Foto: Skalná ruža
Octavio Lozano Paz (1914 – 1998) bol mexický básnik, prekladateľ, diplomat, filozof, prozaik a čo do rozsahu tvorby najmä esejista. Je prvým mexickým laureátom Cervantesovej ceny (1981), ktorá sa udeľuje ako najprestížnejšie literárne ocenenie za celoživotné dielo v španielsky hovoriacom svete. V roku 1990 mu Švédska akadémia udelila Nobelovu cenu za literatúru.
Prvé básne publikoval časopisecky ako 17-ročný a o dva roky vydal prvú básnickú zbierku. Je zaujímavé, akým vývinom prešla jeho poézia osobitne v ranom období tvorby (marxizmus, kubizmus, surrealizmus, existencializmus, budhizmus, hinduizmus), čo vyplývalo aj z faktu, že sa už v detstve pohyboval s rodičmi po viacerých krajinách, a tak okrem mexickej kultúry spoznal aj iné. Sám o sebe hovorieval, že je synom avantgardy. Už na strednej škole sa zaujímal o politiku. Vtedy vznikol jeho „odpor voči vrchnosti, byrokracii a autoritatívnym režimom“. V občianskej vojne v Španielsku sa pridal k republikánom, v roku 1939 odmietol pakt Hitler – Stalin, mal názorovú roztržku s Pablom Nerudom, „rozhorčí ho vražda Trockého neďaleko mexického hlavného mesta“, citlivo vníma študentské nepokoje v Mexiku, vstup vojsk do Československa – a aj to ho odklonilo od ľavičiarov.
Študoval právo a literatúru, ale štúdium nedokončil , jeho veľkým záujmom bola história, a hoci spočiatku pracoval ako novinár, od roku 1945 vstúpil do mexických diplomatických služieb (Francúzsko, India, Japonsko, Švajčiarsko, USA) a prednášal hispánsko-americkú literatúru na niekoľkých univerzitách. Hoci si Octavio Paz „uchováva vlastný personálny a mexický rozmer“,… „jeho literárna komunikácia medzi Západom a Východom nadobúda nové rozmery“. Osobitne pobyt v Indii bol šťastným obdobím v jeho živote, a Japonsko, konkrétne japonský básnik Bašó-an, majster haiku, mu poskytlo inšpiráciu i na takéto verše: „Svet sa zmestí aj/ do sedemnástich slabík.“ Paz pod vplyvom japonskej a čínskej poézie mal evidentný záujem o haiku – túto „ekonómiu foriem“. Haiku bolo preňho „školou koncentrácie“. Intenzívne sa venuje aj ostatnej literárnej tvorbe. Vydáva základnú esejistickú knihu Labyrint samoty a zásadnú teoretickú publikáciu o poézii Luk a lýra. V roku 1990 po páde Berlínskeho múru zorganizoval stretnutie niekoľkých svetových spisovateľov a intelektuálov v Mexico City, aby diskutovali o páde komunizmu.
Uchopiť plameň
Pre Jána Zambora je typické, že knihy prekladov dopĺňa fundovanými doslovmi i poznámkami. Ide o isté vysvetlivky, ktoré sú pre príjemcu prínosom, keďže Octavio Paz používa vo svojich básňach veľa historických a geografických reálií, mnohé z nich sa viažu ku krajinám s úplne inou kultúrou, ako je naša. Octavio Paz však vo svojej poézii bazíruje na mexickej identite. Mexické zrúcaniny posvätného sveta symbolizujú v jeho poézii akýkoľvek pád kultúry a ľudskosti, zjavný je kontrast starého a dnešného, histórie a prítomnosti. Hymna medzi zrúcaninami sa pokladá za kľúčovú Pazovu báseň. Zachytil atmosféru krajiny, jej premeny (k horšiemu), a možno práve preto ju autorov pozorovateľ vníma (v takýchto textoch je častý motív očí) radšej cez prírodné reálie – impresívne a expresívne. („Dotknem sa kameňa a neodpovedá, uchopím plameň a nepáli ma./ Čo skrýva toto prítomné?“).
Obraz Mexika obsahuje vyše 10-stranová báseň Sanildefonské nokturno. Vymenúva, čoho všetkého sa ľudstvo v dejinách dopustilo v mene dobra: „rozum klesol na zem“; „všetci/ sme falošne svedčili/ proti iným/ a sami proti sebe“; „krivolaká čiara vzývania diabla a zbožštenia človeka“; „- spoločné besnenie -/ čas/ – spoločné zabudnutie ". Paz vo svojej poézii spája rozličné časy a priestory, pracuje s mýtmi a so snami, ale dotýka sa aj problémov každodenných – násilie, lož, korupcia, porušovanie ľudských práv. V jednej zo svojich esejí sa vyjadril: „Nijaká spoločnosť nemôže byť bez poézie, ale spoločnosť nemôže byť nikdy realizovaná ako poézia.“
Básne – kantáty
V knihe zaujme Zamborov pohľad na konotácie Pazovej tvorby s inými autormi, najmä takými, ktorí nejakou mierou ovplyvnili jeho názor alebo básnickú či esejistickú tvorbu, napríklad francúzski surrealisti, ale aj Eliot s Pustatinou. „Tradíciu modernej rozsiahlej lyrickej básne Paz v rozličných podobách rozvíjal vo všetkých obdobiach svojej tvorby.“ Nájdeme uňho najdlhšiu syntetizujúcu báseň – Slnečný kameň, ktorá sa pokladá za jedno z vrcholných básnických diel 20. storočia, i báseň Biely, napísanú vo forme mandaly, ale ani jedna nie je zaradená do tohto výberu.
V Pazovej tvorbe sa nachádzajú básne – kantáty, ktoré majú hudobnú výstavbu, „zvukovú“ podobu, melodický rytmus aj s refrénom, miestami litanický ráz a práve na týchto atribútoch je postavený Každodenný oheň. A k tomu treba prirátať básne – topoemy, v ktorých dôležitú úlohu zohráva priestor a využíva sa v nich „vzťah medzi textom a obrazom“.
Najpôsobivejšie verše sú vari v básni Meditácia, kde cituje myšlienky Michela de Montaigne, v básni Spomienka spája pominuteľné s nepominuteľným („pletie sa/ dnešok s prežitým“) a cituje Cervantesa, aby napokon v básni Modlitba zacitoval Horatia („Nám a všetkému nášmu je súdené zomrieť.“) Lyrický hrdina sa ponára nielen do spomienok, cíti sa ponorený do dejín, do vesmíru, prišiel, prichádza, „nekonečne prichádza“; „chcem umierať s vedomím, že umieram“, je uzrozumený so základnými otázkami života. Vznáša sa v myšlienkach, asociáciách, reflexiách, ale „zostupuje“ aj dole a vníma reálne detaily – kroky, zvuky, začiatok dňa, dážď, dych spiacej, izbu v prítmí, jemný, uvažujúci pohľad na vzťah muža a ženy i na lásku vôbec -, no najmä prírodné obrazy – skaly, more, hviezdy, vzduch, nebo, svetlo, vodu,…
Medzi tým, čo je, a čo nie je
Verše silno oslovujú, najmä objavnými metaforami s bohatou lexikou (to je aj zásluha prekladateľa), symbolmi toho, čo je človeku dané, ale vo svojom pozemskom žití na to väčšinou zabúda alebo si to neuvedomuje. „Pazova reflexia smrti zahŕňa aj kontext súčasnej doby, ako o tom svedčí motív terorizmu, permanentného všadeprítomného ohrozenia.“ (Ján Zambor.) Autor pracuje s predstavami, halucináciami, asociáciami, hrdina si ich spravidla uvedomuje, napríklad prenasleduje ho vlastný tieň na temnej ulici.
Pazove básne staršieho dáta majú epické prvky, priam príbehy („Dnes spomíname na mŕtvych v mojom dome…“). Básnik rozjíma o situáciách, do ktorých sa dostáva každý z nás v konfrontácii s tými, ktorí nám umreli. Ide o strohé, ale pravdivé výčitky voči sebe. Niektoré básne majú dokonca prozaickú formu (napríklad Mexické údolie). Tým všetkým sa v Pazovej poézii otvára nekonečnosť, vesmír vstupuje na Zem.
Mohli by sme sa domnievať, že Octavio Paz dostal Nobelovu cenu za angažovanú poéziu. Zdá sa však, že ju dostal za reflexie o nekonečnosti vesmíru a konečnosti jednotlivca, jeho ja sa premiestňuje po priestore ako duch, „… poézia/ sa pohybuje/ medzi tým, čo je,/ a tým, čo nie je.“
Octavio Paz: Každodenný oheň Skalná ruža 2017
