Jana Benková - Musíme zostať spolu. Kam záhadne miznú utečenci?!

20.04.2017 07:00

Simona pracuje v časopise pre ženy, no ani zďaleka nie je reportérkou, čo sa uspokojí s ľahkými námetmi. Mladá novinárka má šťastie na témy, ktoré obracajú jej život naruby. Keď pátrala po unesených modelkách, nestihla vlastnú svadbu.

Jana Benková - Musíme zostať spolu.
Jana Benková - Musíme zostať spolu. Autor: Ikar

Simonin sobáš s milovaným Oliverom neohrozuje nič – okrem nečakanej, krutej metelice, zámeny svadobných šiat a… špecifického vzťahu k Danielovi, bývajúcemu o poschodie vyššie. Ten jej pri príprave článku o záhadnom miznutí utečencov zo záchytného tábora nechce pomáhať.

Vychádza novinka jednej z najobľúbenejších slovenských autoriek Jany Benkovej. Musíme zostať spolu je druhý príbeh novinárky Simony, s ktorou sme sa stretli v knižke Nájdem ťa, Oliver. Tá mala u čitateliek veľký úspech, takže si vyžiadali pokračovanie.

Simona si teda poradí aj sama, hoci sa opäť vystaví napätým situáciám, ktoré ohrozia jej kariéru i život. Pátranie, čo rozbehla, vyvolá škandál. Ani nebezpečenstvo ju však neodradí a nebojí sa ako správna novinárka zasiahnuť aj tie najvyššie miesta. Tentoraz však už pre prácu a profesionálnu ctižiadosť neriskuje vzťah so svojím čerstvým manželom Oliverom.

Prichádza na to, o čom je ozajstné šťastie…

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy. Číta herečka Lucia Vráblicová:

„Život nie je vždy jednoduchý a každá z nás potrebuje pohladenie, balzam na dušu. V mojich knihách nesmie chýbať,“ tvrdí Jana Benková.

Musíme zostať spolu nás zavedie do atraktívneho žurnalistického prostredia, ktoré Jana Benková dokonale pozná a o to je príbeh autentickejší.

Je to aj napínavý príbeh, príbeh o láske, skutočnom šťastí, ktoré si neraz od seba akoby odháňame, alebo ho nevidíme.

Prečítajte si úryvok z novinky Musíme zostať spolu:

1. kapitola

Horúce kakao rozvoniavalo izbou. Sedela som na gauči zababušená v deke, obložená vankúšmi a časopismi, a vytrvalo som ťukala do notebooku. Našla som súbor, ktorý som hľadala, a klikla naň.

„Tu je to, konečne,“ vydýchla som si a ponorila sa do čítania.

Bola to reportáž, ktorú som napísala len nedávno po návšteve utečeneckého tábora v Medveďove. Migranti tam žijú už tretí rok a čakajú na svoj ďalší osud. Ženy, muži, deti rôzneho veku. Všetci majú pred sebou dlhú cestu do krajiny, ktorú si vysnívali. U nás boli iba na krátkej návšteve, kým im rakúske úrady nevybavia papiere.

Stretla som sa tam so sympatickým Fadim zo Sýrie. Chvíľu sme sa zhovárali, ale keď sa dozvedel, že som z časopisu pre ženy, odkázal ma radšej na svoju krajanku Sahrau. Sahraa je pôvabná mladá žena s vlasmi čiernymi ako uhoľ a s hlbokými hnedými očami. Má iba dvadsaťjeden rokov, čaká dieťa, a už má na duši tie najhlbšie jazvy súčasného sveta. Urobila som o nej článok, na aký som doteraz pyšná.

„Celá naša veľká rodina sme bývali spolu. Boli to krásne časy. Nič nám doma nechýbalo. Až kým otec nezahynul počas výbuchu v továrni,“ začala Sahraa svoje rozprávanie. Pôsobila veľmi neisto a krehko. Pri rozhovore klopila oči a často si hladila už dosť výrazne vypuklé bruško. „Po otcovi nás navždy opustila ťažko chorá mamička a Ahmed, môj starší brat, zahynul na motorke. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo… Zostala som úplne sama, zronená a osamelá. Jedna zo starších sestier sa už dávnejšie vydala do Švédska, druhá žije už tretí rok v Holandsku. V Sýrii mi nezostal nikto blízky, chýbala mi tam rodičovská láska a rodina… Veľmi! S otcom som mala krásny vzťah, bol mojím vzorom.“

Tu som prerušila čítanie. Predstavila som si jej jemnú tvár plnú bolesti. Ktovie, čo je s tebou, dievčatko, pomyslela som si a čítala ďalej.

„Spomínam si, ako sme počas nedieľ a kresťanských sviatkov chodili do kostola, veľa sa spoločne rozprávali, aj ako sme oslavovali Veľkú noc,“ listovala vo svojich spomienkach Sahraa.

Kde sa momentálne nachádza jej najmladšia sestra, nevedela. Štrnásťročnú Nuru väznili a znásilňovali členovia Islamského štátu. Uniesli ju spolu s ostatnými ženami a deťmi do bašty radikálov v Mosule. Nura sa nakoniec stala sexuálnou otrokyňou jedného zo strážnikov. Denne ju týral a nútil, aby sa pred ním prechádzala nahá. Hocikedy ju znásilnil a podhadzoval svojim kamošom, ďalším strážcom.

„Ktovie, či sa jej odtiaľ niekedy podarí ujsť,“ dodala Sahraa s uslzenými očami. „Ja som jej pomôcť nedokázala, ale verím, že sa mi to podarí, ak si tu niekde nájdem nový domov.“ Znovu si dlaňou pohladila bruško a ťažko si povzdychla. Možno jej napadlo to isté čo mne – ktovie, či jej sestra Nura ešte vôbec žije…

Nevedela som zareagovať – a to sa mi veru stáva málokedy. Od nervozity som si zastrčila prameň vlasov za ucho. Pre mňa bolo ťažké čo i len predstaviť si, že by som niekedy prišla o svoje zázemie. O rodičov, Olivera, kamarátov… A vybrala sa bez peňazí, s prázdnymi vreckami do neznáma, kde ani len netuším, čo a kto ma čaká a či tam vôbec nájdem svoje šťastie… Hrôza.

Sahraa sa mi vtedy zadívala do očí… Moju nevyslovenú otázku pochopila. Po chvíli opäť prehovorila: „Moje dieťa nečakám s niekým, kto ma miluje a ja jeho. Lásku medzi mužom a ženou som zatiaľ nezažila… Cestou do Európy ma znásilnil prevádzač, hneď ako zistil, že cestujem sama. Hnusné narážky mal voči všetkým ženám, čo sme sa spolu tlačili na gumenom člne, ale ku mne si od začiatku dovoľoval najviac. Ostatní sa ho asi veľmi báli, nezastal sa ma nikto.“ Odmlčala sa. Prisunula som k nej pohár s vodou, ale Sahraa odmietavo pokrútila hlavou a znova sa ponorila do spomienok. „Vlastne, ani sa nečudujem… Všetci sme boli vystresovaní, vyľakaní a unavení… Nejedli sme takmer päť dní, a keď som si tvár a pery potierala morskou vodou, ešte viac mi ich vysušila. Viackrát som si želala, aby som zomrela a aby sa už skončilo to nekonečné trápenie… Ale ja v ňom nevidím koniec ani teraz, veríš mi?“ vzdychla si. „Nikomu nič nevyčítam. Všetko bude, ako má byť. Časom ma možno niekde prijmú a nebudem musieť putovať so svojím synom,“ pohľad jej skĺzol na bruško, „po celom svete. Už teraz bola tá cesta pre nás veľmi dlhá, neznesiteľná… Len keby som vedela, čo ma čaká… Chcem niekam patriť, potrebujem to, iba nemám čo ponúknuť, žiadne peniaze mi nezostali. Som odkázaná na pomoc iných ľudí.“

Toto je neskutočne silná žena, pomyslela som si a vyslovila to aj nahlas, keď sa mi stiahnuté hrdlo konečne trochu uvoľnilo. „A ako vieš, že to bude chlapec?“

Oči jej ožili. „Cítim to. Je mocný ako buk.“

„Ale…“ Zarazila som sa, to dieťa predsa nie je počaté z lásky!

„Všetko je, ako má byť… Malý za nič nemôže a ja ho z celého srdca milujem už teraz,“ povedala hlasnejšie a dosť rozhodne na to, ako krehko a utiahnuto pôsobila.

„To sú teda tvoje sny – niekam patriť?“ spýtala som sa.

„Netúžim po bohatstve, to asi nikto z nás,“ odpovedala ako strémovaná žiačka v škole pred tabuľou. „Ale potrebujeme nádej, veď sme ľudia. Chceme nádej a pokoj.“

„V Sýrii je v súčasnosti pokojný život absolútne nemožný…“ povzdychla som si.

Sahraa chvíľu hľadala správne slová. „Možno je to až príliš jednoduché – ak nie si moslim, musíš zomrieť.“

Prikývla som. Toľkým veciam v dnešnom svete nerozumiem…

„Naše utrpenie svet nezaujíma,“ šepla a pomaly pokračovala: „To je najhoršie. Nikto nám nechce pomôcť, len putujeme a ja mám pocit, že viac už nezvládneme,“ hlas sa jej opäť zasekol. „Vašu krajinu síce nepoznám, ešte nedávno som netušila, že existuje. Vy ste k nám dobrí. Žiadne výstrely, žiadne bomby, krik, nik nám nehrozí smrťou. Každý z nás dostal vlastnú lyžicu, má vlastnú porciu jedla,“ usmiala sa so slzami v očiach. „Naozaj sa nemám na čo sťažovať.“

Cestou domov z Medveďova som si vtedy pôvodne plánovala zastávku v obchodnom centre. Chcela som si kúpiť nový lak na nechty. Po stretnutí so Sahraou som sa za také myšlienky hanbila a namierila si to rovno domov.

Odtrhla som zrak od obrazovky a snažila sa zahnať spomienky i slzy, čo sa mi tisli do očí. Niečo nás udalosti, čo sa práve dejú vo svete, predsa len učia – oveľa viac si vážiť život, bežné maličkosti, vlastne každý nový deň, ktorý prežijeme. Pozerala som sa na stolík s otvorenou bonboniérou a s chladnúcim kakaom. Preboha, veď čo mne v živote chýba? Odtisla som z kolien počítač a dopila sladký nápoj. Ktovie, ako sa má to krehké mladé žieňa dnes? A či je ešte vôbec na Slovensku, alebo sa posunula niekam ďalej? Keď sme sa stretli, bola už v šiestom… či siedmom mesiaci? Už by mohla mať aj bábätko. Bábo utečenky, čo sa narodilo na Slovensku… To by mohol byť celkom zaujímavý článok.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knižná novinka #Jana Benková #Ikar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk