Kniha týždňa: Za záclonou s kvetinovou dekoráciou

27.02.2017 09:00

Výhodou cudzích príbehov môže byť to, že sú cudzie. Vypočujeme si ich či prečítame a vydýchneme si, že nie sú naše. Alebo naopak. Pri rozprávkovo šťastných osudoch sa niektorým zacnie po podobnej životnej ceste. Po odrobinke nereálneho.

Jana Juráňová: Cudzie príbehy
Jana Juráňová: Cudzie príbehy Autor: Aspekt

Cudzie príbehy Jany Juráňovej takými nie sú. Nechceli by sme byť v koži jej protagonistiek, je dobré, že ide o fikciu, až kým sa nenájdeme v texte. Lebo Cudzie príbehy sú esenciou ľudskosti v jej najširšom význame. Ak nám nič ľudské nie je cudzie, Cudzie príbehy sú naše. Vyjadruje to aj podtitul – tri v jednom – označujúci tri príbehy v jednom celku. Tri splynú do jedného nielen vo formálne pôsobivo a priliehavo graficky riešenej knihe, ale aj následne v rukách čítajúcej a interpretujú­cej osoby.

Obal svojou farebnosťou a použitým motívom výstižne predznamenáva atmosféru knihy. Je tvorený obrazom Lucie Tallovej Black roses. Spája všetky tri príbehy – pohľad akoby cez záclonu na mesto. Bytové bloky v nás vyvolávajú pocit anonymnosti, zároveň však pôsobia ako zrkadlo – za záclonou alebo v jednom z bytov sa môžeme nachádzať my. Mierne roztečený efekt posilňuje vertikálnosť obrazu, pričom v dolnej časti obálky znejasňuje podklad, na ktorom sa dvíhajú stavby – možno nielen budov.

Z jedu

Jana Juráňová je renomovaná slovenská spisovateľka. O jej mieste v slovenskej próze svedčí aj niekoľkonásobná účasť vo finále literárnej ceny Anasoft litera. V tvorbe narúša pokojnú hladinu našich predstáv o živote, literatúre, našich individuálnych aj spoločenských „príbehoch“; jej fiktívny svet je zviazaný s krajinou, kde žijeme, je napojený na historické podložie, má v sebe taký potenciál na čitateľské uchopenie, že môže osloviť a vzbudiť rôznorodé emócie. Text plynie ako čas. A v tom čase sa deje niečo nadčasové.

Do poviedok najnovšej knihy vstupujeme s citátom Boženy Slančíkovej Timravy: „Mnohé rozprávky som napísala z jedu.“ Zlosť či jed je emócia sprevádzajúca aj autorkine hrdinky. Ich vyrovnávanie sa s ňou má odlišné podoby – niekedy výrazne determinuje celý ďalší život, inokedy si síce vynúti zmenu, ale nestane sa dennou záťažou, je možné vnímať ju ako stimul. Rovnako ako v Timravinom citáte.

Všetky tri príbehy spája postupné odkrývanie tajomstva hlavnej hrdinky vrátane jej rodiny. Cítime niečo dramatické, narúšajúce bežnú každodennosť a postupne k tomu prenikáme. Nie vždy chronologicky, vracanie sa v čase vytvára potrebné napätie, očakávanie, vysvetľuje minulé a predznamenáva následné pasáže.

Keď čas nelieči

List v prvom príbehu aktualizuje v životnom tempe hlavnej hrdinky Zuzany – jazykovej redaktorky („… loví chyby po ľuďoch, čo ju za to nenávidia.“) – dávnejšie spomienky. Postupne sa odhaľuje osud rodiny (odcláňa sa ako po odhrnutí záclony) a na jeho pozadí sú premietnuté aj historické udalosti. Autorka zobrazuje rozporuplnú minulosť (70. roky s perzekvovanými osobami a 90. roky s vynárajúcimi sa novými pohlavármi) aj súčasnosť. Jednotlivé éry sú vyplnené ľuďmi, o ktorých Zuzana premýšľa a vyvolávajú v nej množstvo asociácií.

Výzva prichádza v podobe ponuky korigovať text spomienkovej knihy dávneho nadriadeného jej otca („Bývalý riaditeľ inštitúcie, v ktorej otec musel pracovať, ak chcel uživiť rodinu, keď ho po previerkach na začiatku normalizácie vyhodili z pôvodnej práce.“). Okolo náhlej kolízie minulosti so súčasnosťou sa vrstvia motívy revitalizovanej trpkosti, nutnosti zaujať k zdanlivo uzavretému nový postoj, sprevádzaný dilemami, ba i kompromismi. A možno sú to kompromisy len naoko. Prostredníctvom navzájom súvisiacich a prelínajúcich sa tém autorka zachytáva rôzne formy prejavovania moci, manipulácie, poníženia a individuálne vyrovnávanie sa s nimi. Zložité rozhodovania, neľahké dilemy sú „vtelené“ do príbehu vyplneného bežnými dňami, rutinou každodennosti. Protagonistka ich môže jednoducho odmietnuť, ale z postupne vysvetľovaných dôvodov pochopíme, prečo ju priťahuje rozhodnutie prijať výzvu.

Po prečítaní poviedky Obeť si uvedomíme, že je v nej takmer toľko obetí ako postáv. Autorsky premyslene vybudovaná línia príbehu opäť nasvecuje tragédiu rodiny. Základný kontrast autorskej stratégie navodzuje vstupná pasáž s obrazom usporiadaného priamočiareho sveta „vonku“: „Pohyb je lineárny, odohráva sa sprava doľava a zľava doprava. Svet za sklom je jednorozmerný.“ Zato „vnútri“ sa v retrospektíve otvorí hlboký vír, v ktorom sa kríži tragédia minulosti, živá rana jej následkov a bezútešná vyhliadka budúceho. Silu výpovede umocňuje striedanie postupov aj využitie viacerých uhlov pohľadu uvedených krátkym nadpisom – monologická úvaha, rozprávanie s dialógmi, monologické rozprávanie, novinová správa, zápis v protokole. V tomto príbehu čas nelieči: „Dni, keď sa to stalo, sú zapuzdrené v jej pamäti. Nevracia sa k nim. Ony sa vracajú k nej.“

Zrazu to tu bolo

Začiatočné riadky tretieho príbehu by mohli byť leitmotívom celej knihy: „Cítim sa ako gýčová kvetinová dekorácia… Moja hlava sa zmenila na semenisko buriny, ktorú chcem vytrhať. Nejde to. Vôbec neviem, kedy tie semená začali klíčiť. Pamätám si len deň, keď to celé prepuklo. Zrazu to tu bolo. Príbeh. Cudzí. A pritom môj.“ V introdukcii rozprávačského vstupu zaznieva znepokojivá bezmocnosť vyjadrená obrazom vegetačnej invázie do „hlavy“ – vedomia protagonistky. Nechcené a nekontrolovateľné dianie priamo v centre utvárania ľudskej identity predznamenáva problémový substrát témy: v poviedke sa rozohráva krutý príbeh mediálnej manipulácie, ničiacej ľudské osudy a zároveň vytvárajúcej nové mediálne životy. Úplne zmení život jednej ženy, aby mohla na výslnie vyniesť ďalšiu.

Prednosťou Juráňovej písania je aj v tomto prípade schopnosť premietnuť zvolený disproporčný výkyv témy do čitateľsky pútavého sujetového tvaru. Jeho rámcové zložky sú dôsledne prepojené: ak prózu otvorilo predznamenanie neovplyvniteľného diania vo vedomí hlavnej postavy, na konci nachádzame logický rezultát: „Hlava sa mi zmenila na gýčovú kvetinovú dekoráciu: Kvetináč v tvare hlavy s rozškľabeným ksichtom nedefinovateľného škriatka, z ktorého trčí trs trávy. Stačí raz denne zalievať a tráva vyklíči… Moja hlava je semeniskom buriny.“ Ďalší mediálne pútavý príbeh sa môže začať, ale už ho nemusíme čítať, lebo vieme, že zo semien buriny krásna tráva nevyklíči.

Sila príbehov Jany Juráňovej je v ich uveriteľnosti. Vieme si predstaviť podobné osoby ako v texte, niekedy sme prežili obdobné situácie, počuli sme o nich od našich známych alebo sme ich len tak odpozorovali na ulici, v médiách či v práci. V umeleckej tvorbe Jany Juráňovej priťahuje aj jej schopnosť zaťať do živého. Nie je to prvoplánová próza, má potenciál osloviť rôzne zamerané osoby a odkryť rozmanité roviny, lebo po prečítaní môže človek zostať pred záclonou alebo ju odhrnie. Autorka dokáže vyrušiť výberom tém a ich uchopením. Neexistujú malé alebo veľké témy, dôležité alebo menej dôležité literárne inšpirácie, bežný život poskytuje mnoho stimulov, ktoré nachádzajú v prózach Jany Juráňovej podnetné a u nás jedinečné umelecké spracovanie.

Jana Juráňová: Cudzie príbehy
Aspekt, Bratislava 2016

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Lucia Tallová #kniha týždňa #Jana Juráňová #Cudzie príbehy #Aspekt
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk