Daniela Olejníková: Neviditeľné mestá sú vysnívanou knihou

26.03.2017 12:00

Próza Neviditeľné mestá talianskeho spisovateľa Itala Calvina vyšla prvýkrát v slovenskom preklade začiatkom 90. rokov. Po štvrťstoročí tento poetický cestopis dostal novú podobu - nielen vďaka aktuálnemu prekladu Stanislava Vallu, ale aj zásluhou grafického dizajnéra Pala Bálika a ilustrátorky Daniely Olejníkovej, pre ktorú je kniha špeciálnym osobným míľnikom.

Daniela Olejníková: ilustrácie z knihy Itala...
Daniela Olejníková: ilustrácie z knihy Itala Calvina Neviditeľné mestá (Túžba 3 - Despina) Autor: Daniela Olejníková/Artforum

Ilustráciou Neviditeľných miest Itala Calvina ste sa zaoberali už na Vysokej škole výtvarných umení. Čo vás k textu opäť pritiahlo?
Už si ani nespomeniem, kedy som Neviditeľné mestá čítala po prvýkrát, no čítala som ich odvtedy opakovane. Kniha ma veľmi lákala, musela som však počkať, kým prídem na spôsob, akým ju uchopiť. Prvým pokusom bola moja diplomová práca.

Ide o filozofický text, fragmenty spomienok zabalené do „falošného cestopisu“. V čom boli jeho najväčšie úskalia?
Veľmi ľahko som mohla skĺznuť k tomu, aby som ilustrovala mestečká, ako ich autor opisoval, v zmysle: „za siedmimi priekopami leží mesto s takými a onakými vežami“. Ale chcela som sa tomu vyhnúť, pretože to nie je podstatou tejto knihy. Za výnimočné na nej považujem, že Italo Calvino dokáže vyťahovať z človeka rôzne asociácie a spomienky na vlastný život. Diplomovú prácu som tak „riešila“ cez seba. Ilustrovala som osobné veci, ktoré mi text priamo evokoval. Teraz si myslím, že čitateľ by nemal šancu pochopiť, prečo som ilustrovala práve to, a nie niečo iné. A s odstupom času som nadobudla pocit, že to bola tak trochu sebecká arteterapia. Pri druhom pokuse som sa teda usilovala, aby moje ilustrácie fungovali podobne asociatívne ako text. Snažila som sa tým nadviazať na Calvinov princíp a nezobraziť pritom priveľa – nebyť príliš doslovná a nechať tak ilustrácie otvorené ďalším interpretáciám.

Ako ste s grafickým dizajnérom Palom Bálikom prišli na nápad urobiť dizajnovú verziu Neviditeľných miest?
Popud prišiel z vydavateľstva Artforum, čo ma veľmi potešilo. Už dlho som čakala na príležitosť znovu sa popasovať s Calvinovým textom. Nebola som už vôbec spokojná s tým, ako som to urobila v diplomovej práci. Niektoré veci som už mala vďaka nej premyslené, ale keď som sa pri tejto práci stretla s Palom Bálikom, začali sme spolu o knihe uvažovať úplne nanovo. Snažili sme sa prísť na to, akým spôsobom by ilustrácia s textom mohla a mala fungovať. Toto bola prvá spoločná knižka, v ktorej sme si našu prácu jasne rozdelili: ilustrácie sa priamo neprepájajú s typografiou v knihe, ale fungujú úplne samostatne na dvojstranách.

Ilustrácie z knihy (Znaky 4 - Ipazia)
Ilustrácie z knihy (Znaky 4 - Ipazia) Autor: Daniela Olejníková/Artforum

Akú úlohu v tomto procese zohral Palo Bálik?
Veľmi veľkú. Pomáhal mi od počiatku vymyslieť, ako sa pustiť do ilustrovania – poradil mi, napríklad, aby som sa pozrela na digitálne mapy a nechala sa inšpirovať zobrazeniami sietí ulíc a štvrtí rôznych miest. Na základe jeho rád som počas mesiaca vytvorila pre mňa úplne nový štýl. Palo Bálik stojí aj za tým, ako kniha vyzerá ako celok. Navrhol rozrezávanie dvojstránok, experimentovanie s typografiou, zvláštny sadzobný obrazec. Keby v celom procese nebol prítomný on, pravdepodobne by som to ilustrovala celkom inak a asi horšie. Pri našej každej spolupráci sú pre mňa kľúčové naše rozhovory, veľmi mi pomáha vyvíjať sa. Keď pracujem sama, idem si hladko po vlastných cestičkách, naopak, Palo mi vie prácu zamotať, čo mi veľmi prospieva. Baví ma s ním každý projekt. Neoficiálne som s ním konzultovala už diplomovú prácu aj náš prvý spoločný projekt – Brautiganova kniha V melónovom cukre – som rozpracovala pod jeho vedením na stáži v Typolabe. Až neskôr sme ho dokončili pre Artforum. Spolupráca s ním je veľká zábava, pretože sa neuspokojuje so zabehnutými vecami, ale snaží sa ich potlačiť ďalej a spolu s tým aj mňa.

Ako číta knihu ilustrátor?
Pre mňa je podstatná otázka: čo spodobiť a čo nie. Verím, že čitateľ si toho vie sám veľmi veľa predstaviť, na to ma vôbec nepotrebuje. Kladiem si otázku, akú úlohu teda zohráva moja ilustrácia. Či už robím knihu pre deti, alebo pre dospelých, vždy sa snažím vyhnúť otrockému spodobovaniu textu, pretože je to podľa mňa zbytočné. Koniec koncov všetci si vieme dej a postavy predstaviť aj sami.

Prečo ste pri Calvinovi zvolili práve ornamentálny, znakový štýl?
To, ako moje ilustrácie v konkrétnych knihách vyzerajú, vždy závisí od toho, čo si kniha pýta. Neviditeľné mestá je kniha rozhovorov medzi Markom Polom a Kublajchánom, mongolským panovníkom. Ornamentálnosť ilustrácií je zakotvená priamo v obrazovom materiáli, ktorý som používala na vykresľovanie – v textúrach z digitálnych máp nájdených na internete. Pomocou ich vrstvenia som vedela vytvoriť štruktúry, ktoré pripomínali povrch mramoru, spleť konárov, železné konštrukcie a podobne.

Neviditeľné mestá, Mahábharáta, V melónovom cukre – všetky knihy sú iné, no vždy vidieť, že ste to vy.
To asi vidno z odstupu, ktorý ja nemám. Vôbec na svojich prácach nepozorujem, že by som mala jednotný rukopis, práve naopak. Mám pocit, že robím jednotlivé veci veľmi odlišne a niekedy si hovorím, že tu nikto nerozpozná, že som to robila ja. Naprieč projektmi ma veľmi zaujíma práca s priamymi farbami, ich miešanie, čo vychádza zo skúsenosti s linorytom a sieťotlačou. Len zriedka som pracovala s litografiou a leptom, naopak, linoryt a serigrafia boli moje domény v škole aj po nej.

Ilustrácie z knihy (Obloha 3 - Tekla)
Ilustrácie z knihy (Obloha 3 - Tekla) Autor: Daniela Olejníková/Artforum

Najprv ste študovali maľbu, ovplyvňuje vás ako ilustrátorku?
Na maľbe som bola iba dva roky, až potom som prešla na ilustráciu, ale vždy ma lákala i katedra grafického dizajnu. Po skúsenosti s technikami ako linoryt a serigrafia som zbadala, že môj maliarsky rukopis sa zmenil. Často robím ťahy štetcom podobne, akoby som vyrývala, alebo naopak, k maľbe pristupujem veľmi plošne, graficky.

Calvina aj Brautigana ste si vybrali sama. Sú to skvelé knihy, kto vás k nim priviedol?
Sú to trochu „uletené“ veci a za to môže môj otec, ktorý mi ich podsúval s tým, že sa mi určite budú páčiť. A tak aj bolo. Špeciálne Neviditeľné mestá sú kniha, ku ktorej sa rada opakovane vraciam. Veľmi záleží na tom, v akom životnom období a rozpoložení ju čítam. Keby som ju ilustrovala opäť o 30 rokov, vyťahovala by som celkom iné momenty a inak by som ich vizualizovala. Je to kniha, ktorú môže človek čítať dookola a aj ja ako výtvarník by som k nej mohla pristupovať zakaždým inak. Už len päťročný odstup teraz spôsobil veľmi veľkú zmenu v prístupe. Neviditeľné mestá sú mojím súkromným míľnikom, uzavretím veľkých vecí, a tak, ako som mala vysnívanú túto knihu, už nemám žiadnu inú. Omnoho viac teraz preto hľadám.

Aké texty sú pre vás výzvou?
Text ma prirodzene zaujme, keď je založený na zaujímavom prostredí a atmosfére, ale výzvou sú pre mňa aj projekty, ktoré mi úplne nesedia a musím si k nim hľadať cestu.

Mení sa prístup slovenského čitateľa ku „krásnym knihám“? Dokážeme oceniť knižný dizajn a kvalitnú ilustráciu?
V posledných rokoch sa to určite vyvíja veľmi pozitívnym smerom. Náš trh má rôzne špecifiká a asi to nikdy nebude ideálne ako niekde vo Francúzsku, ale začali sa robiť veľmi pekné vizuálne knihy s dobrými ilustráciami. Kvalita rastie. Práve keď som do tohto prostredia vstúpila, zachytila ma vlna, keď sa začala aktivizovať Asociácia ilustrátorov (ASIL) okolo Miloša Koptáka, ktorý nás mladých začínajúcich ilustrátorov veľmi podporoval. ASIL nám uľahčil život, naše portfóliá sú združené na internete, vydavatelia sa naučili chodiť na túto stránku a vyhľadávať si nás tam. Už neplatí, že všetko ilustrujú dookola tí istí ľudia.

V zahraničí dávajú ilustrátorom priestor aj noviny a magazíny. Ako je to u nás?
U nás je to len v plienkach, čo je škoda, lebo je to príležitosť nielen ukázať tvorbu inému publiku, ale aj zarobiť si nejaké peniažky. Navyše to nie je také časovo náročné, ako ilustrovať knihu. Verím, že sa aj to časom začne u nás hýbať väčšou rýchlosťou.

Prevláda v našich reáliách nejaký ilustrátorský trend?
Na školách na Slovensku aj v Česku vzniká mnoho osobných projektov. Ilustrátori nečakajú, že za nimi príde vydavateľ alebo autor s knižkou, ale literárny text často vzniká zároveň s ilustráciou ako autorské dielo.

Vznikol tak aj Liek pre Vĺčika, ku ktorému ste sama napísali sprievodný text?
Tento príbeh som celý vymyslela sama, ale za literatúru to príliš nepovažujem, pretože nie som spisovateľka. Liek pre Vĺčika vznikol v piatom ročníku, vždy som si na škole rada vymýšľala vlastné zadania. Knižka bola pre môjho kamaráta, ktorý vtedy bojoval s depresiou. Nesnažila som sa nasilu niečo napísať, príbeh mi jednoducho napadol a hľadala som iba formu, ako tému podať aj detskému čitateľovi.

Naša ilustrácia si v minulosti vytvorila pomerne dobré zázemie, aké postavenie má v súčasnosti?
Československá ilustrácia má veľmi silnú tradíciu, azda aj vďaka Bienále ilustrácie Bratislava (BIB), ktoré je jednou z najstarších súťaží svojho druhu na svete, čo na Československo vždy upriamovalo pohľad ako na ilustrátorskú veľmoc. Aj keď niekedy v 90. rokoch nastal útlm a zahltila nás zahraničná produkcia, teraz mám pocit, že si opäť ideme svojou cestou.

Autor: Marek Wurf

Daniela Olejníková (1987)

výtvarníčka

  • Bratislavskú VŠVU absolvovala v roku 2011.
  • Za projekt Liek pre Vĺčika získala ceny v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska.
  • Za knihy V melónovom cukre (Richard Brautigan) a Trinásť (Jana Bodnárová) bola ocenená na BIB 2013.
  • Okrem toho ilustrovala epos Mahábhárata, básnickú zbierku Vie, čo urobí (Katarína Kucbelová) a i.
  • Detská encyklopédia Jiřího Dvořáka Hávedník sa vlani stala Najkrajšou českou knihou.
  • Minulý rok ilustrovala knihy Útek Mareka Vadasa a Neviditeľné mestá Itala Calvina.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Neviditeľné mestá #Italo Calvino #ilustrátorka #daniela olejníková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk