Takéto knihy naisto nevznikajú ľahko, pretože zrkadlia dobu hrozivej platnosti slov básnika Osipa Emilieviča Mandeľštama (1891 – 1938), slov zverených poetke Anne Andrejevnej Achmatovovej (1889 – 1966): "Poézia je moc, ak pre ňu zabíjajú, preukazujú jej tým úctu a česť, znamená to, že sa jej boja, znamená to, že je moc.” Kulisami toho rozhovoru z februára 1936 boli steny bytu vo Voroneži. Za oknami "sa už kolesá teroru nezadržateľne točili a každá snaha bola márna”. (Anna Achmatovová)
Dodýchali zvyšky času NEPu a začínali plynúť móresy druhej polovice 30. rokov 20. storočia. Mandeľštamovcov odpratali na tri roky do vyhnanstva v Čerdyni, kde sa básnik pokúsil spáchať samovraždu a tento zúfalý čin spôsobil, že sa odtiaľ dostali do Voroneže. Osip Mandeľštam začal znovu pracovať a v 1937 sa mohol vrátiť z vyhnanstva do Moskvy. V máji nasledujúceho roku ho však opäť zatkli a poslali do pracovného tábora vo Vladivostoku. Ako píše na záver zostavovateľka Kalendária života a diela Osipa Mandeľštama Tamara Janecová: "Odtiaľ napísal svoj posledný list bratovi a manželke. Osip Emilievič zomrel 27. decembra 1938, jeho telo ležalo spolu s ďalšími zosnulými nepochované až do jari, kedy ich pochovali v spoločnom hrobe. Dodnes nie je presne známe miesto jeho posledného odpočinku.”
„Pes breše, vietor vláči“
Montážový ráz textov Olega Pastiera získal v ostatných rokoch pozoruhodnú úroveň. Prejavuje sa nielen pri zostavovaní a redigovaní titulov Knižnej edície časopisu Fragment, ale patril aj k výnimočne vydareným pásmam, ktoré pripravil pre vysielanie v rozhlasovom médiu. Mimochodom, tie montážové pásma sú celkom fajn dedičstvom "zlatých šesťdesiatych”, keď vlastne len takouto formou bolo možné predstaviť niektoré z "príliš” čerstvých tendencií aktuálneho umenia, alebo aj "príliš” starých -izmov umenia avantgardného, akým napríklad bol surrealizmus. Bolo-nebolo.
Portrét Osipa Mandeľštama vyrastá v pohľade Olega Pastiera z včasných čŕt nadobudnutých v akméistickom Cechu básnikov, kde niekedy na prelome rokov 1911 – 1912 vznikali v študentskom bytíku manželov Anny Achmatovovej a Nikoľaja Gumiľova v Cárskom Sele neďaleko Petrohradu a aj u ostaných príslušníkov cechu takrečeno programové texty akméizmu vítajúceho vládu Logosu a rovnako aj rozchod so symbolizmom. Študent Petrohradskej univerzity Osip Mandeľštam, ktorý sa len nedávno vrátil z "puťoviek” v Paríži i na Heidelberskej univerzite, ale aj z cesty po Švajčiarsku, Taliansku a Fínsku, napísal esej Ráno akméizmu a jeho priateľ Gumiľov Dedičstvo symbolizmu a akméizmu.
Ďalšie črty Mandeľštamovho portrétu nanáša Oleg Pastier z farieb revolučného nadšenia a takmer vzápätí farieb blednúcich v peripetiách spisovateľa dorastajúceho do medzinárodného uznania a poznania, ktoré vpísal roku 1930 do skvelého pamfletického textu Štvrtá próza. Pripomeňme si čo len jej poslednú vetu: "A v Armavire na mestskom znaku je napísané: Pes breše, vietor vláči.”
Čiernočiernymi farbami
Mimochodom, spomenie si ešte niekto, ako sme – vlastne celkom nedávno – vedeli čítať medzi riadkami, za riadkami, pod riadkami? Ako sme sa to ľahko naučili z príbehov života a tvorby Borisa Pasternaka, Zoščenka, Pilňaka, Babeľa, Achmatovovej, Mariny Cvetajevovej či Osipa Mandeľštama? A tuší niekto, ako dlho si na to ešte budeme vedieť spomenúť? Napokon, je tu istá nádej, veď pri minuloročnom úctyhodnom päťstom výročí skonu Hieronyma Boscha bolo ešte toľko neodkrytých tajomstiev, že veličiny najodbornejšieho z odborných spoločenstiev sa hlásili najmä k tým tajomstvám nedešifrovaným. Rovnako je pravda, že pred päťsto rokmi ich s určitou bázňou veľmi dobre čítal nielen doktor slobodných umení niektorej – z nemnohých – univerzít v Európe, ale aj statočný sedliak, jeho nadaný syn, tobôž prešibaný poradca toho či onoho šľachtica alebo opát kláštora.
Žiaľ, Mandeľštamov portrét nebolo možné Olegovi Pastierovi dokončiť inými ako čiernočiernymi farbami. Stroj záhuby v "pekelných časoch” (Anna Achmatovová) spustil šestnásťveršový protistalinský epigram z novembra 1933, "ktorý prečítal viac ako desiatke ľudí. (…) Niekto z ľudí, ktorým Mandeľštam čítal svoj epigram, ho udal”. (Tamara Janecová)
Zvrchovaný štylista
Príbeh portrétu štyridsiatich siedmich rokov života Osipa Mandeľštama je silným a dramatickým príbehom. Spisovateľova tvorba a básnikov kataklizmami posiaty životabeh, ktorý uťal "vechár z Kremľa” čo "iba popravou vždy trestať bude”, súznejú vedno a ono jedno skáče druhému do reči. Lenže nešlo o hocijaké reči a napokon ich Mandeľštam neviedol v hocijakej dobe. Tá sa našťastie spriahla aj s tvorbou výnimočne kvalitných analytických – tzv. formálnych – metód, ktoré rezonovali, napríklad, aj v sálach pražských lingvistických krúžkov, čiže pražských štrukturalistov a medzi nimi aj v štúdiách samotného Romana Jakobsona.
Portrét Osipa Emilieviča Mandeľštama v podaní Olega Pastiera však nevyrastal ani nedorastal do avantgardistických ostrých kontúr, ktoré lahodili oku štrukturalistov hladne pátrajúcich po excelentných príkladoch nezvyčajného "oformlenia”. Beda, Osip Mandeľštam bol naslovovzatý neoklasicista. Stúpenec estetiky rozumu. Zvrchovaný štylista.
„Izolovať , no ponechať“
Príkladom za ostatné nech je aspoň nakuknutie do štúdie Borisa Andrejeviča Uspenského (1937) Poetika kompozície z roku 1970. Uspenskij popri Jurijovi Michajlovičovi Lotmanovi (1922 – 1993) patrí k najvýznamnejším semiotikom kultúry Moskovsko-tartuskej školy a kapitolu v jeho Poetike kompozície s názvom Anatómia metafory u Mandeľštama si dovoľujem odporúčať ako vhodný príspevok na oboznámenie sa so štruktúrno-semiotickým výskumom, ktorý je nepochybne legitímnym dedičom spomínanej ruskej školy z desiatych a dvadsiatych rokov minulého storočia.
Píše sa v nej, napríklad, že "Mandeľštamova poézia je metaforami priamo nasýtená – natoľko až, že metafory vlastne tvoria akúsi faktúru Mandeľštamovho verša. Jedna zo zvláštností Mandeľštamovej poézie spočíva v tom, že metafora tu vystupuje nielen ako poetický obraz, ale je intímne spätá so samotným obsahom básne.”
Zázrakmi chránená tíš je pozoruhodne vystavaná montáž o živote a diele básnika Osipa Mandeľštama. Oleg Pastier mal k dispozícii preklady šiestich autoriek a autorov (Sone Čechovej, Jany Juráňovej, Jána Kvapila, Jozefa Mihalkoviča, Jána Štrassera, Jána Zambora), kvalitný doslov Fantasta slov Jána Kvapila a kvalitné kalendárium Tamary Janecovej. Rovnako mal aj dosť kvalitných nápadov a trpezlivosť nápadom dopriať čas.
Čas, ktorý Osipovi Mandeľštamovi skúpo vymeral ten, čo "len hromží a dvíha ukazovák”. Pretože – poinformuje čitateľa aj nasledujúca veta z doslovu – "v bývalom Sovietskom zväze, kde všemocný Stalin vyniesol nad Mandeľštamom písomný rozsudok rezultujúci do jeho predčasnej smrti, ktorú napriek formulácii "izolovať, no ponechať”, možno pokojne označiť za násilnú. Stalinovi pohrobkovia hlboko do šesťdesiatych rokov dozerali na výkon rozsudku síce nepísaného, no napriek tomu pre každého literárneho tvorcu o to krutejšieho: Mandeľštamove práce sa nesmeli vydávať a jeho meno bolo nadlho vyčiarknuté z literárnych príručiek.”
