V roku 1856 zosobňovala Flaubertovu citovú výchovu, keď sa romantické očakávania rozbíjali o šedivú realitu života, postava Emy Bovaryovej, až neskôr sa tej úlohy ujal Frédéric Moreau zo spisovateľovho románu Citová výchova, po jeho druhom vydaní. Ako obeť meštiackych konvencií a ľudskej vypočítavosti z polovice 19. storočia Flaubertovi asi viac vyhovovala ženská postava, hoci do nej projektoval vlastné pocity. Elena Ferrante je podľa všetkého ženská autorka (meno je len pseudonym, mohol by sa za ním skrývať hypoteticky aj muž), čo jej umožňuje dať svojim dvom protagonistkám z druhej polovice 20. storočia, Lile a Lenù, autentickú psychologickú podobu.
Sila výpovede
Paralela s Flaubertom však neznamená len to, že oba romány prinášajú do literatúry svet ženy, ale upozorňuje na silu výpovede, ktorá vidí osud literárnych postáv v úzkom spojení s geografickým a časovým vymedzením ich života. Ferrante tak pokračuje v línii, ktorá ide od Flauberta cez naturalistov, bildungsroman až po súčasnosť a ukazuje ako prostredie ľudí „vychováva“. V knihe Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú je to Neapol a Taliansko 60. a 70. rokov minulého storočia. Ide o tretí zväzok štvordielneho cyklu, ktorý si vďaka vydavateľstvu Inaque môžu prečítať aj slovenskí záujemcovia o dobré knihy. Dva predchádzajúce romány, Geniálna priateľka a Príbeh nového priezviska už vyšli, a ten štvrtý, Príbeh stratenej dcéry, sa pripravuje.
Po spoločnom detstve v Neapole a prvom odlúčení, keď sa Lila vydá v Neapole a Lenù ide študovať do Pisy, sa v treťom pokračovaní ich cesty definitívne rozchádzajú, lebo Lenù sa rozhodne ostať na severe a založiť si tam rodinu. Stále však zostávajú v akomsi bytostnom prepojení, akoby predstavovali dve podoby jednej bytosti s koreňmi v Neapole. Chudoba, zaostalosť a násilie v ľudovej štvrti tohto mesta zanechali v ich dušiach trvalé stopy, ktoré v prípade Lenù postupne blednú, lebo ich prekrývajú zážitky v novom prostredí, zatiaľ čo u Lily sa ešte viac zvýrazňujú, lebo zostala žiť v Neapole a mesto naďalej podmieňuje jej postoj k životu.
60. a 70. roky sa v Taliansku niesli v znamení vyostreného triedneho boja, keď aj veľká časť mládeže prijala slovník a ideológiu komunistického hnutia. V študentských ubytovniach boli steny polepené portrétmi Maa a Che Guevaru. V Neapole boli sociálne nepokoje poznamenané prítomnosťou zločineckých skupín, ktoré aj pracovné spory riešili násilím. Lila pracuje v továrni a na vlastnej koži pociťuje, čo je to vykorisťovanie, odmieta abstraktné politizovanie Leniných priateľov z akademických kruhov a radí svojej priateľke, aby sa držala života medzi knihami, lebo Neapolu už nerozumie. Lenù ho pri svojich občasných návštevách tiež vníma ako hlučné a nebezpečné mesto.
Na vlastnej koži
Zhodou okolností som na konci 70. rokov žil istý čas v Neapole, a hoci som sa pohyboval v univerzitnom prostredí, kde sa temnejšie stránky života mesta natoľko neprejavovali, cez rôzne epizódy som sa o nich mohol presvedčiť. Hneď po príchode do školy ma vedúci našej knižnice položartom informoval, ako to tu chodí. Mal som si všímať cestujúcich vo verejnej doprave. Delia sa do dvoch skupín: na tých, čo sa držia operadiel, a na tých, čo sa ich nedržia. Tí, čo sa ich nedržia, totiž v tej chvíli okrádajú tých, čo sa ich držia. Že to nebol iba žart, mi potvrdil jeden zo študentov, keď mi znechutený hovoril, ako sa mu suseda pochválila, že sa jej nepodarený syn konečne zamestnal. Prijali ho totiž do gangu vreckárov.
Inokedy mi študenti prišli neskoro na prednášku, lebo v susednej ulici došlo k prepadnutiu. Mladý, asi štrnásťročný chlapec vytiahol na jedného študenta a jeho priateľku pištoľ, aby mu odovzdali svoje cennosti. Dali mu peňaženky a hodinky, ale keď si pýtal aj nové autorádio, ktoré mal študent pod pazuchou, začali sa oň naťahovať. Chlapec bez váhania vystrelil a študent bol na mieste mŕtvy. O povahe obyvateľov ma informoval jeden z kolegov, ktorý bol s kamarátom kupovať ojazdené auto. Pobavilo ho, že jediné, na čo sa kamarát hneď pýtal, bolo, ako funguje klaksón. Či má auto v poriadku brzdy a v akom stave je motor, to ho až tak nezaujímalo. S autom som mal aj vlastnú skúsenosť. Rozbili mi na ňom okno (vtedy mali autá ešte aj malé vetracie okienka) a vykradli ho. Keď som si ho v servise chcel dať opraviť, mechanik mi poradil, aby som ho nezasklieval, lebo na aute so zahraničnou značkou mi ho na druhý deň znovu rozbijú, ale aby som ho iba zalepil igelitom, lebo to bude pre zlodejov znamenie, že auto už bolo vykradnuté a nechajú ho na pokoji. Mal pravdu. Ďalší týždeň som bez ujmy parkoval s rozbitým oknom.
Tí, čo utekajú
Rozdiely medzi severom a juhom si Taliansko nesie so sebou od svojho zrodu. Za stopäťdesiat rokov existencie sa ich pokúšalo prekonať rôznymi spôsobmi, no aj dnes vidno, že na juhu sa žije inakšie ako na severe, platia iné historické návyky a konvencie, prevláda iná mentalita a obe polovice krajiny si to uvedomujú, niekedy s dobrou vôľou spolupatričnosti, inokedy s pesimizmom nevôle a predsudkov. Potvrdzujú to aj životné osudy dvoch priateliek.
Zatiaľ čo Lenù žije v pohodlnom byte vo Florencii, ktorý jej zohnala bohatá a vplyvná svokra, stará sa o deti a propaguje svoju knihu, Lila žije v malom ošarpanom byte a drie v továrni na výrobu mäsových výrobkov. Neapol sa len pomaly zbavuje svojej minulosti, ale technologický pokrok zo sveta preniká aj sem. Lila sa už v prvom diele prejavila ako geniálna priateľka a napriek nepriazni osudu to dokazuje aj teraz. Urobila si kurz výpočtovej techniky a nakoniec sa stala správkyňou mechanografického centra IBM. Sme však v Neapole a miesto správkyne s dobrým platom získala Lila v podniku Micheleho Solaru, príslušníka rodiny násilníkov a úžerníkov, ktorú obe dievčatá od detstva nenávideli.
V tomto meste nie je svet zločinu oddelený od každodenného života ostatných obyvateľov, ale zasahuje doň vďaka fyzickej blízkosti ľudí, vďaka chudobe a túžbe vymaniť sa z nej. To je aj logika Lily, ktorá reči o robotníkoch, revolúcii a novom svete označí za kraviny. Vzťah rozprávačky k rodnému mestu prezrádza už názov románu. V origináli totiž z neho neodchádzajú, ale utekajú.
V dnešnej dobe, keď nás každá udalosť upúta iba na chvíľu, aby uvoľnila miesto tej, čo príde po nej, a aj naše vnímanie života sa prispôsobilo tomuto rytmu, keď zážitky vytláčajú myšlienky, pocity nemajú čas dozrieť do citov a pri pohľade späť sa už pomaly nevieme dostať za horizont jedného dňa, je pokus o bilancovanie celého ľudského života s jeho peripetiami, vzťahmi a ľuďmi, ktorí nás v ňom sprevádzali, mimoriadne užitočný. Štyri knihy o celoživotnom priateľstve dvoch žien, ktoré dokázalo „uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu“, je nielen obdivuhodným epickým činom, ale aj výzvou vnímať život v jeho celistvosti a trvaní.
