Kniha týždňa: Najnovšie šachovanie s históriou

15.03.2017 16:00

Pôdorys rozprávania alebo, ak chceme, príbehu historickej prózy Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom by sa dal rozložiť medzi tri kompozične rovnocenné východiská. Štandardnú objektivizačnú kostru zabezpečujú ako vždy historické fakty.

Druhým východiskom je textovo sprostredkovaná verzia orálnej histórie, ktorá sa pohybuje na oveľa subjektívnejšej rovine vyhodnocovania minulosti. Autor sa v tomto prípade spolieha na svedectvo do seba zapadajúcich a najmä sugestívne vyrozprávaných príbehov. Tie tvoria spolu s historickými faktami nekonečnú inšpiračnú bázu. Tvorca prózy o týchto možnostiach veľmi dobre vie. Obe východiská sa snaží v tomto duchu transformovať do podoby autonómneho literárneho diela.

Dobové malomesto

Kľúčom ku všetkému je spomínanie ústrednej rozprávačky Anny. Ako prezrádza krátky medailón umiestnený na konci knihy, jej mimoliterárny predobraz Anna Žitňanská (1920 – 1995) žila údajne do začiatku 70. rokov 20. storočia v Bánovciach nad Bebravou, neskôr bola na základe rozhodnutia miestnych úradov umiestená v ústave pre psychicky narušené ženy. Tento pre podobu celého rozprávania determinujúci dodatok sa pred čitateľom začína rozbaľovať už od úvodu.

Avizovaná „choromyseľnosť“ hlavnej rozprávačky, resp. postavy má v próze stupňujúci charakter, hoci jej jednoznačný vplyv na prezentáciu celého diania otupujú presné sebareflexie: „Často som sa cítila ako kus nábytku. Alebo iné domáce zariadenie. Moju prítomnosť ľudia trpeli. Nevyháňali ma. Stálo by ich to oveľa viac síl, než si ma nevšímať. Mohla som si za to sama. Nikdy som nevedela dať najavo, ako sa práve cítim.“

Annina občasná schopnosť racionálne zhodnotiť dianie v príbehu sa dostáva do kolízie s jej gradujúcou rozprávačskou nedôveryhodnosťou. Vo forme istej protiváhy k nej v tejto knihe pristupuje „pravdivosť“ historických faktov. Ich časová os sa začína tesne pred druhou svetovou vojnou, mapuje jej priebeh a obdobie po jej skončení. Východiskový bod spomínania hlavnej protagonistky umiestňuje autor do roku 1993. Dominantným priestorom je vojnový Slovenský štát. Aby som bol ešte presnejší, epicentrom diania sú v tomto prípade provinčné Bánovce nad Bebravou. Práve na úrovni dobového malomesta rozpletá autor osudy miestneho outsidera Anny. Historické okolnosti jej posielajú v ústrety (sám tvorca diela mu kráča v ústrety) príbehového partnera z celkom inej váhovej kategórie.

Sieť vzťahov

Pri dodržaní chronologickej postupnosti by som s miernym odstupom mohol povedať, že jej textovým spoluhráčom je najprv monsignor a neskôr prezident a „vodca“ Jozef Tiso. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že pre samotnú Annu predstavuje najmä kňaza, ktorému oduševnene pomáha s prepisovaním prejavov, neskôr dokonca píše v jeho mene listy slovenským vojakom na front.

Aj vďaka tejto subjektívne deklarovanej dôvernosti vyhodnocuje psychicky hendikepovaná Anna ich vzťah katolíčka – kňaz trochu inak. Intenzifikuje ho a posúva do roviny náhradný otec – polosirota. Práve aspekt idealizácie významu ich vzájomnej komunikácie sa dá vnímať ako určitá synekdocha, ktorá sa realizuje v prípade, ak vo vzťahu k historickej postave Jozefa Tisu dosadíme do kolónky Anna aj veľkú časť obyvateľov dobových Bánoviec nad Bebravou. Zdá sa, že v oboch verziách sú predpoklady k nekritickej adorácii kňaza, prezidenta a vodcu jednoznačné.

Okrem Anninej „choromyseľnosti“ sa pod skreslený výklad vzťahu podpisuje aj jej nepriaznivé rodinné zázemie. Charakterizuje ho absencia otca, komunistu, desať rokov nezvestného v USA, mimochodom, kamaráta otca budúceho politika Alexandra Dubčeka. Oveľa negatívnejšie sa pod to celé podpisuje Annino spolužitie s matkou – prísnou a nekompromisnou katolíčkou. Akýsi doplnok tvorí už skôr odsťahovaný brat, tiež komunista, ktorý sa až v úplnom závere rozprávania opätovne dostáva na scénu.

Sieť vzťahov však autor nevykresľuje jednostranne. Ako istú opozíciu voči vlastnej rodine si Anna buduje kontakty s jej napoly židovskými sesternicami. Funkciu jej istého alter ega preberá najmladšia z nich, Alica. Spolu s lekárnikom Balákom sú pozitívnymi elementmi Anninho života. Obe postavy zároveň svojím pohľadom na spoločenské dianie búrajú jej názorové istoty. Ony samy totiž stoja každá iným spôsobom a v odlišnej intenzite v opozícii voči vtedajšej myšlienkovej stádovitosti dobových Bánoviec nad Bebravou.

Zmysel tohto jemného paradoxu sa v rozprávaní začína napĺňať len pozvoľna. Dosah ambivalentnej komunikácie Anny so spriaznenými postavami preto vrcholí až v jeho druhej časti. Dovtedy hromadí autor privátno-spoločenské katastrofy len opatrne. Potvrdzuje to už starostlivo konštruovaná idylická atmosféra mestečka. Symbolom tohto obrazu sú nedeľné šachové partie medzi Jozefom Tisom a lekárnikom Balákom.

„Solídny fašista“

Epizodicky „harmonické“ spojenie dvoch odlišných svetov je kľúčovým motívom celého historizujúceho rozprávania. Ich stretnutia sú reklamou na čoraz viac hrané ľudské porozumenie charakterizujúce dobové Slovensko. Samotné šachové partie majú v texte aj iný význam. Okrem toho, že sú v kontexte našej kultúry súčasťou sentimentálno-monarchistického zátišia vystupujúceho pod značkou „sólo pre porcelán s kávou a múčnikom“, ich autor až príliš skratkovito a prvoplánovo vkladá do v slovenskej literatúre 20. storočia nespočetne veľakrát naskicovaných obrazov politického boja. V tomto prípade vyznievajú aplikované posuny so „živými“ pešiakmi trochu neosobne, hoci z pohľadu „choromyseľnej“ Anny by mohlo ísť o autorský zámer.

Niekde na polceste sa vytráca aj snaha o stupňovanie mrazivej spoločenskej atmosféry. Vrcholiť by mala v momentoch zrážky Anninho výkladu skutočnosti s fatálnymi zmenami vonkajšieho sveta, ktoré menia jej dovtedajší životný rytmus. Dovtedy len abstraktné pojmy, ako sú vojna, fanatické formovanie „slovenskosti“ či deportácie, sa menia na čoraz dotieravejšiu realitu. Musím dodať, že Anninej kolízii s historickými okolnosťami nechýba snaha o prekvapujúci humor. Účinné je to najmä uprostred „kuchynskej“ konverzácie protagonistky s okolím: „Ja pôjdem za doktorom Beckom, povedala som bratovi, keď sme dojedli a upratala som zo stola. Kto je doktor Beck? Jeden Alicin známy, solídny a milý fašista.“ Zachytené spomínanie však radostné nie je, čo v závere potvrdí aj samotná Anna: „(…) jedna vec sa mi nedarí dodnes. Spomínať pre radosť.“ Autorov cez slzy tlmený drobný úškrn je tu vlastne obyčajným rozprávačským výdychom.

Ten uzatvára snahu tvorcu o štylizovanú, no predsa len minuciózne presnú fresku konkrétneho historického výseku. Okrem príbehu to dokumentujú dobové mapy a fotografie. Ecov „empirický“ čitateľ si tu asi zamaškrtí. Škoda, že súboj o pôsobivosť medzi autorsky spracovaným príbehom a históriou však opäť raz prehráva literárna fikcia. Podobné je to aj s pôvodnosťou. Akoby sme zo škatuľky s označením Silvester Lavrík vyťahovali aj niečo z Petra Krištúfka a Pavla Rankova. Ich čitateľom to však prekážať možno nebude.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Silvester Lavrík #Nedeľné šachy s Tisom
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk