Foto: Robert Hüttner, Pravda
Mali ste vôbec šancu zažiť ich na javisku?
Len Vieru Strniskovú, aj to iba jediný raz. Ako gymnazista som videl na Malej scéne inscenáciu Scény z manželského života. Zrazu vstúpila na javisko Viera Strnisková. Mala miniatúrny výstup, ktorý trval možno desať minút javiskového času, ale neuveriteľne ma vtedy zaujala. Jej herectvo ma tak fascinovalo, že som sa práve cez ňu začal zaoberať touto generáciou herečiek. Je zaujímavé, že keď som po rokoch videl túto inscenáciu na videu, tak mi táto scéna v porovnaní s jej veľkými kreáciami zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nepripadala až taká výnimočná. Bolo to kúzlo prvého stretnutia, ktoré ma inšpirovalo vedieť viac.
Už v úvode pripomínate, že váš výber pätice herečiek bol rýdzo subjektívny. Čo rozhodovalo?
Moja subjektívna inklinácia k osobnostiam týchto piatich žien. Keďže sa zaoberám slovenskou divadelnou históriou, často som o nich čítal, videl rôzne filmy aj televízne inscenácie, počúval rozhlasové hry. Mária Prechovská, Eva Kristinová, Viera Strnisková, Zdena Gruberová a Eva Poláková mi boli herecky najbližšie. A doteraz o nich nevznikla žiadna ucelená štúdia, ktorá by mapovala celú ich kariéru. Kým napríklad o Márii Kráľovičovej, ktorá túto generáciu dopĺňa, vznikla samostatná monografia od pamätníka jej najväčších výkonov.
Čím vás vlastne zaujali?
Každá z nich bola iná a pritom skvelá dramatická umelkyňa. Mária Prechovská ako prvá na slovenské javiská doniesla herectvo odstupu a emočného dištancu, čo dodnes u nás patrí medzi raritné herecké štýly. Eva Kristinová bola akoby jej priama herecká oponentka, tragédka živelného gesta a sýtej dramatickej podstaty. Viera Strnisková ma pri sledovaní akejkoľvek televíznej inscenácie alebo filmu dokáže dodnes fascinovať obmenou svojho prejavu. Pritom to bola herečka vecného a neteatrálneho výrazu, no precízne dbala, aby v každej postave bola aspoň čiastočne iná. Zdena Gruberová bola podobne herečkou obrovskej premeny, dokázala stvárniť bezbrannú naivku aj vyzývavú dominu či dedinskú gazdinú. Nenaplnený osud Evy Polákovej je sám osebe vhodný pre filmové spracovanie. Výborná herečka, ktorá sa vedela s ľahkosťou pohybovať v protikladných žánrových polohách, ale, žiaľ, odišla veľmi mladá. Vedela, že srdcová chyba jej nedovolí dožiť sa ani štyridsiatky, a to sa na jej aj našu veľkú škodu naplnilo. O celej pätici môžem povedať, že neboli len krásne a talentované, ale išlo o herečky intelektuálky, ktoré dokázali prirodzene tlmočiť ľudové hry Tajovského aj filozofické dišputy Camusa či Sartra.
Čo myslíte, prečo na ne teatrológovia zabúdali?
Je to skôr náhoda. V Česku je bohatá tradícia písania hereckých pamätí už od veľkých tragédok 19. storočia cez Adinu Mandlovú a podobné star až po súčasných hercov. U nás nemá také hlboké korene. Existuje niekoľko hereckých memoárov, niekoľko monografií, ale stále je to málo. Nemyslím si, že by sme týchto päť herečiek naschvál obchádzali, lebo herecké monografie by mohli vzniknúť o stovkách ďalších výrazných osobností.
Z akého dôvodu ste považovali za dôležité otvoriť knihu štúdiou Náčrt genézy slovenského ženského herectva?
Aby som naznačil, že sme mali množstvo skvelých herečiek nielen v SND, ale aj mimo neho. Keď spomeniem len Naďu Hejnú, Katarínu Vrzalovú Hrobárovú, Elenu Zvaríkovú Pappovú, Evu Rysovú, Adelu Gáborovú, Boženu Slabejovú a iks ďalších – tie som sa snažil pripomenúť aspoň v miniportrétoch. Aby to nebola len kniha o elite, ktorú som si vytvoril na základe svojho subjektívneho vnímania, ale aby som zároveň poukázal na vývoj ženského herectva od dvadsiatych rokov 20. storočia až po prelom roku 1989.
Foto: SND
Ako historik pripomínate okrem iného aj to, čo všetko malo na ich prácu vplyv.
Herectvo neexistuje ako sólo povolanie. Je ovplyvnené mnohými historickými a spoločenskými faktormi, ale aj vzťahmi v súbore či umeleckými kontextami. To všetko ho formuje. Oľga Borodáčová Országhová hrala absolútne inak ako súčasné herečky. Slovenské profesionálne divadelníctvo nemá ani sto rokov, ale prekonalo obrovský vývojový oblúk. Išlo mi o to naznačiť, ako sa herectvo rokmi vyvíjalo. V určitom období pôsobila aj pätica herečiek, o ktorých píšem a ktoré boli niečím výrazné. Mali však staršie i mladšie kolegyne aj rovesníčky, ktoré by si tiež zaslúžili monografiu. Možno práve moja kniha bude inšpirovať niekoho iného.
Kde všade ste objavovali materiály, z ktorých ste vychádzali?
Východiskom boli recenzie a rozhovory, ktoré zachovali pominuteľnosť divadla. A potom archív RTVS, v ktorého databáze sú všetky televízne a rozhlasové inscenácie a človek má k nim prístup. Samozrejme aj rozhovory s pamätníkmi, s ich hereckými kolegami a kolegyňami, režisérmi, ale aj kritikmi. Bádal som nielen v oficiálnych archívoch rôznych inštitúcií, ale aj v rodinných archívoch. Napríklad rodina Evy Polákovej mi umožnila nahliadnuť do jej pozostalosti i starých rodinných fotoalbumov.
Boli pamätníci ochotní viesť s vami dialóg?
Bál som sa, že keď za nimi prídem ja, ani nie tridsaťročný chalan, či ma nebudú odhovárať, prečo píšem o niekom, koho som nezažil. Od generácie pamätníkov som však cítil veľkú podporu. Chceli, aby o týchto piatich veľkých herečkách konečne niekto napísal. Rozprával som sa napríklad s Božidarou Turzonovovou, Emíliou Vášáryovou, Soňou Valentovou, Igorom Hrabinským a mnohými ďalšími. Každý si týchto päť osobností cenil nielen pre ich herecké, ale aj ľudské kvality. A chceli, aby sa aspoň takto uchovala pominuteľnosť hereckého bytia.
Aké to bolo z množstva archívnych materiálov a rozhovorov s pamätníkmi vyskladať jednotlivé portréty?
Mnohokrát dobrodružné. Názory na mnohé inscenácie i herecké výkony boli totiž veľmi rozporuplné. Hlavne som im nechcel v knihe postaviť vyleštený pamätník bez smietky kritiky. Ešte som sa nestretol s herečkou, ktorá by bola dokonalá v každej polohe. Napokon, aj týmto herečkám niektoré úlohy „vyšli“, niektoré nie. Nesnažil som sa preto vytvoriť glorifikačné portréty pätice herečiek, ale vecne na základe archívneho materiálu urobiť pestrý a zároveň triezvy obraz ich hereckej kariéry.
Knihu ste nazvali Javiskové osudy.
Len v nevyhnutných prípadoch sa zaoberám aj ich osobnými osudmi. Pre mňa bolo dôležité, aké boli na javisku, pred filmovou či televíznou kamerou, pred rozhlasovým mikrofónom. Nemám rád knihy, v ktorých sa dozviem viac o privátnom živote toho-ktorého umelca, ale nič o jeho interpretačnom umení. Aj preto sa kniha volá Javiskové osudy. Nie je to žiaden bulvár, ale kniha o tom, prečo si dodnes na ne ľudia spomínajú: pre ich veľké umenie.
Vašou ambíciou bolo nanovo interpretovať materiál, s ktorým ste pracovali. Podarilo sa vám to?
Ako veľmi sebakritický človek mám pocit, že som len poskladal fragmenty recenzií, ohlasov na jednotlivé výkony a dal ich dokopy. Nové je to azda v tom, že si čitateľ konečne bude môcť prečítať komplexnú štúdiu o Márii Prechovskej alebo Zdene Gruberovej. Aj preto som ju písal. Musím povedať, že pani Gruberová sa veľmi tešila, že jej herecká minulosť bude zaznamenaná. A som veľmi rád, že knihu aj stihla vidieť hotovú (Z. Gruberová zomrela 18. januára 2017 – pozn. red).
V knihe spomínate, že Zdena Gruberová sa veľmi dlho musela oslobodzovať od úloh naiviek.
Z týchto piatich herečiek prekonala podľa mňa najväčší herecký oblúk. Keďže bola subtílna veľkooká blondínka, dlho ju obsadzovali do postáv krások, naiviek a až tézovitých postavičiek. Veľmi dlho bojovala s týmto stereotypom. Až po desiatich rokoch sa konečne dostala k charakterovým postavám. Táto línia sa začala jej veľkou kreáciou Maggie v hre Arthura Millera Po páde, ktorú sama označovala za medzník svojej kariéry. Až postupne sa prehrávala k postavám femme fatale, neskôr k úlohám prísnych až direktívnych matiek alebo, naopak, matiek, ktoré hynú prehnanou materinskou láskou. Dokázala stvárniť až tragickú podobu matky v Tajovského Hriechu a zároveň skvelú komediálnu Kukuškinovú z Ostrovského Výnosného miesta. Na herectve Zdeny Gruberovej bolo tiež fascinujúce, že v neskoršom období, keď ju obsadzovali len do menších postáv, aj tak dokázala z nenápadných figúrok vybudovať životaschopné výkony.
Na prezentácii vašej publikácie bola len Eva Kristinová. Aké mala pripomienky k vašej práci?
Prvú štúdiu o Eve Kristinovej som napísal v čase, keď som o knihe ešte neuvažoval. Ako darček k jej narodeninám. Pochopil som totiž, že ak sa chce divadelný vedec odvďačiť herečke, jedinou možnosťou je napísať štúdiu (smiech). Pani Kristinová je veľmi skromný človek, vôbec do mojej práce nezasahovala. A povedala mi krásnu vec – že až pri čítaní môjho textu si uvedomila, že jediné, na čo sa ako autor môžem spoľahnúť, sú divadelné recenzie, kritiky a rozbory. Nemôžem už vidieť, čo bolo medzi riadkami, lebo som tú dobu nezažil, ale rešpektuje to. Asi každému autorovi monografie by som doprial čitateľky ako pani Kristinová a Gruberová. Ani jedna z nich nemala nič proti tomu, že o nich píše človek, ktorý ich javiskový osud nezažil a srdečne ma podporovali v zachytávaní ich umeleckého diela.
