Myslené skutočnosti krásnej strojvodkyne, krutej vojvodkyne Pavla Vilikovského

05.07.2017 12:00

Keďže začíname odsekom, ktorý ide vyklebetiť čosi na spôsob tradičného obsahu ostatnej knihy Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, vedome sa dopúšťame recenzentskej ťarbavosti.

Veď mohlo by to byť aj dráždivé písanie o písaní, keby to nebol plnokrvný príbeh o chystanej nevere s myslenou ženou, čo hovorcu príbehu zasvrbela príbehom napísaným vskutku dráždivo.

Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá...
Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Pavel Vilikovský autorovi vymyslel osud „Obyčaja“ v nie práve bezpečnej (spisovateľskej) profesii, ba, ako sa ukáže v pokračovaní príbehu, dokonca v profesii, kde autor môže byť ohrozený nevyspytateľnou agresivitou čitateľa. Jeden z takých čitateľov si prečítal v napísanej postave svoj verný portrét a on si teda vyprosí také jednanie. V tej chvíli však majú písania o písaní obaja plné zuby a „Obyčaj v duchu preklína autora, ktorý navarí kašu a vyžrať ju nechá hovorcovi“. Nemôžeme sa čudovať, že s touto časťou príbehu sa rozhodnú všetci zúčastnení rázne skoncovať. Ani sa nečudujeme, lebo na nás čaká tretia tretina románu s rozprávaním o sirote Janíčkovi, ktorý mal pekne tvarované prsníky, ľavý o trochu menší. A keď sa do toho zastarie „istá francúzska vojvodkyňa a svetoznáma fotografka“, cesto na rozprávku je zamiesené.

Irónia, čo poburuje

Krásnu strojvodkyňu, krutú vojvodkyňu zrodila irónia. K písaniu Pavla Vilikovského by naisto pasovala irónia ako balansovanie na pomedzí textových stratégií literárnych žánrov, ohmatávanie možností jazyka i možností umenia ticha. Nazdávame sa však, že tentoraz mu sadol ráz irónie, o ktorom Milan Kundera tvrdí, že poburuje. „Nie preto, lebo sa vysmieva a útočí, ale že nás zbavuje istôt a odhaľuje svet ako mnohoznačnosť.“ Vilikovského mnohoznačnosť je utkaná bez ornamentov, bez rutinérskych štatistov, ale s rafinovaným opakovaním situácií, v ktorých bola zneistená istota i jej (pomyselný) zmysel.

Jazyk románu Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa je jazykom na pomedzí. Na jednej strane využíva kultúrne kódy fikčnej kontinuity, na strane druhej sa nápadito pohráva s kolážovým rozstrihaním a poskladaním literárnej štruktúry. Pavel Vilikovský v tom univerze vládne mnohotvarovými intervenciami do epickej stavby príbehu. Máme tým na mysli nielen zasahovanie do elementárnych štruktúr epickej kompozície, hoci tá je ustavične spochybňovaná podvratným rozpriestraňovaním fragmentarizovaného (jazykového) materiálu, materiálu raz zobrazujúceho mnohotvárnosť kauzálnych podôb skutočnosti, raz čírych výmyslov.

Priestor fikcie Vilikovského Krásnej strojvodkyne, krutej vojvodkyne je priestor obrazný, a teda zobrazujúci (vy)myslené postavy a ich činy, ale – hoci vždy jedinečným spôsobom – nikdy nie bez vzťahu k skutočnosti. Pochopiteľne na mnoho spôsobov „deformovanej“ skutočnosti, pričom všetko je reálne, ako je reálna Obchodná ulica, obchodný dom Tesco či autorov autentický hovorca, ba, môžeme reálne nakuknúť do Café Vienna a myslieť si postavy očividné a hmatateľné, lebo zavadzajú vo dverách. Mnohoznačnosť fikcií, ktoré neignorujú skutočnosť, to je ono Vilikovského písanie cez seba. Napokon, aj na prebale knihy si môžeme prečítať Vilikovského uštipačnú vetu: „A spisovateľ je človek, ktorý neváha podpáliť aj vlastný dom, len aby mohol zblízka pozorovať požiar.“ Niekto si po jej prečítaní spomenie na rímskeho Claudia Caesara Nera, niekto na ruského expresionistického spisovateľa Leonida Andrejeva, ktorý jednu zo svojich próz ukončil vetou: „Líška je spisovateľský boh.“

Premýšľanie proti srsti

Vo Vilikovského prózach je písanie cez seba premýšľaním – prostredníctvom – postáv a tie majú ambície premýšľať niekedy až do neočakávaných dôsledkov. Čiže postáv premýšľajúcich proti srsti, provokujúcich, ale aj servilne pritakávajúcich, luhajúcich, ale aj pravdivo vysvetľujúcich, prečo luhali. Nazdávame sa, že práve preto preteká príbehom Krásnej strojvodkyne, krutej vojvodkyne zvláštna – podchvíľou mútnejšia, podchvíľou čírejšia – rieka myslenia.

Príklad za ostatné. Ivan, uvažujúci o založení vlastnej reklamnej agentúry rovnako aktuálne si brúsiaci zuby na Mgr. Editu Okálovú, fešnú úradníčku s viacnásobne nabrúsenými zubami, ktorému sa k tomu všetkému prikmotrí stretnutie s vlastným svedomím. Vlastné svedomie preňho predstavuje imperatív, prikazujúci, aby sa čím skôr vyvinil z viny.

Tentoraz je vinou znamienko nerovnosti medzi starými a novými pravidlami. Podľa starých by mal Ivan držať hubu a krok už pri prvom podozrení, pretože ide o podozrenie všemocne podporené viacerými výpočtami mesiacov, týždňov a dní. Tie výpočty tvrdia, že istý Ivan Bátovský, syn Veroniky z myslenej minulosti spred dvanástich rokov, ktorá si „pred vyvrcholením zabárala zuby do spodnej pery“, je jeho synom. A ono držať hubu a krok by mohlo byť ako z rozprávky pre dospelých. Teda zdatný borec žiackej kategórie Ivan Bátovský by čo najpravdepodob­nejšie mohol byť jeho synom, ktorý chodí na karate s jeho jedenásťročným dengľavým synom Patrickom a tak ich oboch rafinovane – a hlavne úplatkársky – berie z karate domov a po ceste sa nevyhýba cukrárňam a iným sladkostiam.

V týchto partiách – ozaj zjednodušene povedané – románom Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa čitateľa oblažujú myšlienky kráčajúce minulosťou, tou myslenou, myšlienky milosrdné a očakávajúce. Nenapadá nám nič iné, ako v dikcii Pavla Vilikovského potvrdiť, že je načase vrátiť sa do skutočnosti, tiež len myslenej, pravdaže. Lenže akt návratu predstavuje spomenuté vyrovnanie sa s novými pravidlami a tie platia výlučne len v skutočnosti. Tej myslenej, pravdaže.

Vláda invencie

Aby sa mohol Frank Kermode vysloviť v cykle prednášok zo 60. rokov 20. storočia, ktoré vyšli v publikácii Zmysel koncov, že „román samotný hrá svoju hru“, musel privolať k životu pôsobivú Sartrovu metaforu vyslovenú na margo diela Maurice Blanchota: „Metafyzika vyzerá inak, pokiaľ je ponorená v románe, a inak, pokiaľ je z románu vytiahnutá na breh.“ Povedzme, že Vilikovského myslené skutočnosti myslených postáv tiež samotné hrajú svoju hru. Inšpirujúcu hru v zmysle posúvania hraníc, predovšetkým hraníc medzi témami a medzi postavami ako nositeľmi tém. Práve preto Pavel Vilikovský s gustom svoje stvorené figúry defiguruje. Experimentuje s nimi, dbá o ich vhodné premiestňovanie z jednej témy do druhej, dbá o ich pohyb.

Na záver recenzie pripomenieme, že zdanlivo paradoxne dbá o pohyb svojich figúr na hraničných miestach, ktoré poznáme aj pod pojmom miesta prechodu. Teda tam, kde sa striedajú rôzne tonality príbehu a ich sémantické gesto.

Možno bude znieť neskromne veta, že príbeh musí mať osobitý ráz, ale ak ho má mať, nemôže nebyť invenčný. Napokon, príbehu Krásnej strojvodkyne, krutej vojvodkyne vládne invenčnosť a tá má aj tentoraz osobitý ráz. Osobitý ráz analýzy a myslenia pozoruhodných próz Pavla Vilkovského.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Pavel Vilikovský #krutá vojvodkyňa #Krásna strojvodkyňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk