Po sérii časopiseckých príspevkov knižne debutovala zbierkou krátkych próz Odtiene roku 1997. O dva roky neskôr pridala k nej ďalšiu Z obloka (1999). Obe vyšli tohto roku spolu v jednom zväzku v druhom vydaní. Hodnotiaci doslov k nim napísal Vladimír Barborík. Za knižný debut dostala Kraskovu cenu, čo bol prvý krok k úspešnému pokračovaniu. Pravda, známou – aj v širšej literárnej verejnosti – a oceňovanou sa stala až o pár rokov neskôr (v spomenutom doslove sa Vladimír Barborík priznal, že si jej prvé knižky takmer nevšimol), keď jej vyšiel generačný román Miesta v sieti (2011), v krátkom čase preložený do maďarčiny aj do češtiny, a ďalší román Medzerový plod (2014), za ktorý získala prestížnu Cenu Anasoft litera.
Príbehom je sám život
Keď sa začítame do Šikulovej próz, naposledy do románu Petrichor, ľahko si za rozprávačku dosadíme ju samu. Nielen preto, že takmer vo všetkých sa uplatňuje ja-rozprávačka, ale najmä preto, že všetko, o čom hovorí, tesne prilieha k jej vlastnému životu. Jej rodisko (Modra), rodina, ustavične prítomný otec Vinco, jeho bývalí kamaráti, modranské umelecké celebrity, samo mestečko, okolitá príroda, záhrada, práca, sviatky, kostol, tradície atď., to všetko patrí do jej života. Hovorí sa tomu autobiografické písanie. Fakty, i životné fakty, sú však jedna vec a ich knižná existencia je druhá vec. Autorka sa sústreďuje na to, čo sama zažila, ale oslovuje nás, píše pre nás, nie pre seba. To znamená, že cez biografické konkréta chce povedať čosi všeobecne platné. Darí sa jej to, jej texty vťahujú do seba aj nás čitateľov, lebo sú aj o nás.
Veronika Šikulová ťaží z každodenného života a všedného dňa. To je jej „parketa“, tam je najistejšia a najpresvedčivejšia. Nepokúšajú ju „vznešenejšie“ koncepcie. Nereferuje však, rozpráva svoje zážitky. Aj za „banalitami“ cítime silu autorskej osobnosti. V tom je aj sila jej textu. Takto si počína od vstupu do prózy. Séria obrázkov a bystrých postrehov. Dôležité sú postrehy. To, čo poznáme z dennej skúsenosti, dostane v jej podaní naraz novú tvár; a to, popri čom aj my denne chodíme, vystúpi nám pred oči ako novinka. Súvislejší príbeh tu, pravdaže, chýba; príbehom je sám život, s celou premenlivosťou, so svojimi meandrami. Prínos je v tom, že všetko nadobúda nový zmysel, pritom málo dôležité aj interesantné sa podáva rovnakým tónom.
Svet okolo nás Šikulová vidí cez svoje vnútro. Vidí ho racionálne, emócie, ktoré čakáme od každej slovenskej autorky, sú ukryté kdesi pod povrchom alebo absentujú. A to nielen v každodennej praxi, aj vo vypätých situáciách a dramatických momentoch. Svet je u Šikulovej dvojdimenziálny. Skladá sa z prítomnosti a z minulosti. To, čo bolo, je však práve teraz dôležité. Nejde len o spomienku, teda o čosi efemérne, ide o návrat, o proces, v ktorom sa to, čo bolo, stáva takmer reálnejším ako to, čo práve žijeme. To, čo bolo, nie je pre autorku prameň, z ktorého čerpá, funguje tu proces prepodstatnenia: som to, čo som bola; minulosť sa mi stala prítomnosťou.
Verva až potešenie
Aká je súčasnosť? Rovnako obyčajná a rovnako objavná. Minulosť a prítomnosť sú prepojené pamäťou, talentom, obrazotvornosťou a poéziou. Tvoria organický celok. Dôležitá je pamäť, tu znásobená fabuláciou; pamäť, ktorá sa netýka len ľudí, ale aj vecí. Autorka ich rada hromadí v rozmarných pleonazmoch. Ide napríklad o názvy kvetov, bylín, rastlín či látok, strihov, pamokov, nití, ale aj o názvy vtákov (vyratúva aj 80 druhov), hmyzu (niekoľko desiatok) atď. Alebo dáva všetko dokopy: „Kvety, vtáky, stromy, kamene, mušky, fertušky, popadané ovocie, zelenina v zemi aj nad zemou, vyšívané firhonky, háčkované dečky, decky aj poldecáky aj decká, detiská, fotografie tata a mamy, dobré knižky, v ktorých sme doma, malinová malinovka, čierne pivo, chanel, teraz 5, hermès, teraz rebarbora, dobrý rúž aj muž, decká doma aj v robote, muzika, obrazy, modré koberce, kvetinové obliečky na duchny“ atď., atď.
Až opulentné hromadenie výrazov je oživením textu a zároveň vhľadom do autorkinej tvorivej metódy, kde sa presadzuje znásobená vecnosť a konkrétnosť. Skúmanie Šikulovej slohu by ukázalo, že hromadenie konkrét tvorí jeho podstatnú vlastnosť. Pritom nejde o formalitu, za hromadením konkrét je znalosť znásobená osobnou vervou až potešením.
Pozícia mať rád
Šikulovej otvorenosť do sveta (ľudských vzťahov i sveta vecí) napovedá, že jej záujem je obrátený navonok, čo neznamená, že o nej (či jej protagonistke) sa nedozvieme nič. Ak si odmyslíme, že ako autorka je vo všetkom, otvára istý priestor aj svojej individualite. Dozvieme sa, že má rada nielen literatúru, ale aj hudbu a výtvarné umenie, že má rada nielen domov, ale aj svet ako taký, no domov je pre ňu dôležitejší, má tam blízkych a vo všetkom je zakorenená.
Dôležitá – aj pre jej tvorivosť – sa mi teda zdá veta: „Píšem o tom, ako to tu všetko mám rada.“ Vo vete je konkrétnosť, ale dá sa zovšeobecniť: práve toto konštatovanie možno vztiahnuť na celú jej tvorbu. Pochopiteľne, je tu aj protipól. Šikulová nemá rada falošnosť, neúprimnosť, pozérstvo, módnu stádovitosť a pod. Aj táto poloha sa presadzuje, dokonca v tomto prípade nešetrí drsnejším jazykom. No pre celkové vyznenie rozhodujúcou je východisková pozícia: že má rada. Pritom sa vyhýba idylizácii, díva sa realisticky, no pre všetky svoje figúry má porozumenie, ich negatíva berie ako ľudské slabosti, ako hriechy, ktoré sa odpúšťajú.
Ako vidí seba samu? Často spomína kostol i spoveď, ale netají sa ani tým, že aj ona je hriešna a má sa z čoho spovedať. Okrem racionality a zmyslu pre humor je v nej aj vášeň, ktorá vchádza do textov, a práve tá im dáva určitú impozantnosť a silu.
Reč, ktorú Šikulová používa je jasná, transparentná, neprešpekulovaná, ale najmä živá. Živosť nadobúda aj cez striedmo použitý západný dialekt – okorenený sem-tam bežnými vulgarizmami – dobre priliehajúci ku krajovému koloritu. Jasnosť (to znamená aj jasnosť názoru), priezračnosť trochu zahmlievajú netransparentné názvy jednotlivých kníh: Petrichor, Medzerový plod, Miesta v sieti, upozorňujúce čitateľa, že oná jasnosť nie je až taká jednoznačná a neznamená jednorozmernosť textu, ktorý možno skrýva aj ďalší zmysel.
Veronika Šikulová je už, ako hovorí Vladimír Barborík v doslove k prvým dvom knihám, „rešpektovanou súčasťou slovenskej literatúry“.
