Kniha týždňa: Nová interpretácia realizmu

Ostatné, tzv. rámcové časti knihy sú bohaté a precízne zostavené. Dvanásť kapitol je rozdelených do dvoch častí – Prolegomena (ako metodologicko-teoretický pohľad) a Argumentum. Pod autorstvo jednotlivých štúdií sa okrem Marcely Mikulovej a Ivany Taranenkovej podpísali aj Valér Mikula (Poézia v dotyku s realizmom) a Peter Zajac (Realizmus – reprezentácia – referencialita). Zajacova úvodná štúdia v knihe je teoretickým výkladom realizmu nielen v literatúre, ale aj v iných druhoch umenia, osobitne vo výtvarnom; buduje základ pre metodológiu výskumu realizmu ako „typu reprezentácie i literárnohis­torickú udalosť“.

Najviac textov z tejto vyše 400-stranovej knihy naplnila svojím bádaním Marcela Mikulová, ktorá sa téme realizmu ako vedkyňa venuje dlhší čas. Dokumentom sú viaceré jej knihy s touto problematikou, ktoré vytvorila v rokoch 2005 – 2015, napríklad Slovenský literárny realizmus, Tajovského obrodenecká moderna, Paradoxy realizmu a iné. Realizmu ako smeru, metóde… (viacerí takéto označovanie neuznávajú) sa, prirodzene, venovali (a venujú i dnes) aj iní literárni vedci, a tak zákonite vyvstáva otázka, čo nové sa o realizme (v slovenskej literatúre) dá ešte povedať.

Pomôžeme si vyjadrením z obálky knihy: „Prezentuje pohľad na slovenský literárny realizmus, ktorý vychádza z najnovších bádaní tejto literárnohisto­rickej udalosti a snaží sa o jeho novú a priliehavejšiu interpretáciu.“ Marcela Mikulová a Ivana Taranenková už v publikácii Reálna podoba realizmu naznačili, že výklad tohto obdobia bol dlho určovaný koncepciou panrealizmu a to brzdilo odhaliť jeho naozajstné charakteristic­ké znaky.

Kultúrny jav

Autorky (a autori) tejto knihy zamerali svoju pozornosť na prózu a poéziu najmä poslednej tretiny 19. storočia, na realistické diela plné rôznorodosti po stránke literárnoestetickej aj ideologickej. To príznačné pulzovanie (Peter Zajac) v literatúre značí v realizme dotyky s modernou, ale ešte aj s romantizmom a národno-obrodeneckými tradíciami, isté úniky z dôvodu dezilúzií či stratených ilúzií, útrapy z reality, skepsu, negatívne emócie… A tak autori publikácie synopticky nachádzajú viacero podôb tohto kultúrneho javu, ktorým bol realizmus 19. storočia.

Už z podrobného obsahu knihy sa dá usúdiť, v čom je táto publikácia iná než mnohé minulé o slovenskom realizme a čo nové do tejto problematiky prináša. Marcela Mikulová a Ivana Taranenková urobili prenikavú literárnohistorickú sondu do slovenského realizmu, aby prehodnotili doterajší výklad o jeho literárnom priebehu. Na základe dôslednej a pozoruhodnej analýzy mnohých textov (doteraz často aj nepovšimnutých alebo menej oceňovaných autorov) sa im podarilo vidieť a ukázať realizmus „ako heterogénnu, divergentnú a v konečnom dôsledku pluralitnú procesuálnu udalosť“.

Mikulová, napríklad, hodnotí Elenu Maróthy-Šoltésovú a Teréziu Vansovú ako výrazné osobnosti kultúrno-umeleckého diania, keď v Šoltésovej vidí „pozoruhodnú kritickú osobnosť“ (aj voči sebe) a Vansová podľa autorky „neobvykle slobodne a pragmaticky využívala široké možnosti literatúry bez ochoty podriadiť sa nejakému štýlovému alebo žánrovému diktátu“. Marcela Mikulová hovorí v súvislosti s týmito dvoma autorkami o „ženskom písaní“ ako o „literatúre medzi rozumom a citom“ a zaujme i konfrontácia ich diela s tvorbou Boženy Slančíkovej Timravy.

Dvaja Kukučínovia

Analyzované texty dávajú literárne vedkyne do kontextu dobovej kultúrno-historickej situácie, ktorá slovenský realizmus značne formovala. Aj preto môžu konštatovať, že slovenský literárny realizmus 19. storočia má divergentnú a dynamickú podobu. Dialo sa to jednak pod vplyvom „dozrievania národného obrodenia“ (Mikulová), jednak dochádzalo k zmenám vo vzťahu autor a text. Osobitne ide o poéziu, o ktorej Valér Mikula, analyzujúc tvorbu Vajanského, Hviezdoslava a Jesenského, vytvoril kapitolu s priliehavým, veľavravným názvom – Poézia v dotyku s realizmom, lebo „poézia a lyrika zvlášť strácajú prestíž, ktorej sa tešili v predchádzajúcich obdobiach – ,próza života' dostáva prednosť pred výlučnosťou ducha“.

S podobným zámerom skúma „paradigmy prózy slovenského literárneho realizmu“ i Taranenková, aby našla typologické rozdielnosti v prozaickej tvorbe Svetozára H. Vajanského a Martina Kukučína. Vajanskému venovala pozornosť už v monografii Fenomén Vajanský, v ktorej rekonštruuje jeho kultúrnu a estetickú koncepciu a nachádza v nej isté spojivá s romantizmom. Objavná je jej stať o melanchólii v realizme, keď z nej „obviňuje“ Kukučína (ale aj iných). Taranenková už nevidí Kukučína len ako láskavého humoristu a objektívneho kronikára sviatočného i všedného dňa slovenskej dediny, ale hovorí o „pohybe medzi ukotvením a vykorenenosťou“ a spolu s Oskárom Čepanom konštatuje, že „sú Kukučínovia dvaja“. Martina Kukučína neobišla ani Marcela Mikulová, keď dedinskú tému u neho a Timravy vidí ako poeticko-mentálny „spor“.

Božena Slančíková Timrava a Jozef G. Tajovský sú už dlhodobo predmetom záujmu a výskumu Marcely Mikulovej, a tak nechýbajú ani v tejto publikácii; pridáva k nim Janka Jesenského, aby konštatovala, že „na prelome storočí prichádza ku konštituovaniu autorskej generácie, ktorá sa vo výrazne individualizovanom geste nepriamo priznáva k modernistickým iniciatívam“. Toto napohľad jednoznačné tvrdenie dokazuje vo viacerých štúdiách – textoch tejto knihy dôkladnou analýzou tvorby nielen uvedených troch autorov, ale horizontálne sa dostáva aj do 20. storočia. Skúma, napríklad, žáner románu, cestopisu, autorského rozprávača, postavy, antihrdinky u Timravy, vnútorné rozpory postáv a ich negatívne emócie, ale aj Tajovského približovanie sa k čitateľovi – jeho „humanistickú víziu komunikácie“.

Nový pohľad

Autori tejto knihy (vedeckí pracovníci Ústavu slovenskej literatúry SAV, ako aj vysokoškolskí pedagógovia Filozofickej fakulty UK) robia široký záber do literárnej histórie a teórie našej i inonárodnej, čo je pre obraz o dobe pred realizmom, počas neho i po ňom veľmi dôležité a pre čitateľa prospešné a nesporne zaujímavé.

Priniesli zásluhou českého vydavateľstva, v ktorom vyšli publikácie o českej a slovenskej literatúre 19. storočia (České literární romantično, Český a slovenský literární parnasizmus), inovovaný pohľad na toto obdobie v slovenskej literatúre. „Slovenský literárny realizmus sa tu tak prezentuje ako rôznorodá, procesuálna a mnohodimenzi­onálna literárna udalosť, a práve tento prístup ponúka možnosť objasniť protirečenia a rozpory, s ktorými sa v minulosti jeho reflexia konfrontovala.“