Foto: Rubato, Praha 2016
Kompozičnou osnovou Juhásovej prózy je nefikčný žáner cestopisnej črty. Miestopisné pomenovania uplatnené v podtitule a názvoch kapitol odkazujú na reálnu krajinu. Jej existenciu vám potvrdí mapa, a kto mape neverí, môže sa po svojich vydať z Lovinobane po modrej, červenej, zelenej a znovu modrej a červenej značke, aby sa ocitol na Jasenine, vrchole v hornom povodí Ipľa na juhozápadnom výbežku Stolických vrchov. Nákres tohto značkovaného chodníka sa ako rôznofarebná čiara kľukatí jednoliatym svetlým podkladom obálky Juhásovej knihy: na rozdiel od mapy tu trasa pretína prázdny priestor. Osnova diela tak odkazuje na konkrétnu geografickú realitu, ktorá je však len základom pre krajinu novú, subjektívne evokovanú prostredníctvom rozprávania. Záznam sa mení na osobnú výpoveď, na víziu, a cesta priestormi tejto vnútornej krajiny sa stáva putovaním rozprávača k sebe samému. Nie je to žiadna prechádzka, ani pre čítajúceho nie. Jazykovo-štylistická stránka diela mu cestu rozhodne neuľahčuje.
Jazyk: štylistika a štýl
Juhásova slovenčina kladie odpor – asi aj autorovi, ale čitateľovi určite. Aj dnes, keď domáca próza nie je ohrozená premnožením brilantných štylistov, by bolo náročné nájsť v knižnej produkcii výtvor jazykovo taký toporný, ako je táto kniha: „… za neprestávajúceho zurčania hadiaceho sa potoka, podmývajúceho okraje cesty, tvoriac nové meandre, znejúc podľa neviditeľného reliéfu kameňov…“ (s. 43) Vety prózy v nebývalej miere kumulujú prechodníky a príčastia, zvláštnu záľubu našiel autor v tvaroch, ktoré dodávajú výpovedi odťažito abstraktný charakter (namiesto ostychu ostýchavosť, namiesto ticha tichosť, namiesto chôdze kráčanie…). Niekde to vyzerá ako paródia odborného štýlu alebo ezoterickej príručky, inde ako hrubý preklad z jazyka s celkom inými syntaktickými zákonitosťami ako slovenčina. Najmä v prvých kapitolách je náročné odlíšiť autorské pokusy o krajné výrazové ozvláštnenie od krajnej negramotnosti a redakčného šlendriánu.
Zároveň sa nedá prehliadnuť úpornosť Juhásovho písania. Tvrdohlavo, bez ohľadu na štylistickú eleganciu a komunikačné pohodlie čitateľa chce vyjadriť, čo považuje za potrebné, svoju víziu. Pozorné čítanie odhalí istú súvislosť medzi výrazom a myšlienkovou koncepciou celej prózy. Cestopisno-turistická motivika predstavuje vonkajší rámec pre vyjadrenie niečoho podstatnejšieho. Putovanie krajinou je prostriedkom vnútornej, duchovnej premeny, metaforou cesty k sebe. Rozprávač na nej počíta s tým, čo ho presahuje, s niekým prítomným a zároveň nadosobným. Uplatnenie neosobných a trpných konštrukcií by v tejto súvislosti mohlo byť výrazom podriadenia sa niečomu vyššiemu, transcendentnému: „Chcem veriť vnuknutiu týchto myšlienok niekým, kto na mňa z diaľky dozerá a má so mnou ako s neviditeľnou ihlou v kope sena určité, mne doposiaľ neznáme plány.“ (s. 37.) Táto vrstva knihy vzbudzuje rešpekt viac ako zámer, koncepcia, než vlastnou literárnou realizáciou. Je však dôveryhodná ako pokus, ako určitý zápas, trochu podobný autorovmu boju s jazykom.
Krajina ako médium vnútornej premeny
Vnútorný, duchovný posun je zvonku neviditeľný, ale môže si nájsť vonkajšiu formu. Na tomto princípe je založený obrad. Pre rozprávača Juhásovej prózy je ním návrat: „Viem, že návrat je možný len po vlastných nohách.“ (s. 37.) Tu sa nevracia niekto, kto „dobyl svet“ a teraz sa ide okázalo predviesť menej úspešným rodákom, skôr márnotratný syn, kajúcnik. Ale aj neveľmi pokorný kazateľ, prorok, vizionár, modelujúci si konkrétnu krajinu na mieru svojej vízie, v príkrych kontrastoch (svetlo – tma, ticho – hluk, rozprávanie – mlčanie, dobro – zlo…).
Prorocká je aj skromnosť, ktorá z rozprávača miestami priam srší (napríklad, keď si myslí, že sa mu podarí miestnych vytrhnúť „z čakania a fantazírovania“ a odhaliť im „dedinu v reálnom čase a svetle“(s. 48), prorocký je aj postoj k svetu, ktorý nemožno napraviť: Juhásov rozprávač ho jednoducho spláchne, veď jeho obyvatelia si nič iné nezaslúžia. Tenkú hranicu, deliacu proroka od kverulanta, prekračuje rozprávač definitívne v závere: „Nepočúvali a nevnímali správne. Boli celoživotne hluchí a slepí. Všetko zaplavuje ničota…“ (s. 89.) Hľadá ducha či dušu krajiny, ale tá, ktorou putuje, je zakliata. Upadá a chradne, podobne ako ľudia v nej. Hoci rozprávač putuje po turistických značkách, svet, ktorý objavuje, je neturistický, zvyškový, vegetujúci na prehliadanom rube „krás Slovenska“.
Nemanifestované súvislosti
Juhásova kniha priamo neodkazuje na iné knihy či etablované literárne motívy. Napriek tomu aktivuje niektoré vrstvy kultúrnej pamäti. Hľadanie duše „zakliatej krajiny“ čerpá z mýticko-rozprávkových a romantických zdrojov. Evokácia neutešenej každodennosti obyvateľov zabudnutého regiónu pripomenie medzivojnové sociálno-etnografické reportáže davistov a ďalších ľavicových intelektuálov, venované „hladovým dolinám“.
V rovnakom období písal svoje podkarpatské, medzi mýtom a sociálnou realitou rozkročené prózy Ivan Olbracht. A ešte jedna prvorepubliková, česko-slovenská súvislosť: aj jedinečný reflexívny „cestopis“ Josefa Čapka Kulhavý poutník je rámcovaný ako putovanie krajinou (začiatok má v Oravskom Podzámku) a podobne ako Juhásova kniha je zároveň cestou k sebe.
Čitateľ súčasnej slovenskej literatúry si nad Juhásom možno spomenie na Biele miesta Moniky Kompaníkovej, prózu rozvíjajúcu motív postupne vyľudňovaného priestoru, alebo na prvé knihy Maroša Krajňaka, na jeho pokus sprítomniť okrajový región ako svojbytný svet, Carpathiu. Novoročný výstup na Jaseninu je problémová kniha, a to hneď dvojnásobne: jazykovo-štylisticky, ale aj tým, že ako určitý problém evokuje zabudnutú krajinu bez budúcnosti a duše. Má čo povedať a naliehavo sa o to usiluje. Nie veľmi šikovne, ale ani lacno. Aj v tom je jej paradoxná presvedčivosť. Zaujíma sa ešte o tých, ktorí inak v súčasnej, do seba i do minulosti zahľadenej próze nikoho veľmi nezaujímajú.
Jakub Juhás: Novoročný výstup na Jaseninu
Rubato, Praha 2016
