„Držte palce, aby sa žiadna vojna nezačala odteraz až po čas odletu môjho lietadla,“ napísal deň pred festivalom na sociálnej sieti. Palce zrejme držal naozaj početný zástup jeho čitateľov, pretože druhý pokus predsa len vyšiel a Keret na Slovensko pricestoval aj so svojou manželkou a synom.
Spisovateľ a scenárista Etgar Keret je u nás známy vďaka zbierkam poviedok Zrazu klope ktosi na dvere (2012) a Sedem dobrých rokov (2014). Na festival do Trenčína prišiel v piatok predstaviť celkom novú poviedkovú kompiláciu Osem percent ničoho, zostavenú špeciálne pre vydavateľstvo Artforum. Patrí do nej aj jeho prvá poviedka Potrubie, v ktorej sa vyrovnáva so samovraždou dobrého priateľa z vojenčiny.
Povinná vojenská služba funguje v Izraeli doteraz. Čo sa týka vojny, bezpečnostná situácia je trochu lepšia, ako tá spred troch rokov. Podľa Kereta ide o periodickú záležitosť a ak tam práve teraz žiaden konflikt nie je, neznamená to, že sa čoskoro nezačne. Ako však dodal, bol by nerád, keby diskusia zostala len pri negatívnych témach, a tak ľudí o chvíľu rozosmieval príbeh o žene, ktorá sa v noci mení na „tlsťocha“. Inšpiráciou mu vraj bola jeho manželka, ako však rýchlo dodal, rozhodne si nemyslí, že je tlstá. Princíp metamorfóz je Keretovi blízky. Je totiž typický pre jeho obľúbeného spisovateľa – Franza Kafku.
Foto: Artforum
Príbehy Etgara Kereta sú poprepletané ľudskosťou a mágiou zdanlivej všednosti, ktorú často korení poriadnou dávkou čierneho humoru. Písanie je pre neho často mostom medzi tým, čo ho znepokojilo či spôsobilo vnútornú nevyrovnanosť, a tým, čo zrazu dáva perfektný zmysel. Spomenul si aj na konkrétny príklad: „Raz som mal mať jedno veľmi dôležité stretnutie. Čakal som práve na autobus. Na zastávke bol spolu so mnou aj jeden starší pán, pod ramenom držal noviny a v ruke pohár kávy. Keď zdvihol ruku, aby si z kávy odpil, noviny mu spadli na zem. Zdvihol ich, zase sa chcel napiť a zase mu spadli. Takto sa to opakovalo a keď sa to stalo už po tretí raz, začal som plakať. Rýchlo som bežal domov, aby som sa pred stretnutím ešte trochu opláchol. Moja žena sa ma hneď spýtala, čo sa stalo, a tak som jej rozpovedal celý príbeh. Ona na to povedala: To nie je smutné, bol to hlupák. Mal si noviny jednoducho odložiť a potom sa napiť svojej kávy.“ Zo zážitku sa Keret musel napokon vypísať a keď poviedku dokončil, pribehol k svojej žene a povedal: „Plakal som, lebo ten muž mi pripomínal mňa.“
„Naozaj dobrý príbeh musí byť múdrejší ako autor, ktorý ho píše,“ myslí si Keret. Ako spisovateľ, ale aj ako čitateľ uprednostňuje skôr beletriu ako literatúru faktu: „Neukazuje život len taký, aký je, ale aj to, aký by mohol byť.“
Trenčiansky festival sa tento rok objavil v knižke Citlivý člověk českého spisovateľa Jáchyma Topola, takisto jedného z tohtoročných literárnych hostí. Mohla by byť Pohoda, prípadne pobyt na Slovensku, inšpiráciou pre ďalšiu Keretovu poviedku? Ako vníma svoju návštevu? „Bol som tu naozaj krátko. Vo štvrtok sme s rodinou navštívili Bratislavu a môj syn mi hovorí: ,Ľudia sú tu naozaj milí, ale vôbec sa neusmievajú.‘ A potom sme prišli na tento festival a zbadali plno usmievavých tvárí. Myslím, že sa viete usmievať, ale len na určitých miestach.“
