Svet a jednotlivec Hermanna Hesseho v optike 21. storočia

02.07.2017 09:00

Jeden z najväčších majstrov nemeckého jazyka a európsky intelektuál, ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil naše prítomné myslenie a náš pohľad na svet – Hermann Hesse – sa narodil pred 140 rokmi, presne 2. júla 1877.

Hermann Hesse (2. júl 1877 - 9. august 1962)
Hermann Hesse (2. júl 1877 - 9. august 1962) Autor: Wikimedia/Dutch National Archives (CC BY-SA)

Hermann Hesse, nemecký spisovateľ z juhu, od Bodamského jazera, prežil dramatickú mladosť sprevádzanú mnohými peripetiami a krízami, ktoré z gymnazistu na vybranej škole spravili učňa u výrobcu vežových hodín a potom v kníhkupectve, kde začal snovať svoje prvotiny. Celý život sa pohyboval medzi Nemeckom a Švajčiarskom, až sa napokon – najmä pod vplyvom práve zúriacej prvej svetovej vojny – definitívne rozhodol pre krajinu helvétskeho kríža, natrvalo sa však neusadil v jej nemeckej časti, ako by sa vzhľadom na jeho materinský a literárny jazyk dalo čakať, ale v Montagnole, kde sa hovorilo po taliansky a kde v roku 1962 aj zomrel. Tak či onak Nobelova cena za literatúru, ktorú mu udelili v roku 1946, pripadla Švajčiarsku.

Nepochybne patrí nielen k najväčším majstrom nemeckého jazyka, ale aj k reprezentatívnym európskym intelektuálom, ktorí – priamo a či sprostredkovane – ovplyvnili naše prítomné myslenie a náš pohľad na svet takým spôsobom, ktorý nenecháva – alebo by aspoň nemal nechať – nikoho ľahostajným. Bol impresionistom a jemným štylistom, mal dar videnia (popri literatúre sa venoval maliarstvu), ale predstavil sa aj ako mysliteľ, ktorý síce nebol pôvodcom špekulatívnych teórií, ale aj tak sa zakaždým prejavoval ako „praktizujúci“ existenciálny filozof.

V dobe, v ktorej mu prichodilo žiť a pôsobiť, nechýbali ani na nemeckej umeleckej a mysliteľskej scéne výrazní duchovia, ktorí ho nielen dopĺňali, ale mu aj konkurovali; bola to mimoriadne pestrá spoločnosť, ktorá vtedy spoluvytvárala európsku intelektuálnu elitu a bola prítomná doslova všade. Aj keď sa v tomto čase už výrazne ohlasovala všeobecná kríza, bolo to pre európsku kultúru vlastne šťastné obdobie. Spomeňme iba pár mien z nemeckej oblasti. Spisovatelia Thomas Mann, Rainer Maria Rilke, Arthur Schnitzler, Bertolt Brecht, hudobníci Gustav Mahler, Richard Strauss či Hugo Schönberg, vedci Albert Einstein, Sigmund Freud, Edmund Husserl a Georg Simmel, celá plejáda výtvarníkov, divadelníkov a počiatočné štádium nových médií – filmu a rozhlasu. Symbolisti, expresionisti, dadaisti, zástancovia „novej vecnosti“, kým vo Francúzsku kraľovali surrealisti. Ani aktivity Hermanna Hesseho si nevieme a nemôžeme predstaviť bez národných i nadnárodných kontextov. V postate však zostával skeptickým novoromantikom.

Najmä zoči-voči – i keď „neokrúhlemu“ – jubileu – je vari vhodné pýtať sa, čím bol Hesse špecifický a prečo sa v rôznych obdobiach a v rôznych teritóriách stal takým známym, ba aj populárnym.

Príroda verzus civilizácia

V prvom Hesseho románe Peter Camenzind (1904) sa protagonista, narodený na vidieku, dostáva do väčšieho mesta, kde však nenachádza uspokojenie, takže sa vracia do svojho rodiska. Román vyúsťuje do apoteózy splynutia s prírodou, čo je jediným návodom na šťastný život. Podobné obrazy sa variujú aj v ďalších Hesseho dielach, blízke sú však aj stanovisku Rainera Mariu Rilkeho. Ich spoločným gestom je sklamanie z modernej civilizácie. Thomas Mann si tento rozpor a spor riešil po svojom – rozlišoval medzi civilizáciu a kultúrou, pričom civilizáciu chápal negatívne a kultúru nielen pozitívne, ale aj ako nevyhnutnú pre ďalší život ľudstva.

Útoky proti civilizácii sa na prvý pohľad zdajú čudné, ba aj nenáležité – veď práve vďaka (kapitalistickej) civilizácii sa ľudstvo pozdvihlo z biedy, vďaka nej vznikli moderné a už aj supermoderné technické výdobytky a všeobecne vzrástlo to, čo spravidla nazývame „životnou úrovňou“. Na druhej strane nesmieme zabúdať, že práve vďaka „civilizácii“ ľudstvo zažilo dve veľké a desivé totality, krvácalo v dvoch svetových vojnách a ani dnes civilizácia nie je schopná vyriešiť mnohé ťaživé problémy, ba zdá sa, že sú tieto problémy čoraz ťaživejšie.

Z tohto pohľadu sú anticivilizačné tendencie, ktoré predstavoval aj Hermann Hesse, vari pochopiteľnejšie. Navyše nás klimatické zmeny čoraz nástojčivejšie nabádajú k stupňovaniu úsilia o záchranu našej planéty. I preto sa s Hessem mnohí dnes stotožňujú a hľadajú uňho oporu. I preto je najviac prekladaným a vydávaným nemeckým spisovateľom. (Známa je jeho senzačná obľuba v USA v období hnutia hippies.)

Hľadanie východísk

Hermann Hesse venoval celý život mučivému hľadaniu a „skúšaniu“ východísk zo situácie, do ktorej sa ľudstvo dostalo vlastnou vinou. Camenzindovým pokrvným príbuzným je tulák Knulp z rovnomenného poviedkového triptychu. Odmieta sa podrobiť bežným konvenciám, nevstúpi do zvyčajného zamestnania, žije slobodne a nezáväzne ako vták. Autor však neskrýva tragickú stránku takejto existencie.

Podobne sa Hesse vyslovuje o pozícii a funkcii umenia. „Výrobcovia“ krásy nie sú zároveň „výrobcami“ šťastia, práve ich umenie je aj zdrojom utrpenia. V románe Gertrúda (1910) sa telesne postihnutý vynikajúci hudobník Kuhn nedočká naplnenia lásky, hoci jeho melódie každého uchvacujú, v novele Rosshalda (1913) nadaný maliar nie je schopný udržať si manželský vzťah, v poviedke Klingsorovo posledné leto (1920) zasa pracuje expresionistický maliar na autoportréte až do úplného sebazničenia.

Záchranu ľudstva videl Hesse skôr v zmene smerovania. Zatiaľ čo západ mu stelesňoval neľudskú a nepriateľskú prítomnosť, slnečné lúče mu prichádzali z východu. Hesseho „východ“ bol však utopickým projektom, nie skutočnosťou. Jeho vysnenou krajinou bola hlavne India, ale keď sa do nej dostal, bol sklamaný, lebo tam uvidel zasa len britskú civilizáciu. Východ mu však naďalej zostal zásadnou hodnotou. U nás sa dnes slovo „východ“ z politických dôvodov tabuizuje, čo sa napríklad v slovenskom preklade Hesseho Cesty na východ prejavilo v „novátorskom“ názve – kniha vyšla ako Cesta do Orientu, čo vôbec nepostihuje, o čo tam ide.

„Pohyb na východ“ znamená pre Hesseho návrat do kolísky ľudstva, a tou je Ázia; pokiaľ sa do nej ľudstvo nevráti, nebude šťastné. V buddhizme a taoizme videl Hesse učenia užitočné a potrebné pre celú ľudskú komunitu. Týmito myšlienkami inšpiroval značnú časť západnej inteligencie, ktorá ich prijala za svoje („beatnici“).

Vplyv „východného“ sveta badáme u Hesseho v románe Demian (1919), ktorý autor venoval mladej expresionistickej generácii, a už obsahuje aj problematiku „medziľudskej“ manipulácie, ktorá je dnes taká aktuálna. Ešte transparentnejšie nájdeme „východný“ vplyv stvárnený vo veľkolepom opuse Siddhartha (1922), ktorého dej sa odohráva v Indii v Buddhových časoch a samotný protagonista je načrtnutý podľa Buddhu. Je to vlastne román o zmysle ľudského života; autor necháva svojho protagonistu prejsť rôznymi štádiami – asketickým (keď sa vedome obmedzuje), hedonistickým (keď sa topí v nadbytku) – ani jeden z týchto spôsobov života ho v konečnom dôsledku neuspokojuje. Napokon zakotví u prievozníka, ktorému pomáha pri práci, a keď prievozník zomrie, preváža ľudí sám. Jedného dňa sa k nemu zatúla jeho bývalá družka so synom, ale syn rozhodnutia otca vôbec nechápe.

Vo svojom vari najznámejšom románe Stepný vlk (1927) vychádza autor z tézy, že ľudia majú dve povahy – biologickú a duchovnú. Hoci ide o vcelku známu skutočnosť, Hesse ju dramatizuje až do tej miery, že ju prezentuje ako existenciálnu drámu. Stepný vlk je ako zviera osamelý, nežije vo svorkách – pre Hesseho je metaforou moderného človeka, umelca či intelektuála. Do knihy je „vsunutý“ Traktát o stepnom vlkovi, kde sa ako čitatelia dozvedáme podrobnosti o „vlkových“ danostiach a pohnútkach. Na ploche zvyšného textu sa ocitáme v „magickom divadle“, kde sme ako v laterne magike aktívnou súčasťou fiktívneho sveta, v ktorom sa „hráme s figúrkami“. Hra nedopadne celkom dobre, lebo rozprávač si napokon zaumieni, že si „nabudúce“ hru s figúrkami „zahrá lepšie“. Kniha Stepný vlk je plná surreálnych kreácií, na scéne sa však pohybujú skutoční ľudia zakomponovaní do rôznych prostredí a čias.

Podobnú problematiku nájdeme v románe Narcis a Goldmund (1930), len s tým rozdielom, že jedna bytosť je rozdvojená do dvoch postáv, ktoré reprezentujú dve entity hýbajúce človekom – eros a logos. Eros „stelesňuje“ Goldmund („Zlatoústy“), poetická duša, človek s fantáziou, eroticky orientovaný. Jeho učiteľom je Narcis, ktorý je oveľa starší, vetchý a vysušený, ale disponuje tým, čo Goldmundovi chýba, vie abstrahovať, jeho prístup k svetu nie je spontánny, ale logický, žije asketicky.

Tieto dva číre protiklady autor situuje do prvej polovice 14. storočia, keď sa obaja protagonisti ocitajú ako mnísi v kláštore Maulbronn. Ich vzťah prechádza zložitým vývinom; Goldmund sa vyberie do sveta, kde na vlastnej koži skúsi ľudské „typické“ situácie, dostáva sa do úzkych a Narcis mu zachráni život.

Autorovi a rozprávačovi vychádza, že svet potrebuje oboje, zrelosť i mladosť, rozvahu i živelnosť, hoci sa tieto protiklady vôbec nesprávajú k sebe idylicky. Autor sa priznáva, že pri koncipovaní románu myslel na vtedajšie Nemecko, ktoré vtedy prechádzalo ťažkým obdobím hospodárskej krízy. Kontemplácia a čin sú dve strany jednej mince, aj keď ju môžu predstavovať rôzni ľudia.

„Spätná“ utópia?

Posledným „veľkým“ Hesseho opusom je rozsiahly román Hra so sklenými perlami (1943). Aj ten je venovaný „pútnikom do východnej krajiny“. Je to na jednej strane „utopický román“ rozprávačsky situovaný do roku 2200 po Kr., ale z odstupu sa v ňom reflektuje 20. storočie, naša „fejtónová“ doba vyznačujúca sa povrchnosťou. Hesseho projekt nevyjadruje celok sveta prostriedkami „fotografického“ realizmu, teda nie „faktograficky“, ale prostredníctvom mimoriadne odvážnej fikcie. „Hra so sklenými perlami“ obsahuje vlastne všetko, hoci sa vlastne ako čitatelia nedozvedáme, o čo presne ide. V tejto hre sú zhromaždené skúsenosti ľudstva, ako sa odovzdávali ďalej v „provincii“ Kastália. Hesse použil v románe mnohé finesy, ktoré však dovoľujú aj rozdielny výklad.

Čitateľovi možno pomôžu básne, ktorých fiktívnym autorom je protagonista románu Jozef Knecht. Tieto verše reprezentujú nevšedného básnika Hermanna Hesseho, ktorý sa poézii venoval celý život. Označenie „utopický román“ klame. Je to román o nás a o našom svete.

Hermann Hesse stvárnil – akoby modelovo – vo svojej tvorbe existenciálne problémy ľudského indivídua a sveta. Zdá sa, že ani jeden z týchto problémov nie je definitívne vyriešený. A to je možno dobre.

Poznámka na záver

Aj na Slovensku je Hermann Hesse nielen najprekladanejším, ale možno aj najobľúbenejším nemeckým autorom. Preložili sme si väčšinu toho, čo napísal. O to sa postarali najmä prekladatelia Július Lenko, Ervín Mikula, Magda Takáčová, Ľudmila Rampáková, Daniela Humajová, ale aj iní. Im patrí vďaka za sprostredkovanie.

Ladislav Šimon (1938)

Venuje sa prekladaniu básnických, prozaických a literárnoteore­tických textov z nemčiny a poľštiny, problematike expresionizmu v nemeckej literatúre, recepcii nemeckej literatúry na Slovensku. Preložil desiatky kníh, o. i. eseje Rainera M. Rilkeho, Eliasa Canettiho, poéziu Friedricha Hölderlina či J. W. Goetheho, Za preklad básní Hansa Magnusa Enzensbergera a Heinricha Heineho získal Cenu Jána Hollého. Je autorom rozhlasových hier, rozhlasových poviedok a televízneho scenára o Františkovi Švantnerovi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výročie #Stepný vlk #Siddhartha #Nobelova cena #Hermann Hesse
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk