Kniha týždňa: Sprievodca nocou jedného mesta

Čítanie sa občas podobá rituálom. Teológovia a filozofi asi najlepšie poznajú tajomnú príťažlivosť textov, ku ktorým je možné takto pristupovať. Učia sa pravidlám exegézy, ktorá im, ako sa domnievajú, umožní odhaliť ak už nie pravdu, tak aspoň tajomstvo alebo skrytý zmysel knihy. Román Analfabet je z tohto uhla pohľadu, zvlášť v našich končinách, ojedinelým divadlom.

08.04.2017 16:00
debata (2)
Michal Havran: Analfabet Foto: Marenčin PT
Michal Havran Analfabet Michal Havran: Analfabet

Prepájanie motívov dávno zabudnutých či stratených kníh, zrkadlových priestorov a jazyka spred pádu babylonskej veže poznáme viac z tradície a zo zahraničnej beletrie, ktorá mieri na náročnejšieho čitateľa, než z knižnej produkcie z nášho domáceho prostredia. Michal Havran sa podujal túto medzeru vyplniť, skombinovať jednotlivé prvky a lokalizovať ich do prostredia Bratislavy deväťdesiatych rokov. Analfabet však nie je iba o tom.

Bratislava a noc

Bratislava a noc, tak by sa dali nazvať nielen podmienky čítania, ale aj modi operandi románu. No znamená to však niečo viac než len priestor a čas, v ktorom sa odohráva honba za knihami a hlbším zmyslom každodennosti. Rámcujú život a smrť postáv, otvárajú priestor do ďalšej dimenzie, ktorou je podzemné mesto. Ovplyvňujú samotnú činnosť protagonistov, ktorá je tiež poznačená „nočnou prácou“, teda činnosťou spočívajúcou v ilegalite, vo výpravách do podzemného mesta, v sexuálnych avantúrach, krádežiach vzácnych tlačí a neraz v osudových stretnutiach so zlom. Všetko podstatné sa v knihe odohráva po zotmení, všetko nejako súvisí s mestom a nocou. V záhybe noci na postavy a mesto samotné nakoniec čaká smrť, aj keď tá je už od prvých strán ich neodmysliteľnou súčasťou.

Deväťdesiate roky, čas v ktorom sa odohráva dej románu, sú vykreslené ako faux pas začiatkov novej existencie mesta: „Bratislavčania nepovažovali svoje mesto za finálnu destináciu, väčšina z nich mala v meste prechodné bydlisko, nemenili si značky zo svojich okresných domovín za bratislavskú, nehlásili sa k mestu, nepovažovali ho za niečo, čo treba zveľaďovať…“. Bratislava z pohľadu rozprávača Michala neexistuje tak ako Budapešť, Viedeň, Praha alebo Krakov, ktoré sú pevne ukotvené v existencii svojich obyvateľov, ale ako „metamesto“, systém chodieb a pivníc alebo inak povedané „všetkého, čo umožňuje z mesta uniknúť“. Vzťah k „metamestu“ v románe stelesňuje najmä postava Kalmana, ktorý si vyberá Michala, rozprávača románu, za toho, koho zasvätí do tajov zrkadlového obrazu Bratislavy, do jej podzemného mesta.

Jazyk a kniha

Podzemné mesto je okrem možnosti úniku aj pavučinou vzťahov, zážitkov, odkazov, akýchsi podzemných chodieb, ktoré pod mestom či paralelne s ním tkajú sieť príbehov hlavných hrdinov románu. Koexistenciu týchto simultánnych dejových línii zosobňuje v Havranovom románe doba.

Obdobie deväťdesiatych rokov prechádza celou vtedajšou realitou, presakuje do ulíc a múrov, mení mesto na artefakt, výtvor, ktorý je potrebné nejako uchopiť slovami. Znamená to, že tak ako priestor knihy aj priestor mesta je priestorom jazyka. To je rovina románu, ktorú stelesňuje postava Dworkina, psychiatra z Petrohradu, ktorý verí v terapeutické účinky jazyka a pacientom predpisuje slabé lieky, aby ich neurózy neustali a „psychotikov učí, ako sa orientovať vo vlastných bludoch, prechádzať sa v nich ako v oranžérii, ďaleko od sveta, kde vädnú kvety“.

Okrem Dworkina k tejto línii románu patria aj dve ďalšie postavy, Borbély a Rochátschek. Prvý kradne vzácne knihy z Univerzitnej knižnice a druhý ich od neho kupuje, nie však preto, aby odhalil ich tajomstvá, ale aby sa viac k nikomu nedostali. Rochátschek je predobrazom túžby po prázdne, po „Veľkom tichu“, čo sa prejavuje nielen v jeho snahách ovládať ostatných alebo v životnom príbehu, ktorý nadobúda neraz fantastické obrysy, ale aj vo vzťahu k Bratislave: „pozoroval ľudí v kaviarňach a opakoval si, ako toto mesto nenávidí, ako neznáša knižnicu a ulice okolo nej a podzemné mesto, kam zostúpil iba raz, zo zvedavosti, no nie preto, že by si hovoril, že tam uvidí niečo, čo by zmenilo jeho vzťah k mestu, ale aby sa presvedčil, že aj podzemie je rovnako náhodne kruté ako ulice a ľudia na povrchu“.

Marta a Katarína

Okrem spomenutých hlavných protagonistov figurujú v Havranovom románe aj ženské postavy. Analfabet nie je románom o láske a ani rozprávač Michal nehľadá v láske vykúpenie či východisko. Ak by sme mali charakterizovať jeho vzťah k ženám, tak láska najmä vo svojej fyzickej podobe spĺňa skôr funkciu iniciácie, odpočinku a zabudnutia.

Marta sa síce zúčastňuje na rôznych rituáloch, no nikdy im nepodľahne natoľko, aby stratila kontrolu nad sebou, neoslobodí sa od seba, a to aj napriek tomu, že svoj vlastný život chápe ako experiment, a Katarína je viac epizodickou postavou spojenou s cestou z Bratislavy do Kremnice a ďalej. Zaradenie tejto epizódy do knihy je namieste, pretože rozprávač v nej rozširuje svoje zorné pole na problém strednej Európy ako celku a zároveň získava odstup od toho, čo sa počas jeho neprítomnosti deje v Bratislave.

Sprievodca nocou

Ťažisko Analfabeta však neleží ani v jednej z naznačených línii. Je ním rozprávač. To on nás prevádza bratislavskými nocami istého obdobia, aby nás priviedol na miesta, ktoré už nie je možné nájsť. U čitateľov, ktorí v Bratislave žili alebo žijú, vyvoláva dávno zabudnuté pocity, ktoré sa dnes už nedajú oprieť o nič iné, než o spomienky. Tam som predsa kedysi sedával aj ja, hovorím si a odkladám knihu na nočný stolík k posteli. A kniha pokračuje v podvedomí. Sny sa stávajú falošnými spomienkami, predlžovaniami a variáciami textu. Pokračovať v čítaní so zatvorenými očami má však aj svoje riziká. Je to presne tak, ako keď ste čítali Sto rokov samoty na tráve, len vtedy ste mali šestnásť rokov a teraz máte o dvadsať viac.

Dlho trvá vrátiť sa a pochopiť, že v čítaní nejde o nič iné než o potešenie, o stupňovanie zážitku až k neodvratnému vrcholu, a nie o hľadanie konečného významu, zarážky, interpretácie. Vrchol totiž nie je koniec, lebo keď ho stratíte, opäť sa ho vydáte hľadať. Listujete v knihe s obavami, či sa vám podarí nájsť pasáže, ktoré si pamätáte. Všetci poznáme ten pocit. Niekedy sa nám to podarí, inokedy nie. Niečo podobné sa deje aj s prostredím, v ktorom žijeme. Hľadáme miesta a ľudí, aj keď vieme, že už ich nikdy nestretneme. Preto existujú knihy snových spomienok, bedekre noci, ktoré sa nám prihovárajú niekoľkými jazykmi. Jedným z nich je jazyk snov, jazyk, v ktorom sa ešte len musíme naučiť čítať.

Michal Havran: Analfabet
Marenčin PT, Bratislava 2016

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Marenčin PT #kniha týždňa #Michal Havran #Michal Havran ml. #Analfabet