeho tvári. „Ethan hovoril, že sa to usilujete spolu vyriešiť. Povedal som mu, že ak vám môžem pomôcť, stačí povedať.“

„Určite je rád, keď vie, že mu kryjete chrbát.“

„Mali by ste to chápať, že nie je dobré obviňovať človeka bezdôvodne. Toho človeka sa to môže dotknúť.“

Jeho blízkosť ju dusila. Dotkla sa kabelky.

„Neprišla som preto, aby som robila problémy, Zach. Len potrebujem dať niečo Ethanovi.“

Caruso na ňu ostražito pozrel. Jodie sa usilovala tváriť bezvýrazne a pokračovala: „Po ohňostroji sadne na lietadlo, o pol jedenástej odlieta.“

„Viem, hovoril mi.“

„Vravel vám, že si zabudol vziať pas?“

Pozrel na ňu, akoby skúmal, či klame. Výbuchy nad hlavami stíchli, Jodie zabzučal pri uchu komár. Caruso ani nežmurkol.

„To sa na Ethana nepodobá, nezabúda na detaily,“ vyhlásil. „Zvyčajne má všetko pod kontrolou.“

„Každý sa z času na čas pošmykne.“

Caruso uprel pohľad na jej kabelku. Usilovala sa odpútať jeho pozornosť, ukázala na jazero. „Nie ste mimo svojho pôsobiska, Zach?“

Vrhol pohľad na druhú stranu jazera, ktorá geograficky patrila do cheshirského okresu a susedila s jeho miestom pôsobnosti. Pokrčil plecami.

„Nezaškodí rozšíriť si obzory, nemyslíte?“

Jodie blúdila pohľadom po dave, novej várke ľudí, ktorí mohli hlasovať za Carusa. Nech už pečie čokoľvek, Ethan mu v tom pravdepodobne pomáha. Neraz rozmýšľala, čím si Ethana získal, prečo sa spojil s takým darebákom. Ale teraz už na tom nezáležalo.

Caruso vystrel ruku. „Čo keby som mu ja dal ten pas? Vy choďte domov a oddýchnite si.“

Zovrela kabelku, srdce jej búšilo ostošesť. „Ďakujem, ale radšej by som mu ho dala sama.“

Odstúpila od neho.

„Rada by som sa s ním rozlúčila.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #knižná novinka #Ikar #Ava McCarthyová
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy