Vo veršoch nachádzame aj stopy novinárskej profesie, ktorej sa Soviar tiež venoval – často sú jeho vyjadrenia veľmi konkrétne. „Moja pôvodná novinárska profesia mi pomohla ako textárovi a básnikovi. Žurnalistika a poézia sú v podstate dva vlaky na tej istej trati. Ako novinár som sa často stretával s ťažko stráviteľnými témami a vtedy mi pomohlo – pre zachovanie duševnej rovnováhy – písanie piesňových textov a poézie.“ A ako sa líšia básne od textov piesní? „Píšem piesňové texty, ktoré ašpirujú na poéziu. Tak to o mne povedal môj dlhoročný priateľ, výborný textár a básnik Ľuboš Zeman. Vydavateľstvo Ikar mi v dramaturgii knižky dalo voľnú ruku.“
Sú dobré vzťahy medzi textármi bežné? Nekonkurujú si? Nežiarlil napríklad Boris Filan na to, že aj Soviar píše pre Elán? „S Borisom Filanom máme už tridsať rokov výborný kamarátsky vzťah. On sa mi venoval ako pätnásťročnému chalanovi, nosil som mu prvé kostrbaté textárske pokusy vytrhnuté zo školského zošita. Vždy ma veľmi múdro a vtipne usmernil. Dobré vzťahy mám aj s inými textármi a básnikmi – napríklad s Pavlom Jursom, Kamilom Peterajom, Marošom Bančejom – takže o žiadnej nevraživej konkurencii medzi nami neviem.“ Soviar sa priatelil aj s Jozefom Urbanom a venoval mu báseň Skrinka Pandory, ktorá je v knižke.
„S Jožom Urbanom sme sa zoznámili na súťaži Verš pre mladých poetov v Dome kultúry v Ružinove. On bol v porote a ja začínajúci a nesúťažiaci pozorovateľ. Ukázal som mu prvé básnické pokusy a odvtedy sa mi venoval. Chodili sme spolu na cesty aj do barov. Hodil ma do búrlivých vôd, no stále so mnou jazdil ako záchranný čln. Obdivoval som ho a keď som si spomenul na naše rozhovory o márnosti, pominuteľnosti a budúcnosti – suchej kosti, vznikla báseň Skrinka Pandory.“
A kedy ho uznal Jožo Ráž ako textára Elánu? „Jožovi Rážovi som liezol do domácnosti popod prah dverí, cez okno, vodovodné potrubie a podsúval som mu moje prvotiny. Trpezlivo znášal moju dotieravosť. Neskôr prijal prvé texty ako napríklad Tisíc a jedenkrát, či Odkazovač. Odvtedy uplynulo tridsať rokov. Za ten čas sa z nás stali veľmi dobrí kamaráti. A ja som šťastný, že som už niekoľko rokov plnohodnotným členom tvorivého tímu Elánu.“ Nedávno Juraj Soviar zaujal piesňou pre Elán o Che Guevarovi – aký je jej osud? „Pesničku Z tričiek zúri Che Guevara rádiá z rôznych dôvodov odmietajú hrať. Na internete má však pomerne vysokú sledovanosť.“
Momentálne je Juraj Soviar na invalidnom dôchodku a chodí do kúpeľov, kde nachádza pokoj na tvorbu. Našiel si tam nový okruh priateľov aj inšpirácie: „V Kováčovej som sa počas mojich kúpeľných pobytov zoznámil so skvelými ľuďmi, ktorí mi pomáhali postaviť sa znova na nohy, ale i s tými, ktorí tam prišli rehabilitovať. Medzi nimi bola aj ilustrátorka tejto knižky. Všetci sa ma na ňu pýtajú, no ona chce zostať v anonymite. Veľmi si vážim jej citlivý prístup k textom.“ A ako to má on so ženami? Zložil pieseň pre svoju lásku? „To nie, ale pre najlepšiu kamarátku na svete, Felíciu, áno. Je to text Štrnásta komnata, pätnásty byt. To bolo presne v období, keď sa po dlhoročných sťahovaniach konečne presťahovala do vlastného bytu. A Robo Grigorov má ten text vo svojej tvorivej dielni už zopár rokov. Tak uvidíme.“
