Takto priamočiaro a pichľavo milo sa na nás obracia v jednom z textov svojho básnického debutu známy slovenský raper Lyrik, ktorý sa na hudobnej scéne zviditeľnil najmä v projekte Modré hory alebo ako spevák a textár (už rozpadnutej) kapely Zlokot. Myslí to vážne? Vidí nás ako bezradné, v klietkach vrieskajúce paviány?
Odvážne provokatívny tón, pichľavo drzý zmysel v sebe nesie i samotný titul knihy – Naničhodný poet. Čo ním autor sleduje? Zámerne dráždi? Povedal by som, že v necudnom satyrskom duchu sa otvorene hlási k nesúcosti, nevyužiteľnosti, nepotrebnosti v spoločnosti, kde každý musí byť istým spôsobom využiteľný, inak sa pre ňu stáva bezcenným odpadom. Vyjadruje svoju príslušnosť (a možno i sympatie) k tomu, čo pre pokrytecké výšky nepoškvrnenej morálnosti je nízke a nehodné, suverénne touto čistotou odsúdené a opovrhované. Akoby sa gestom prihlásenia k naničhodným zároveň ostentatívne vysmieval takejto logike a morálke kádrovania.
A je to práve smiech satyrského ironika dráždiaceho svojimi pichľavými slovami, hrajúceho jednu zo svojich frivolných, neviazaných hier, čo sa často ozýva, prestupuje mnohé texty zbierky. Akoby ňou autor – satyrský hráč – namiešal pomerne pestrý, zároveň i provokatívne trieštivý textový kokteil, hravú zmes rôznych chutí, nálad, momentov, pocitov, v ktorej sa zrkadlí život obyčajných, tak trocha šialených, miestami utrápených, zatrpknutých, uväznených, rozmaznane pohodlných, malých, až prízemných ľudí prebíjajúcich sa svojou každodennosťou v obyčajnom, betónom preplnenom a tak trocha neznesiteľnom meste.
Jeho "hrdina“ je „astronautom čo sa pozerá cez žalúziu“ svojej bezpečnej obývačky, svojho "milosrdného chrámu“, jeden z obyčajných, z más mnohých, čo sú "pre iných neviditeľní“. Pozoruje a prechádza vesmírom svojho mesta, ktorého je zároveň (takmer dobrovoľným) väzňom, neschopným ho nadobro opustiť. Zachytáva znepokojivé kontúry jeho každodennosti, kolobehu majúceho silu trieštiť toho, kto sa v ňom krúti. Na cestách životom svojho vesmíru nachádza súčasne i okamihy precitnutia vymykajúce sa požierajúcemu kolobehu nemilosrdného prebíjania sa ľudskou džungľou. Uvedomuje si, že sú tu i ostrovy, kde môže odkryť inú tvár sveta, nájsť čosi hlboko pravdivé. Môže to byť "neviditeľný motýľ“, "priesvitná božia ruka“, alebo aj prd syna do plienky, keď otec "vie, že ho k posraniu miluje“.
