Kniha týždňa: Stará láska hrdzavie

27.06.2017 16:00

Román Som Paula je druhým románom Ondreja Štefánika a treťou publikáciou. Debutoval zbierkou poviedok Pštrosí muž (2011), prvý román Bezprsté mesto je – ako sa píše na záložke – mestský román s detektívnou zápletkou. Teda mesto (je to Bratislava) a zločin. Mesto je autentické, zločin je nepravdepodobný. Je vymyslený kvôli protagonistovi Edovi, ktorý pátra po zločincovi, aby našiel sám seba. Nie je to teda detektívny román, je to román (miestami štúdia) psychologicko-sociálny o súčasnom tridsiatnikovi Edovi, o jeho „trabloch“ a jeho videní sveta. (To videnie je autor.)

Ondrej Štefánik: Som Paula
Ondrej Štefánik: Som Paula Autor: Tatran

Edo je povaľač, užívajúci si slobodu, vyžívajúci sa v erotických dobrodružstvách, napokon psychicky labilný deviant či paranoik nezvládajúci život. Jeho zážitky a prežívania sa odohrávajú väčšinou v jeho hlave. Ich súvis s reálom je problematický. Román by sme mohli pokladať za pozoruhodnú štúdiu o narušenom človekovi, napísanú istou rukou, s presnými charakteristikami, štylisticky suverénne a jazykovo bohato. Pravda, sociálny priestor je tu rozľahlý, presvedčivý a tiež sa spoluzúčastňuje na celkovom obraze. Teda, predsa len román, kde sa striedajú rozličné motívy, sledujú viaceré ciele, vymieňajú rôzne polohy; od komických po tragické.

Takto je to s nami ľuďmi

Druhý román Som Paula je o inom, ale protagonisti majú veľa spoločného s predošlými. Slobodu si užívajúci Edo sa zmenil na ženatého Kristiána, žijúceho (i nežijúceho) s manželkou Paulou, synom Dávidom, plus svokrom. A potom je tu ešte spisovateľ (s osobitnými kapitolami a priamym rozprávaním). Za všetkými postavami sa znovu črtá tieň samého autora.

Ak sa v prvom románe hovorí o tom, čo obsahuje mnohoznačné či nejasné slovo človek, tu autor rieši problém, ako sa človek formuje v styku s najbližšími a čo to preňho znamená, žiť s tými druhými. Aj títo antihrdinovia hľadajú sami seba, prekračujú hranice konvenčných vzťahov, vychádzajú z „normálneho“, teda z nudy kdesi von, pretŕhajú staré vzťahy a nadväzujú nové, s nádejou, že sa aj oni stanú inými, že vzťahy a život dostanú zmysel.

Nič sa nezmení, všetko sú len očakávania, ktoré nevedú k cieľu. Prvý krok von je sex., resp. láska kombinovaná so sexom. Kristián vzťahy strieda, Paula, rovnako nespokojná s daným stavom, si hľadá náhradu v spisovateľovi. Ide jej zrejme o viac, ako o bežnú erotiku. Tento vzťah sa nenaplní, teda končí sa bez zavŕšenia. A to je (možno) predpoklad návratu ku Kristiánovi. Toto všetko vytvára dosť deprimujúci obraz nielen súčasnosti, ale ľudského sveta vôbec. Presvedčivosť tohto obrazu sveta vyplýva aj z toho, že autor sa sám považuje sa jeho súčasť. Nehovorí, toto je moja životná filozofia, ale takto je to s nami ľuďmi. Štefánik napĺňa bez zvyšku funkciu radikálneho kritika, idúceho k všetkým dôsledkom, od globálneho stanoviska až po jazyk. Jednoznačnosť toho stanoviska priamo určuje presvedčivosť Štefánikovho literárneho sveta.

Na druhej strane, oná názorová a jazyková tvrdosť nevylučuje, že autora tento svet zraňuje, že ho veci mrzia, že si želá čosi iné, možno tým všetkým trpí. Psychické stavy, ktoré zažívajú jeho postavy, akoby pociťoval aj on sám. Literárna vedkyňa Zora Prušková už v súvislosti s prvými dvoma knihami použila nezvyčajnú vetu. Hovorí o nich, že sú vo svojej „základnej významovej tendencii volaním o pomoc“. A to aj napriek tomu, že zároveň konštatovala Štefánikov zmysel pre humor, komiku, grotesknosť, nonsens a inšpiráciu novodobými literárnymi a umeleckými žánrami. Dá sa to vztiahnuť aj na tento román, aj keď vari s výhradami; podľa toho, na čo položíme dôraz.

„Láska nemá pamäť“

Medziľudský svet funguje, len keď ho pozorujeme povrchne. Keď sa doň zadívame, nastanú problémy. Najväčším problémom je ľudská psychika. Aj preto jej Štefánik venuje najväčšiu pozornosť; jednak cez postavy, jednak v reflexiách, ktorých je tu hodne; skoro sa dá povedať, že hoci autor vidí skutočnosť cez príbeh, resp. cez postavy v príbehu, často rozhodujúca je vrstva reflexie. Pochopiteľne, reflexie viazanej na tú-ktorú postavu.

Napríklad Kristián: „Paulu som zanedbával. Nemôžem sa vyhovárať na ubehnuté roky. Čas nemá takú silu, aby mohol lásku priviesť na mizinu. Čas mení len nové na staré. A to je naša slabosť, že dokážeme milovať len nové. Nie roky vyprázdnili silu niekdajších samozrejmostí a zosmiešnili vieru v ich trvácnosť. Roky dávajú len priestor pre rozhodnutia. Nie čas zabíja večnosť vzletných okamihov. Nestalo sa to, nevyvinulo sa to časom. Vždy to tak bolo. (…) Pre lásku sa človek nemôže rozhodnúť ani sa do nej siliť. Nemôže ju pestovať, kŕmiť, tlačiť na ňu ako na preťatú žilu a prezieravo ju udržiavať pri živote. Nadá sa oživovať nejestvujúce, niečo od podstaty éterické, funkčné len v okamihoch, ktoré sú také trápne krátke, že aj čas ignoruje ich účasť na sebe. Dá sa oživiť láska spomienkami na ňu? Spomienky nemajú žiadnu silu, neznamenajú vôbec nič. Láska nemá pamäť. Vyhorí s ňou aj jej minulosť, ktorá je k láske nezaujatá, jej význam je kruto neutrálny.“

Uvádzam dlhší citát, z ktorého sa dá vyrozumieť, prečo sa veci v románe udiali tak, ako sa udiali. Zároveň je to ukážka radikálneho uvažovania tohto autora, typického pre jeho autorské gesto a základné nastavenie. Citát je z poslednej časti románu či priamo zo zakončenia. Kristián hľadá Paulu pri spisovateľovom dome. Nikde ju nevidí, sedí položivý-polomŕtvy pred domom a uvažuje (pozri citát). Pesimistickú tirádu pretne vetou: „Ale ja Paulu milujem…“

Nielen láska, ale aj človek je chvíľkový. A to dáva istú nádej do budúcnosti. Pristúpi k nemu žena, ktorú nepozná, jej červené vlasy sa mu zdajú akési známe, začne k nej niečo cítiť. Ona povie: „Som Paula.“ A tu sa začína niečo, čo predtým skrachovalo, teda láska. Je to nový cit alebo návrat, ktorý sa zdá novým? „Dokážeme milovať len nové.“ Hovorí autor cez Kristiána.

Jednoznačný úspech

Autor však naznačuje, že poslednú časť románu, z ktorej sme citovali, napísala Paula a s titulkom Budúcnosť ju odovzdala spisovateľovi. Budúcnosť tu znamená časový posun o desaťročie i viac. Protagonistom je syn Dávid, už dospelý a maliar. Ale pokračuje aj pôvodný príbeh Kristiána a Pauly. Je v tom trochu zmätok. V tomto príbehu nejestvuje časový odstup.

Pri verejnej diskusii o knihe sa referenti zhodli, že posledná časť je akýsi nepotrebný apendix, ktorý môže odpadnúť. Dosť dobre by to nešlo, práve preto, že pôvodný príbeh sa tam uzaviera. Pravda je však aj to, že záverečná časť je iná a dosť nepresvedčivá; napriek tomu – a priznávajú to aj referenti odmietajúci poslednú časť – že román je skvelý. A platí to aj o predošlom románe. Oba sa dostali do desiatky Ceny Anasoft litera. To znamená, že román Som Paula pretenduje na prestížnu cenu. Čo je jednoznačný úspech.

Ondrej Štefánik: Som Paula
Tatran, Bratislava 2016

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Anasoft litera #kniha týždňa #Tatran #Ondrej Štefánik #Som Paula
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku