Kniha týždňa: A katarzia neprichádza...

16.07.2017 09:00

Pre spisovateľku Ivanu Gibovú je viac ako príbeh podstatný psychologický profil postáv. Jej rozprávanie, to je najmä prenikanie do svetov vnútorných, do krehkých zákutí ľudského uvažovania, priblíženie osobností, ktoré stoja tak trocha „na okraji“ a nemožno na ne použiť nálepku „mainstream“.

Ivana Gibová: Barbora, boch a katarzia
Ivana Gibová: Barbora, boch a katarzia Autor: Marenčin PT

Vo svojej v poradí tretej knihe Barbora, boch a katarzia potvrdzuje Gibová schopnosť vcítiť sa do životom rozorvaných žien, poukázať na ich slabosti aj prirodzené túžby, priniesť obraz o všetkých tých, ktoré denne bojujú svoj skrytý zápas.

Dve v jednej

Ale aby sme veci uviedli na pravú mieru – kniha Barbora, boch a katarzia nemoralizuje ani neposväcuje. Nevynáša súdy, nepatetizuje a ani nádej neprichádza ako závan blížiacej sa jari. Ako sa uvádza na prebale, ide o romanticko-eklekticko-pankáčsky príbeh. Akurát, že tej romantiky v ňom čitateľ veľa nenájde.

Hlavné postavy sú dve a vlastne jedna. Utiahnutá, submisívna, citovo doráňaná a trochu naivná Barbora a jej alterego, chladná, panovačná, pravidlami pohŕdajúca Silvia, ktorá praktizuje neviazaný sexuálny život, neváha sa oddávať jeho rozmanitým formám a nebrzdí ju ani morálka, ani citové putá. Na prvý pohľad máme dočinenia s typickým literárnym kontrastom dobra a zla, ale ono to také jednoduché a jednoznačné nie je.

Načrtnutá schizofrenická podoba Barborinej psychiky totiž vyplýva z hlbokej minulosti a podmieňuje ju opakované odmietnutie a absencia rodinného bezpečia. „Ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?“ zaznieva zásadná otázka knihy, v ktorej sa azda skrýva kľúč k pochopeniu nastolenej modality. Lenže všetko je tak trochu nejasné, nevysvetlené a danej hmlistosti nenapomáha ani sujet, ktorý je rovnako chaotický ako zmýšľanie samotných hrdiniek. Predsa však Gibová prináša isté vôdzky.

Nedobrejšie než nedobre

Matka milujúca operné árie, žijúca bohémskym životom, matka, ktorá jedného dňa začala dúfať, že dieťa do jej života prinesie zmenu. Podobne ako Barbora aj ona túžila po pokoji, po akejsi nevyhnutnej normálnosti, po ceste, na koniec ktorej dovidí. Jej nátura však bola silnejšia, svojho muža nedokázala milovať a pre dieťa nebola schopná priniesť obetu. Barbora mala tri roky, keď matka zobrala do ruky nôž na mäso, bodla ním otca do hrude a nakoniec sa podrezala. Dievčatko pozorujúce krvavé jatky spod stola náhle precitá z dôverčivej detskosti a do jeho jasného nastavenia v zmysle „toto je môj svet“ vstupuje nesúlad, dezorientácia, zmätenosť. V tomto okamihu, azda najpodstatnejšom pre celý príbeh, preberá po prvý raz opraty Silvia. Pretože ona pravdou opovrhuje, emócie neuctieva, nepotrebuje sa k niečomu alebo k niekomu utiekať. A tak si Barbora vpúšťa do života svoju druhú polovičku, prekážku, možno i pomocníka, ktorý jej labilnej psychike pomáha udržiavať zdanlivú funkčnosť.

„To preto ty vieš veci, ktoré nemáš odkiaľ vedieť, ty to cítiš, ja to necítim, ale ty hej, preto ti tak hrabe, vieš? Raz preto skapeš,“ povedal Stano, narážajúc asi na Barborinu už v detstve sa prejavujúcu zvýšenú citlivosť alebo na Silviino veľké srdiečko. Barbora aj orech, aj Stanove reči vytesnila, ale Silvia jej ich raz v spánku s radosťou pripomenula, hovorila to nahlas a Barbora potom zo spánku revala a vykrikovala a babka všetko počula a začínala tušiť, že je to všetko ešte o dosť nedobrejšie než nedobre.“ A prežitých tráum z detstva okúsila Barbora viac, ako je únosné.

Ani ujo Stano, prejavujúci sa ako poľahčujúca okolnosť zdrvujúcich rán, nevychádza z príbehu víťazne. Skrytá pedofília a jeho samovražda uštedrujú ďalší z kopancov, rovnako ako babka, naoko štedrá a starostlivá, a predsa odťažitá. Ťažko povedať, akú úlohu hrá práve ona – bola iba pozorovateľkou, tichým a nenápadným svedkom na seba sa nabaľujúcich tráum, alebo skutočným nepovšimnutým záchrancom?

Žiadna cukrová vata

V knihe Barbora, boch a katarzia nevystupuje mnoho postáv, každá má však svoje miesto a opodstatnenie. Silviin milenec Milan, bezpečný prístav vo svojej emocionálnej rezervovanosti a neschopnosti cítiť, starý priateľ Vavro, ktorého má Silvia asi ako jediného naozaj v obľube a sčasti ho toleruje aj Barbora. Vavro, s ktorým tvoria ostrov na ustálených vodách spoločenských konvencií. S hŕstkou pár priateľov potvrdzujú, že aj odpojené bunky môžu tvoriť množinu. Že aj tí skrz-naskrz skazení a neochotní podrobiť sa väčšine vidia, počujú a vnímajú. A možno dokonca cítia viac, pretože vo vlastnej izolovanosti našli spôsob, akým sa vyrovnať s nemožnosťou kdesi a komusi patriť. Je ním pozorovanie a sarkazmus.

„Všetci ste ako také opičky. Veľmi vás baví, keď vás vypustia z klietky, ale potom sa vždy bojíte rozpadu tých vašich ideálnych rodín, od ktorých utekáte ku mne, tu sa vyšantíte, ožeriete, vyspíte, a potom máte výčitky a jeden je v postkoitálno-postalkoholovej depresii hnusný, robí mi zle a tvári sa, že je strašne nad vecou, že odo mňa má odstup, haha, druhý proste odíde, nechce ma tomu vystavovať, haha, alebo seba tomu nechce vystavovať, ty zaháňaš pocit viny skackaním do rytmu, vypeckuješ si hudbu, … , lebo doma nemôžeš,“ píše Silvia vo svojej chvíľke devastačnej úprimnosti.

Rozprávanie Ivany Gibovej je plynulé, jej jazyk je hovorový a za pozornosť stojí aj jej celkový idiolekt. Prítomný ako črta literátkinho prozaického ja bol evidentný už v prvotine Usadenina a ďalej rozvinutý v druhej knihe Bordeline. Z obsahového hľadiska ide o akúsi skepsu, miestami až rezignáciu a odpor proti konvenciám a konzervativizmu (najmä v oblasti vzťahov a sexuálneho života). Citlivejšiemu čitateľovi môžu v knihe prekážať práve početné pasáže o intímnom živote, pričom v opisoch jednotlivých praktík autorka používa množstvo vulgarizmov.

Považovať ich za samoúčelné „dotvorenie“ atmosféry či podčiarknutie „hnusu“ z anonymnej doby plnej anonymných vzťahov by bolo prvoplánové a azda by intelektu Ivany Gibovej ani nesvedčalo. Veď ide o pankáčsky príbeh, nie cukrovú vatu, ani elegantnú šálku anglického čaju. Na tento aspekt „surovej úprimnosti“ sa teda treba pripraviť vopred.

Tak trochu záhada

A napokon, snahou o presah je postava Boha (bocha), ktorý v príbehu vystupuje ako sarkastický pozorovateľ. Akoby aj on patril do toho istého baru, do ktorého Silvia chodieva debatovať o živote. Ide o príklon k myšlienke, že každý má takého Boha, akého si vyberie? Môžeme len hádať. Katarzia, vykúpenie zo zacyklenej reality, z opakovania (ktoré Gibová využíva aj ako jazykový prostriedok) však neprichádza. Barbora, boch a katarzia nie je veselým čítaním, je to však napodiv čítanie zábavné a vďaka konkrétnej atmosfére aj zapamätateľné. Čo ním spisovateľka chcela povedať, zostáva tak trochu záhadou.

Ivana Gibová: Barbora, boch a katarzia
Marenčin PT, Bratislava 2016

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Ivana Gibová #Barbora boch a katarzia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk