Táto viacpólovosť videnia sa v diele Človek na ulici odráža v autorskom mozaikovitom svete plnom krásneho smútku, prchavých pocitov šťastia, rozličných podôb lásky a obrázkov z vtedajšej bohémskej Bratislavy.
Dielo Ivana Horvátha (1904 – 1960), spisovateľa, advokáta, diplomata, znalca výtvarného a filmového umenia, je dokladom modernistických tendencií v slovenskom umení. Tvoriť začal veľmi zavčasu. Svoju prvotinu nazval Mozaika života a snov, a sústredil do nej prózy uvedené časopisecky a doplnil ich novými. V prózach naznačil vlastný umelecký prístup k látke, založený na rozpore medzi skutočnosťou a snom. Veľkú pozornosť venoval zachyteniu emócií.
Tieto princípy naplno rozvinul v druhej knihe Človek na ulici (1928), ktorú tvorí cyklus piatich noviel Bratia Jurgovci a jednej dlhšej Laco a Bratislava. Prvá časť je novelistickým spracovaním osudu štyroch bratov, ktorí idú za ilúziami šťastia. Postavy hrdinov trpia vnútornými kolíziami a citovou rozkolísanosťou. Novela Laco a Bratislava je sviežim, lyricky zafarbeným obrazom zo života vysokoškolákov v medzivojnovej Bratislave. Pre túto novelu sú príznačné prvky poetizmu.
Horváth bol komunista, účastník protifašistického odboja, po druhej svetovej vojne sa angažoval v politike. V 50. rokoch ho obvinili zo spolupráce s tzv. buržoáznymi nacionalistami, strávil 9 rokov vo väzení. Rok po prepustení zomrel.
Ikar
