Matúš Mikšík podotkol, že porote "vo veľkej miere pomáha aj anonymita autora – jeden z pilierov konceptu súťaže Poviedka“. Od jej začiatku sa vyhlasujú tri ocenenia a prémie – tentoraz štyri. Víťazkou sa stala Dominika Madro s poviedkou Svätyňa. Autorka v tejto súťaži získala už dvakrát prémiu (2014, 2015). Druhé miesto porota prisúdila poviedke Šváby, ktorú napísala už renomovaná prozaička Ivana Dobrakovová, víťazka 12. ročníka Poviedky a tretiu cenu získala Radka Komžíková za prózu Rodostrom. Ak platí, že proti gustu žiaden dišputát, tak platí aj to, že rôzne poroty by aj rôzne hodnotili tie isté súťažné práce. Víťazné práce predstavuje zborník Poviedka 2016.
Pôsobivá próza aj ošúchaná téma
Dominika Madro svojou prózou, najmä niektorými motívmi a spôsobom videnia skutočnosti až príliš pripomína poľskú prozaičku Olgu Tokarczuk a aj preto je jej próza dobrá, pôsobivá, vo veľkej miere uplatňuje popri realite a snovosti aj naturalistické a surrealistické prvky. Ivanu Dobrakovovú ani veľmi predstavovať netreba. Je autorkou niekoľkých kníh a viacerých literárnych ocenení. V tejto jej próze cítiť skúsenosť, zručnosť, schopnosť vyťažiť z mála a urobiť dobrý text. Záver poviedky je však trocha problematickejší.
Radka Komžíková napísala dobrý (hoci poriadne drsný) príbeh – prózu s humorno-tragickými postrehmi. Kompozične je vyvážená, uzavretá, miestami však trocha vykonštruovaná a didaktická, ale ide o celkom vydarenú psychológiu postáv. "Okrem toho má najlepšiu prvú vetu spomedzi všetkých príspevkov.“ (M. Mikšík).
A. Rasin – jeden zo štyroch premiantov – napísal psychologickú prózu Hrdza, všestranne veľmi dobrú, azda by si bola zaslúžila aj umiestnenie. Autorovi sa vydarila –ich a –er forma rozprávača, rovnako striedanie časov až na hranici sna a halucinácií.
Próza Karlosa Kolbasa Fall Street, nech ju už vnímame ako realistickú, kriticko-satirickú či ako paródiu sa azda nemala umiestniť. Ide o ošúchanú tému, didaktickú, s množstvom zbytočných vulgarizmov, klišéovitých a slangových výrazov a kompozične nezvládnutú. Autor sa menej úspešne usiloval dať do textu všetko o danej problematike, "enumerácia autorových vedomostí je pre text samotný často kontraproduktívna,“ aby sme si pomohli slovami predsedu poroty z "pokynov“ pre nádejných autorov.
Eva Ryšavá využila vo svojej próze Pod hladinou fantazijnosť, vsadila na obraz vzťahov-nevzťahov medzi partnermi, ale próza by si vyžiadala ešte čas na zdokonalenie; spôsob stvárnenia známej a častej témy je totiž sľubný.
Nicol Hochholczerová nazvala svoj text Živá voda. Ide o zaujímavú prózu tematicky i formou (osobitne zaujme práca so slovesnými osobami) a zdá sa, že autorka má na čom stavať.
Prívlastky sú čisté zlo
Veľmi prospešný pohľad na prácu porotcu, a najmä na to, kedy ide o dobrú prózu, prináša v úvode k tomuto Zborníku najlepších poviedok 20. ročníka súťaže predseda poroty Matúš Mikšík. Zvolil si netradičnú kompozíciu (i obsah) a nenásilným spôsobom vysvetľuje a poúča nádejných autorov (terajších i budúcich). Stojí za to odcitovať, čo si Mikšík (okrem iného) poznamenal na margo jednotlivých súťažiacich próz: "Neznášam umelé texty! Prívlastky sú čisté zlo, dvestokrát použité prirovnania sú čisté zlo, uvádzacie vety sú čisté zlo,… Tebe už ani veľa čítať nepomôže! Prečo majú niektorí potrebu všetko vysvetľovať? Všetko! A nechajte textu jeho tajomstvo – čitateľovi tak nevezmete radosť z čítania.“
Mikšíkov úvod je vážny i hravý (humorný) súčasne, a tak budúca porota i neúnavný vydavateľ a vyhlasovateľ dvoch literárnych súťaží (Poviedka, Báseň) sa azda môžu tešiť na viac kvalitnejších textov.
