Kniha týždňa: Poézia živých otázok

Najnovšiu zbierku poézie Ivana Štrpku nazvanú Fragment (rytierskeho) lesa od tej predchádzajúcej s názvom Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad delí podľa vročení šesť rokov.

24.05.2017 16:00
debata

Po celý tento čas autor bol a aj naďalej je v slovenskej literatúre a jej živote aktívne prítomný. Napríklad zavŕšil trojzväzkové súborné, chronologicky akurátne vydanie svojej tvorby v autorsky aktualizovanom znení a v zábere od debutovej zbierky Krátke detstvo kopijníkov po tvorbu z prelomu 20. a 21. storočia.

Dynamické väzby a výboje

Ivan Štrpka: Fragment (rytierskeho) lesa

Nová zbierka vo viacerých ohľadoch nadväzuje na jestvujúci korpus básnikových kníh. Deje sa to prostredníctvom charakteristických motívov, ako sú napríklad už tie titulné, ako aj cez konkrétne textové pasáže. Kontinuitu na tematicko-žánrovej úrovni zasa predstavuje dvojaké zameranie zbierky, ktorá obsahuje jednak spomienkové básne a potom reflexívno-analytické texty skúmajúce možnosti vnútornej obrody a slobody človeka v rôznych súvislostiach. Oproti zbierke, ktorá tej aktuálnej predchádzala, alebo v porovnaní so súborom Tichá ruka. Desať elégií (2006) básnik vyhradil menej miesta záznamom aktuálnej spoločenskej a civilizačnej atmosféry, s ktorými sa spájal reportážno-apelatívny tón jeho básní.

Aktuálnu zbierku tak určuje najmä podvojná, melancholicko-extatická nálada a elegicko-ódická výpovedná poloha. Prepojenie týchto protistojných modalít a žánrových pólov ako charakteristickú črtu Štrpkovej poetiky vníma aj slovenská literárna veda, naposledy sa tejto problematike sústredene venovala Veronika Rácová v monografii Na pomedzí škrupiny (2015). Pravda, u Štrpku nejde o statické a navzájom vzdialené opozitá, ale o polohy prepojené dynamickými väzbami a výbojmi.

Takéto uspôsobenie básnikovho videnia sveta dokáže čitateľa vyvádzať z rutinného vnímania a všedných myšlienok a vystavuje ho situáciám, ktoré sú obohacujúce. Tak napríklad neplatí triáda: spomienkové básne = melancholická nálada = elegická modalita. Spomienkové texty zamerané na sprítomňovanie dávnych a v objektívnom svete už uplynulých silných zážitkov, situácií a medziľudských vzťahov sú v novej zbierke zrejme najkomunikatív­nejšie. Spájajú sa s detstvom, dospievaním, mladosťou, ale tiež s nie takou vzdialenou minulosťou subjektu. Navodzuje sa cez ne problematický vzťah medzi minulým a prítomným, zanikaním a vznikaním a ako leitmotív aj medzi životom a smrťou, Erosom a Thanatom.

Niektoré patria medzi najmelancholic­kejšie, aké si možno zo Štrpkovej lyriky pamätať. Zároveň však pre subjekt predstavujú náhle, nečakané okamihy intenzívneho a sústredeného zakúšania života, čo je stav básnikom vyzdvihovaný a vlastne i vyhľadávaný, často v protiklade k bezútešnej realite. Spomienky, sny, zjavenia a iné podobné udalosti vo vedomí subjektu sa potom obrazne spájajú s motívmi s príznakom rýchlosti, svetelnosti, vzdušnosti a plnosti (napr. okamih, záblesk, blesk), voči ktorým je vonkajšie prostredie, ktoré subjekt obklopuje, tvarované ako svet, ktorý smeruje k tme, pevnému skupenstvu, nehybnosti, prázdnote atď. Nevyspytateľné spomienky a ďalšie variácie „náhleho“ či „holého exilu“ potom oproti zaužívanému zmyslu vyhnanstva paradoxne predstavujú extaticky pôsobiaci prvok stvárnený ódicky, avšak zasadený do melancholicko-elegického rámca.

Nie všetky, ale vo väčšine sú spomienkové básne súčasťou prvého cyklu zbierky s názvom 19 básní / Krátky exil. Ich súčasťou sú aj odkazy na konkrétne osoby, topografiu a časové údaje.

Demontáž ilúzií

Druhý, o niečo rozsiahlejší cyklus pomenovaný rovnako ako celá zbierka takýchto referencií obsahuje pomenej a viac je napojený na filozoficko-duchovnú či mystickú symboliku. Toto zameranie avizujú už mottá, ktoré sprevádzajú prvú a poslednú báseň tejto časti zbierky. Pochádzajú totiž z básne Granum sinapis stredovekého kňaza, učenca a mystika Majstra Eckharta. Pravda, Štrpka neprichádza s kontemplatívnou či spirituálnou lyrikou. Jeho reflexie sa týkajú životnej pripravenosti súčasného človeka na nevykalkulovanú, priamu, plnú a napĺňajúcu účasť na svete, ktorý ho obklopuje, ako aj na vlastnej existencii. Tento postoj k životu Štrpka približuje cez motívy, ktoré sú mu vlastné (napr. dieťa, rytier) a ktoré disponujú filozoficko-mystickým kultúrnym pozadím (napr. Perceval, les).

Prejavom analytického prístupu je potom okolnosť, že básnik pri svojom navodzovaní ľudskej inklinácie žiť slobodne a bohato obchádza samozrejmé a samozrejme falošné riešenia. O konzumnom spôsobe života netreba ani hovoriť.

Za reč a za demontáž však stoja viaceré naše ilúzie. Napríklad, že intenzívnym žitím v permanentnej prítomnosti dokážeme poprieť smrť. Alebo že snahu o duševnú či mentálnu obrodu, premenu či bezprostrednú prítomnosť vo svete možno zavŕšiť ešte počas pozemskej existencie, že je to cesta k istému cieľu, po dosiahnutí ktorého zakúsime raj na zemi.

Štrpka sa v jednotlivostiach nevyhne inštruktážnosti („Ak sedíš v sedle ľahko, môžeš prejsť pohorím premien. / Ak si stratený, ťažko víriš prach územím strát.“). Celkovo nám však na rešpektovanie, „ľahký úžas“ aj „bludný výkrik“ (spojenia z básne Význam sa vyjaví) ponúka skôr skutočnosť, že záujem človeka o vlastný rozvoj i harmonizáciu, zjednotenie so svetom nemôže obísť to, že svet sa stále mení, čiže sa vymyká aj dobrým úmyslom nás, dočasných, zostáva aj nespoznaný, odoláva nám, presahuje nás. A tak dianie, pohyb a dynamika aj v tomto prípade predstavujú básnikom favorizované fenomény oproti javom s príznakom statickosti. Pravda, záleží na kontexte.

Napríklad, momentálne pozastavenia tryskajúcich i blednúcich spomienok (viaceré sú tvarované na spôsob fotografií, obrazov, filmových políčok či sôch) budú najskôr výrazom ľudskej snahy o podržanie si plnej prítomnosti v tom, čo sa z minulosti podieľa na navršovaní ľudského života. Na druhej strane má v Štrpkovej perspektíve ako súčasť dynamiky materiálneho sveta miesto aj jeho „hustnutie“ či „rednutie“ ako procesy reprezentujúce završovanie života, jeho ochabovanie či regres, smerovanie k smrti. A zároveň koriguje našu antropocentrickú pýchu, keď na označenie našej existencie používa aj slová ako šum a mihotanie.

Živé otázky

Sofistikovanejší čitateľ má Štrpkove výpovede k dispozícii na vlastné preskúmavanie a interpretačné dotváranie. Ich metamorfovanie v rôznych kontextoch zodpovedá trvalej premenlivosti vecí, vrstevnatosti celku, ktorý tvoria, i tomu, že si ich zväčša osvojujeme len prostredníctvom skreslení. (Mimobežnosť vecí a predstáv, zážitku a jeho vyjadrenia je dôležitou čiastkovou témou zbierky.) Priamočiarejší príjemca zasa asi ocení priame otázky, ktoré sa vynárajú z jednotlivých básní ako odkazy na navrstvené hľadačské úsilie poézie, filozofie a vied: napríklad „Kde som?“, „Čo sa mení?“, „A čo to znamená?“ Napriek explicitnosti majú charakter „živých otázok“. Niekedy preto, že apelačne tnú do živého, inokedy – a sú to tie cennejšie – v zmysle ich otvorenosti, absencie vopred daných heslovitých odpovedí.

Knihy z vydavateľstva Modrý Peter si od literárnej kritiky z viacerých hľadísk oprávnene vysluhujú opakované pochvaly. Toto vydanie je však poznačené viacerými banálnymi a o to väčšmi roztrpčujúcimi pravopisnými (interpunkcia) a typografickými chybami (medzery), pred ktorými nás mohla uchrániť pozornejšia redakčná prehliadka. Škoda, že to treba uviesť pri knihe, ktorá nie je len formálnym obohatením súčasnej slovenskej lyriky, ako sa to dnes tvrdí vari pri každom, aj tom najjalovejšom slovičkárení, ale potvrdením, že Štrpka patrí medzi našich kľúčových premýšľajúcich básnikov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Ivan Štrpka #Fragment