Kniha: V koži odstaveného

, 17.03.2017 14:00

Knižku kunsthistorika a autora kníh o výtvarnom umení Mariána Várossa Deň za dňom samota čitatelia hlcú.

Je to totiž intímny a veľmi úprimný denník človeka, ktorý sa dostal v období tzv. normalizácie do izolácie. Nemohol písať knihy ani články, ale denníkové poznámky mu nikto nemohol zakázať. Zachovali sa a sú veľmi pôsobivé, lebo sú autentické, presne datované. Váross sa vyjadroval v samote k tomu, čo ten-ktorý deň priniesol, ako sa ho to dotklo, čo prežíval a ako rozmýšľal. Knižka je plná konkrétnych mien, lebo text nebol pôvodne určený pre verejnosť. A tak ho treba aj čítať – ako veľmi osobnú dobovú reflexiu, bez korekcie autorského odstupu.

Tí, čo prežili túto dobu, si na texte mimoriadne zgustnú, lebo im mnohé pripomenie. Váross sa ocitá v rôznych spoločnostiach a na rôznych pracoviskách, ktoré sa týkajú umenia, zaznamenáva správanie sa a vety ľudí, ktorí v umenovede alebo vôbec v kultúre pôsobili. U časti čitateľov z branže môže vyvolať aj určitú škodoradosť – ako autor tomu-ktorému „naložil“. Knižka však vôbec nesleduje tento cieľ. Je to skôr varovné svedectvo smutných dní, človeka postihnutého nezmyselnou ideologickou perzekúciou. Mnohí úspešní a schopní ľudia boli odstavení aj „vďaka“ svojmu talentu – zo závisti menej úspešných kolegov. Prípad Mariána Várossa zrejme taký bol. Likvidovali ho „ako triedu“, ale aj ako konkurenciu. Jeho denníkové záznamy odhaľujú, ako vyzerala tzv. konsolidácia v praxi, aká chaotická to bola situácia, ako sa na každého používal iný meter a nikto vlastne jasne nepovedal, o čo ide. V knižke napríklad Váross píše:   „Odpoludnia som sa rozhodol ísť na vernisáž Pribišovej výstavy. Bola tam celá nobilita na čele s Lenártom, ktorý mi podal aj ruku, no v tej chvíli si nebol istý, či nespustím nejakú žiadosť či ponosu. Aspoň som mal taký dojem. Moja situácia ľudí, zdá sa, prekvapuje. Môj prípad je akýmsi lakmusom, čo sa ide diať. Vlachovič, Vaculík, Nemčík a viacerí z rozličných aspektov reagujú na vec analogicky. Milý bol Belluš, keď sa ma už tradične otcovsky spýtal, čo je nové a ako sa mám. Keď som mu povedal novinu o odsune z akadémie, bol šokovaný. Radil mi, aby som sa obrátil na Biľaka. Sľúbil, že sám bude využívať kontakty. Nerobím si ilúzie, lebo Belluš síce má autoritu, ale nie politickú.“

Aj tento záznam z decembra 1971 svedčí o tom, aká zvláštna to bola doba, ako sa vybavovalo, kľučkovalo, orodovalo, ako sa ľudia chceli zachrániť, ako sa lámali kvôli politike priateľstvá, akí boli všetci poprepájaní a akí boli ľudia rozpačití z toho, čo nastalo. Várossova kniha okrem toho, že je dobre napísaná (jeho zápisky boli plné úvah a zaujímavých konštatovaní či otázok), spĺňa aj nároky hlbokej psychologickej štúdie doby (sú to podklady), ktorú sme síce už x-krát odsúdili, ale ešte sme ju poriadne nepreskúmali z hľadiska ľudskej prirodzenosti. Prečo sme sa tak správali? Ako to bolo možné? Lebo niečo iné sú spoločnosti vnútené nariadenia a niečo iné spontánna bezradnosť a zbabelosť, ktorá umožňovala perzekúcie realizovať. Kniha Mariána Várossa je cenným príspevkom k tejto pálčivej téme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Deň za dňom samota #Marián Váross
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk