Sám to dokázal v knihe Sedem minút po polnoci, ktorej britskí knihovníci udelili prestížne ocenenie Carnegie Medal za najlepšiu knihu pre deti a mládež. Patrick Ness prišiel do Bratislavy predstaviť svoj nový román Niečo viac. Rozprávali sme sa aj o tom, prečo tínedžeri majú radšej papierové než elektronické knihy alebo o tom, prečo žiadna kniha nemôže byť apolitická.
Na vašej osobnej webstránke návštevník hneď zbadá odkaz: „Všetci sú na mojej webstránke vítaní. Okrem vás. A vás.“ Ako to myslíte?
Viete, spisovatelia sú notoricky paranoidní. Keď napríklad o niekom neurčito píšete na twitteri, hneď vám príde správa: Och, hovoríte o mne? Je to len žartík na účet spisovateľov, pretože sme všetci paranoidní.
Rád provokujete aj čitateľov, fanúšikov?
Nie, neprovokujem. Provokovanie totiž nie je rozprávanie príbehov a navyše, provokovanie sa rýchlo môže stať otravným. Chcem hovoriť pravdu, a to najlepšie, ako viem. Viem, že pravda ľudí občas provokuje, ale nerobím to zámerne. Naozaj sa snažím hovoriť tínedžerom pravdu, pretože som po nej sám ako tínedžer túžil a nedostával som ju. Takže zámerne neprovokujem, ale neprekáža mi, ak sa niekto cíti vyprovokovaný.
Podľa vašej silnej lásky k nosorožcom a intenzívnej nechuti k cibuli, ktorú tiež neznášam, usudzujem, že máte rád humor. Ako sa takému veselému človeku píše taká smutná kniha, ako je Sedem minút po polnoci?
Viete, život je plný protikladov. A aj tí najzábavnejší ľudia zažívajú tie najtemnejšie chvíle. Myslím, že tí najzábavnejší ľudia sa smejú na temnote – to im dodáva pocit bezpečia. Možno je to tým. Prečo by ste nemohli byť temný aj zábavný? Ja chcem oboje, život je na to dosť veľký.
A je pre vás ľahké písať smutné veci?
Možno. Každé písanie je ťažké, ale toto mi bolo blízke. Vlastne je ťažšie písať smutne ako písať zábavne. Vtip je totiž čosi, čo odvedie pozornosť, pri smutných veciach sa však musíte poriadne dívať. Vždy musíte hľadať hrdinu, ale pri smutnej knihe naozaj musíte vedieť písať. Pre Sedem minút po polnoci som si stanovil pravidlo, že v tej knihe nikto nepovie „ľúbim ťa“. Napriek tomu verím, že v tej knihe je veľa lásky.
Prečo nikto nesmel povedať „ľúbim ťa“?
Pretože nemám rád ľahké riešenia. A navyše sme to už videli. Ja nechcem byť sentimentálny, nechcem „pekný plač“ s veľmi fotogenickými slzami. Chcel som škaredý plač, pretože inak by to bolo falošné voči tomu, čím Connor prechádza. Sám som tomu musel veriť, inak by tomu totiž neverili ani moji čitatelia. Vždy pracujem dovtedy, kým necítim, že je to presne také, aké to má byť.
Páčila sa mi vaša rada začínajúcim autorom: píšte príbehy, aké by ste sami chceli čítať…
Presne tak.
Aj vy by ste chceli čítať príbeh o chlapcovi, ktorému zomiera mama na rakovinu?
Ide o to, že keď som bol malý, kníh pre tínedžerov bolo oveľa menej ako dnes. Jednoducho sme prešli od detských kníh priamo ku knihám pre dospelých, zväčša k Stephenovi Kingovi. Ale tie knihy pre tínedžerov, čo som čítal, podľa mňa nehovorili pravdu. Myslím, že v beletrii pre mládež je dnes veľa napätia medzi tým, čo je a čo by malo byť. Keď som vyrastal, knihy nám hovorili, aké by veci mali byť, ale nič o tom, aké veci naozaj sú. Takže zámerne píšem pre tínedžerov, ktorí zúfalo chcú viac pravdy a rešpektu voči tomu, čo cítia. Takže rozhodne menej toho, čo by malo byť. Jednoducho treba viac úprimnosti, o to mi ide. Videl som totiž, že knihy neodrážajú pravdu. Píšem knihy, ktoré som chcel čítať a nikdy nevidel.
A ako na Sedem minút po polnoci reagovali čitatelia?
Veľmi sa im tá kniha páčila. Často sa ma pýtajú, či tá kniha nie je pre mladých čitateľov príliš temná, a ja odpovedám, nie, presne naopak. Keď to tínedžeri čítajú, cítia sa ako Connor, hrdina knižky. Vidia, že ich emocionálny svet beriem vážne. Oceňujú to. Kto s tým má trochu problém, sú dospelí. Identifikujú sa totiž s Connorovou mamou chorou na rakovinu a hovoria si: čo keby som musel svoje dieťa opustiť. Dospelí už majú svoju skúsenosť so stratou, a tak je to pre nás oveľa ťažšie. Čo je zaujímavé a neočakával som to. V Británii tú knihu používajú v hospicoch, ale nikdy som na nikoho netlačil. Povedal som: Tu je kniha, nemusíte ju čítať. Ak sa na ňu budete cítiť pripravení, môžete si ju prečítať. Záleží len na vás. Nebudem predstierať, že mám patent na rozum. Len som rozpovedal príbeh.
Základný námet príbehu však nie je váš, ale spisovateľky Siobhan Dowd, ktorá sama zomrela na rakovinu. Aké pre vás bolo dokončiť príbeh niekoho iného?
Nezvyčajné. Pôvodne som chcel povedať nie. Ale jej námet bol natoľko bohatý, že som hneď dostal niekoľko nápadov. A to potrebujete pri akomkoľvek príbehu. Cítite, že to bude fungovať. A za Siobhaniným nápadom som cítil silný príbeh. Inak by som povedal nie, pretože by som nechcel písať akýsi memoriál. Bola to teda veľmi neočakávaná skúsenosť, ale hneď som začal iskriť ďalšími nápadmi.
Poznali ste Siobhan Dowd osobne?
Nikdy sme sa nestretli, zomrela krátko pred tým, ako vyšla moja prvá kniha. Je naozaj škoda, že sme sa nestihli stretnúť.
Vychádzal námet z jej skutočného príbehu?
Nie celkom, nemala deti. A vlastne vo svojich poznámkach nikdy nepovedala, čo Connorovej mame je, len dedukujete, že postava mala rakovinu. Ale nechcel by som hovoriť za Siobhan. Aj ja to len predpokladám.
Vraj ste nadšeným fanúšikom ilustrácií Jima Kaya, ktoré sprevádzajú vašu knihu Sedem minút po polnoci. Ani s ním ste sa pri práci nestretli. Prečo?
Veľmi sa mi jeho obrázky páčia. Bolo to rozhodnutie vydavateľa, keby sa spisovateľ a ilustrátor stretli, už by sa nevrátili k práci. Asi je to otázka disciplíny. Takže sme pracovali prostredníctvom art directora v britskom vydavateľstve Walker. Ja som mal knihu prvý, art director ju odovzdal Jimovi a odkazoval mi jeho komentáre. Ale kým sme prácu nedokončili, nehovorili sme spolu. Vždy tam bol nejaký prostredník. Jim je ten najpríjemnejší človek na svete, má okolo 40 rokov. Som šťastný, že tieto ilustrácie priniesli Jimovi taký úspech. Bola to jeho prvá kniha, ktorú ilustroval…
…a hneď za ňu získal prestížnu Medailu Kate Greenawayovej.
Áno. Už predtým ilustroval, ale nikdy nie celú knihu, len nejaké kapitoly. A potom si ho osobne vybrala J. K. Rowlingová, aby ilustroval jej najnovšiu knihu o Harrym Potterovi. Teším sa z toho.
Takže Rowlingová čítala vašu knihu?
Áno. A ja som čítal jej knihy.
A čo na ne hovoríte?
Sú dobré. Tá najlepšia tínedžerská beletria vás pozve čítať, strhne vás. Začnete si predstavovať, ktorá z jej literárnych postáv ste vy. To, čo je na Harrym Potterovi geniálne, je, že vám dá dôvod, prečo sa cítite iný: lebo ste tajný čarodejník. Ak hociktorému štyridsiatnikovi poviete, pozrite si Rokfort, hneď vedia, že je to čarodejnícka škola. Neuveriteľne šikovne pozvala čitateľov do svojho sveta. Cítite sa, že tam patríte, že ste vítaný. Keď máte 11 alebo 12 rokov, je to úžasná vec. Ách, sem patrím. Je skvelé, zistiť niečo také.
Mala som 21 rokov, keď sa mi dostal do ruky Harry Potter, ale tá kniha sa mi nezdala výnimočná. Mala som pocit, že som čítala množstvo lepších príbehov.
Lenže tie deti s Harrym Potterom vyrastali. Najlepšie, čo sa knihe môže stať, je, že sa k nej tínedžeri hlásia. Hovoria, že tá kniha je ich. Vám nepatrila, lebo ste už mali 21.
Ešte sa vráťme k ilustráciám. Aká je ich úloha v knihe?
Ilustrácie sú veľmi dôležité. Keď bola kniha Sedem minút po polnoci hotová, mala aj nejaké neilustrované verzie. To je fajn, ale keď je pokope Siobhanin nápad, môj príbeh a Jimove ilustrácie, fungujú tak, ako by sme to každý z nás osve nikdy nedokázali. Čo je niečo zvláštne. Neočakávam, že ešte niekedy niečo také zažijem. Ilustrovaná verzia Sedem minút po polnoci pre nás troch robí to najlepšie.
Čí nápad to vlastne bol, že práve vy by ste mali napísať príbeh podľa nápadu Siobhan Dowdovej?
Obaja sme pracovali pre rovnakého vydavateľa, a keď Siobhan zomrela (na rakovinu prsníka), vydavateľ nechcel, aby jej nápad zmizol, lebo veril, že je dobrý. Dostal som ponuku, akú som nečakal, ale veľmi silno ma to oslovilo. Bol som rád, hoci ma to prekvapilo. Mal som za sebou už tri gigantické knihy (trilógia Chaos walking) a povedal som si, toto bude niečo malé. Ale malo to skutočnú silu, pretože v tom príbehu je nádej. Príbeh, ktorý prichádzal z ničoho, si ma našiel. Ťažko sa to vysvetľuje. Ak by som to vedel zreplikovať, robil by som to v každej knihe. Zábavné je, že hoci to mala byť malá kniha medzi dvoma veľkými, je to môj najväčší bestseller. Nemám s tým však žiadny problém.
Ako dlho vám trvalo napísať príbeh Connora a jeho mamy?
Prvý náčrt vznikol celkom rýchlo, možno za dva-tri mesiace. Potom som na tom pracoval ešte ďalších 4–5 mesiacov, čo nie je veľa. Normálne tak nepracujem. Jednoducho to samo dostalo tento tvar a pocit a ja som cítil, že je to tak správne.
Vo svojich tipoch pre začínajúcich spisovateľoch radíte, aby nikomu nedávali čítať prvý náčrt. Až neskôr potrebujete niekoho, kto vás bezpodmienečne pochváli. Kto chváli vás?
Áno, pochvalu potrebujete, mňa chváli môj manžel a ešte pár priateľov. Byť spisovateľom je veľmi osamelé povolanie, takže potrebujete ľudí, ktorí povedia: to je skvelé. A vy na to: vďaka ti, vďaka bohu! Až neskôr príde čas na ľudí, ktorí vám dávajú nepríjemné otázky.
Kto je najtvrdší kritik?
Asi moja literárna agentka, aj keď ona nie je tvrdá. Dáva mi otázky, ktoré považujem za užitočné. Nemám rád, keď mi niekto hovorí: urob toto a toto. Ale ak mi kladú množstvo otázok, prečo toto a prečo tamto, pochopím, že niečo v príbehu nefunguje. Moja agentka a editorka sa ma pýtajú prečo, prečo, prečo. Ja im odpovedám.
Ďalšia fáza písania je pre vás „porovnávanie a zúfalstvo“. Kedy ste boli naposledy zúfalý a prečo?
Často sa to stáva pri filmových scenároch. Veľa ich totiž vzniká súčasne. Máte skvelý nápad a potom zistíte, že niekto presne ten istý nápad predal už pred deviatimi mesiacmi. Musíte to nechať tak, hlavne v knihách. Je to taký dlhý proces a niekedy máte smolu, napíšete knihu, ktorá sa podobá knihe niekoho iného. Ale nedá sa to predpovedať. Jediné, čo môžete, je napísať najlepší príbeh, akého ste len schopný. A dúfať, že keď to urobíte, tí správni ľudia ho nájdu.
Stáva sa to aj vám?
Môj tvorivý proces je trochu čudný. Snažím sa hľadať nové miesta, vystrašiť sám seba, ale je to len otázka šťastia. Snažím sa.
Foto: Ivan Majerský
Čo myslíte tým vystrašiť sám seba?
Robím to od svojej prvej knihy. Rád sa uisťujem, že som pri písaní nervózny, lebo ma to núti dávať pozor. Smrť vytvára nepokoj. Ak si poviete, jé, toto bude ľahké, napíšete otrasnú knihu. Takže sa rád straším, aj keď je tu veľké riziko zlyhania, len aby som si bol istý, že som sústredený na prácu.
Myslíte si, že pre tínedžerov treba písať inak ako pre dospelých?
Vlastne nie. Moja emocionálna aj intelektuálna investícia do písania pre tínedžerov je rovnaká. Ide o to, čo najlepšie slúži príbehu. Sedem minút po polnoci je o trochu mladšia kniha – nech už to znamená čokoľvek – než moja novšia kniha Niečo viac. Asi som ju napísal trochu inak, ale neviem vám to vedome vysvetliť.
Máte stále čas čítať knihy iných spisovateľov? Pracovali ste aj ako knižný recenzent pre viaceré denníky, The Daily Telegraph, The Times, The Guardian…
Absolútne musíte, aj keby ste neboli spisovateľ, aj ako čitateľ. Čítam stále.
Niektorí sa vyhovárajú, že by ich cudzie knihy mohli ovplyvniť.
Je nemožné nebyť ovplyvnený každou knihou, ktorú ste v živote čítali. Takže to pre mňa nie je argument. Váš vlastný štýl musí byť dostatočne silný. Inšpiráciu získavate z každej knihy, ktorá vám kedy prenikla do mozgu. Každý má svoj proces, nechcem hovoriť, čo je správne a čo nesprávne, ale osobne čítam stále.
A je pravda, že dnešní mladí čítajú menej ako generácie pred nimi?
Nie, ani tomu neverím. V Británii aj v Amerike mladí ľudia majú radi papierové knihy. Ukázalo sa, že tínedžeri nemajú radi elektronické knihy. Predaj papierových kníh stále stúpa, pretože tínedžeri čítajú. Je to ako s Harrym Potterom – čítajú to, čo berú za svoje. Ak je to dobré, povedia, to mi patrí, to je moje. V tom je sila.
Prečo nemajú radi elektronické knihy?
Nie som si istý, možno preto, že toľko času trávia elektronicky, že papierová kniha sa stáva čímsi špeciálnym, súkromným. Na chvíľu ich odpojí zo siete, získajú skúsenosť, aké to je byť jeden na jedného. Ľudia by to asi neočakávali, je to vlastne opak všetkých predpovedí, že papierové knihy umrú. Ukazuje sa, že práve papierové knihy vás naučia čítať. Takže je to prekvapujúce, ale tínedžeri majú radi papierové knihy.
Páčil sa mi váš blog o desiatich knihách nevhodných pre tínedžerov. Sú aj nejaké knihy nevhodné pre dospelých?
Sú knihy, ktoré by nikdy žiadny dospelý nemal čítať. Napríklad už nikto nepotrebuje čítať nič viac od Dana Browna. Da Vinciho kód nikomu nepomôže. Ach nie, nie som snob. Môžete si čítať, čo len chcete. Som rád, keď ľudia čítajú.
Nech už je to čokoľvek.
To celkom nie je jedno, ale nechcem nikoho súdiť. Čítajte.
Pobavilo ma, že medzi knihami nevhodnými pre tínedžerov boli aj Kvety v podkroví. Keď som mala trinásť, všetci v škole to čítali. To bola strašná kniha.
Áno, toto som nečítal, ale všetci v mojom veku áno. Zdá sa mi nezmysel, aby vám niekto hovoril: toto som čítal, ale vy by ste nemali. Deti sú skvelými senzormi a ak sú na knihu naozaj primladé, bude ich nudiť a odložia ju. Ale je o.¤k., ak čitateľ siahne vyššie. Možno nepochopí celkom všetko, to je v poriadku, pri knihách ste v bezpečí.
Mali by aj autori kníh pre tínedžerov sledovať politiku?
Myslím, že neexistuje niečo ako apolitická kniha. Každá kniha je nejakým spôsobom politická. Byť politický je ľudské, predovšetkým moc je pre tínedžerov dôležitá. Ako tínedžer sa totiž cítite často bezmocný. Máte veľa zodpovednosti, ale málo moci. Takže politike sa vyhnúť nedá. Ale nemám problém ani s veľmi politickými knihami, len to nie je celkom moja oblasť. V mojich knihách celkom určite sú aj politické myšlienky, ale knihu o Trumpovi nenapíšem. Prečo mu dávať viac priestoru?
Nezaujíma vás to?
Moc ma zaujíma a moja trilógia Chaos walking je výrazne o diktátorstve, tyranii a o usmievavom diktátorovi, ktorý sa nepovažuje za zlého. Má veľké sebavedomie a príšerné názory, to ma zaujíma. Ak do knihy dáte priveľa politiky, rýchlo zastará. Dávam prednosť alegorickejším knihám. Aj preto, že sa obávam, že príliš politické knihy sa stanú menej ľudskými, a mňa zaujímajú ľudia. Tí sú pre mňa na prvom mieste.
Žijete v Londýne. Čo si myslíte o brexite?
Och, bože. Ťažko si predstaviť dobrú knihu pre tínedžerov o brexite.
Tak som to nemyslela. Nedávno som v televízii videla správu o poľskom manželskom páre, ktorý odchádza z Británie. Pribudlo tam toľko útokov na Poliakov, aj verbálnych, že už sa v Británii necítia dobre. A čo vy, Američan v Británii?
Často v sociálnych médiách hovorím, že som emigrant. Nezabúdajte, že som emigrant. Nerobte pre mňa výnimky len preto, že hovorím vaším jazykom a som „prijateľný“. Je to na zlosť. Je to zaujímavé, aj v knihe Niečo viac mám poľskú postavu. Je to zámer, pretože poľská diaspóra je enormná. V Anglicku som stretol množstvo Poliakov, ale skoro nikdy ich nereflektuje beletria. Nie sú ani veľmi v televízii. Preto som do svojej knihy dal poľskú postavu, ktorá má 12 rokov. Nech si už čitatelia uvedomia, že sú tu aj Poliaci. Takže, vidíte, neexistuje apolitická kniha. Ale z brexitu by nebola dobrá dráma, pretože je to také hlúpe. Ale alegoricky áno. Knihy o predsudkoch? Určite. Knihy o odcudzení? Knihy o bezmocnosti? Určite.
Prečo ste vlastne prišli do Británie?
Pretože môj manžel je Angličan. Bolo jednoduchšie, aby som sa ja presťahoval do Anglicka než on do Ameriky.
A ako ste sa cítili, keď ste prišli do Británie?
Fajn, sťahovanie nebolo ťažké, pretože môj otec bol v armáde a veľa sme sa sťahovali. Britská kultúra mi veľmi vyhovuje. Spisovatelia by mali chodiť takmer všade. A pozorovať.
Takže ste sa necítili ako nejaký cudzinec?
Všade sa cítim ako cudzinec, je jedno, kde som.
Váš dedo z otcovej strany bol vraj Nór.
Áno, emigroval do Ameriky, hľadal tam prácu ako drevorubač. V Amerike boli veľké lesy, tak tam emigroval aj so svojimi bratmi aj s jednou sestrou. V rodine sa traduje, že sa ho niekto pokúsil v práci zabiť. On však prežil a vďaka tomu, že prežil, sa stal ministrom. Pretože ho boh zachránil. Takže prišiel do Ameriky ako drevorubač a skončil ako minister.
Dedo minister? Nie je to námet na knihu?
Možno pre niekoho iného.
Patrick Ness
Narodil sa 17. októbra 1971 vo Fort Belvoir v americkom štáte Virgínia. Študoval anglickú literatúru na University of Southern California. Ako 28-ročný sa presťahoval do Londýna a má dvojité občianstvo. Učil kreatívne písanie na Oxford University a písal stĺpčeky a recenzie pre The Daily Telegraph, The Times Literary Supplement, The Sunday Telegraph a The Gurdian. Patrí medzi najoceňovanejších spisovateľov súčasnosti v kategórii pre mladých dospelých. Celosvetovú čitateľskú popularitu si získal trilógiou Chaos walking. Vo vydavateľstve Slovart mu vyšli romány Sedem minút po polnoci, My ostatní tu len tak žijeme a Niečo viac v preklade Michala Jedináka. Patrick Ness patrí k málu autorov, ktorým sa podarilo získať prestížne ocenenie Carnegie Medal dvakrát, a to za romány Monsters of Men (2011) a Sedem minút po polnoci (2012). V roku 2016 sa román Sedem minút po polnoci dostal aj na plátna svetových kín pod názvom A Monster Calls, vo filme hrali Sigourney Weaverová, Felicity Jonesová a Liam Neeson.
