K novým plavkám novú knihu

Zdá sa, že dnes čítajú už len čudáci. Nie je to však tak. Mnohí z nás pred dovolenkou ešte zháňajú dobrú knihu, ktorú by si pribalili do kufra. Priateľke som takto ponúkala Barnesov Šum času, ale vraj ho už čítala. Inej som odporúčala knihu o Heydrichovi HHhH, ale vraj to práve číta. Takže – nie sme až takí literárni analfabeti. A v lete máme radi kombináciu - voda, slnko, kniha. A možno aj pivo a zmrzlina.

18.07.2017 14:00
Kniha čítanie Foto:
Nie sme až takí literárni analfabeti. A v lete máme radi kombináciu - voda, slnko, kniha.
debata

Nedávno bol v Bratislave indický prekladateľ a spisovateľ Amrit Mehta, ktorý v Indii vydáva slovenských autorov. Práve preložil antológiu súčasnej slovenskej literatúry New Slovak Literature a román Michala Hvoreckého Dunaj v Amerike. Pri tej príležitosti s ním bola v Literárnom informačnom centre beseda. Spýtala som sa ho, ako sa vlastne v Indii predávajú knihy, či sú tam také kníhkupectvá ako u nás. Amrit sa usmial a  vysvetlil, že v obchodoch dostať iba zábavné, ľahké čítanie, že sú to komerčné predajne, a že vážnejšie knižky sú výlučne v knižniciach. Predstavila som si naše kníhkupectvá, v ktorých je množstvo kníh od zábavných po najnáročnejšie. Na kupujúcich vidno, že do kníhkupectva si chodia aj po rozkoš listovať v knihách, dotýkať sa ich, prečítať si pár riadkov a zisťovať, „či by ma to bavilo“. Dobre teda, že naše kníhkupectvá máme v takej podobe, ako sme zvyknutí, hoci, aj kniha je tovar.

Literárni maniaci a hriešnici

Kedysi sa veľmi dbalo na čítanie. Patrilo sa poznať najznámejšie novinky, významných autorov. Nebolo ich tak veľa ako dnes, a tak vynikli a mali vplyv na chod sveta. Ich slávne vety si ľudia pamätali, každý napríklad vedel, že Goethe povedal  Postoj chvíľa, si krásna! Výroky spisovateľov si ľudia písali do denníkov a do pamätníčkov. Na niektoré knihy sa stálo v radoch (literárni maniaci stáli niekedy už o štvrtej ráno pred obchodom), predávali sa pod pultom, konšpiratívne sa požičiavali. Každý ich chcel čítať, lebo obsahovali skryté posolstvá, smelé a povznášajúce myšlienky. O knihách sa debatovalo, šepkalo, niektoré boli zakázané, iné išli do šrotu, iné tajne kolovali, aj tie z disidentských zdrojov, ako napríklad Tatarka či Škvorecký.

Ako literárna maniačka si myslím, že skutočný svet existuje v knihách. Tam je zhodnotený, pomenovaný, veci sú  uložené do súvislostí. Čas v knihách postojí (ako to chcel Goethe) a všetko je možné vnímať inak než v stále sa meniacej skutočnosti. Udalosť strieda udalosť a my nevieme, čo je dôležité, čo skôr, čomu sa venovať predovšetkým. V knihe je skutočnosť uchopená, autor stanovil, čo sa bude diať a čitateľ si to pokojne prechádza s ním. Ak potrebuje prestávku, zavrie knihu. Ak sa chce vrátiť do deja, knihu otvorí a nájde všetko tak, ako to opustil. Svet v knihe je istota.

Niekto nepotrebuje čítať. Dnes často začujeme pyšný výrok: Ja nečítam! Nemám na to čas, nemám peniaze na knihy, zaujíma ma skutočný život. A kde by som knihy skladoval? Jasné, vždy to tak bolo, nie sme všetci rovnakí, ale – v prajnejších časoch pre literatúru sa zrodilo aj príslovie Povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si. Vtedy sa  predpokladalo, že číta každý. Bolo v tom výroku aj trocha kárania – musíš mať dobrý nos na knihy, lebo inak vyplynie, že si truľo. Myslím si však, že akákoľvek kniha (okrem scestných úletov ako napríklad Mein Kampf) – je osožná. Počas tichej komunikácie s knihou sa vždy odohráva zaujímavý dialóg medzi čitateľom a autorom. Môže byť nadšený aj kritický. Vždy je to spolupráca na texte – čitateľ ho môže nepripravenosťou ochudobniť alebo, naopak, svojou fantáziou obohatiť. Sú to zaujímavé hry predstavivosti. Dajú sa hrať aj na pláži.

V knižnici je dobre

V Indii – ako vyplýva z toho, čo povedal Amrit Mehta – sa teda skutoční literárni maniaci orientujú na knižnice. No ani u nás nie sú knižnice márne. Hoci máme kníhkupectvá, do ktorých radi chodíme, máme aj knižnice, v ktorých je dobre. Nehovorím len o veľactenej Univerzitnej knižnici, kde nájdete ozaj všetko (alebo aspoň mnohé), hovorím aj o miestnych knižniciach, ktoré mali vždy na Slovensku výbornú atmosféru a sympatické osadenstvo. Mnohé knižnice takto fungujú do dnešných čias. Na besede o Jánovi Šimonovičovi v knižnici Juraja Fándlyho v Trnave ma prekvapila úroveň podujatia. Knižnice sú centrom kultúrnosti, miestom stretania sa spriaznených duší. Keď sme na chalupe, chodievam do knižnice v Senici a musím povedať, že ma vždy milo prekvapia. Majú všetky zaujímavé novinky z beletrie, niekedy predbehnú aj naše recenzie. Skrátka, Slovensko je také aj onaké, čítajúce aj nečítajúce – ako aj iné krajiny. Niekto nad knihou neobsedí a iný bude čítať stále. Vraj medzi deťmi je čítajúcich stále menej.  Opýtali sme sa deväťročného Olega Lysého z Bratislavy, aký má on vzťah k čítaniu, čo práve číta a či čítajú aj jeho kamaráti.

Ani Malý princ nedostane každého 

„Práve čítam knihu Traja pátrači,“ hovorí Oleg. „Knihy si vyberám podľa toho, čo ma zaujíma a podľa ceny. Najradšej mám knihy o histórii. Drahé knihy mi mamina nechce kúpiť len tak. Niekedy mi poradí práve ona, čo mám čítať. Počas školského roka nám pár kníh dala prečítať aj pani učiteľka. Boli to Prázdniny so strýcom Rafaelom, tá sa mi veľmi páčila, a Malý princ, ktorá sa mi nepáčila vôbec. Mám rád, keď knihy nie sú ilustrované, lebo si postavy môžem sám predstavovať. A ktoré knihy mi zostali v pamäti? Napríklad práve tie Prázdniny so strýcom Rafaelom od Šikulu, potom Ako som sa stal mudrcom od Rudolfa Slobodu a Pištáčik od Dušana Dušeka. Najviac sa mi však páčila kniha od Braňa Jobusa Ja nič, ja muzikant. Je to príbeh o červovi, ktorý prespal v hibernácii dve storočia a túžil sa stať muzikantom, putoval po rôznych hudobných nás­trojoch a krajinách. Je to kniha o hudbe a ja mám hudbu rád, preto sa mi asi mimoriadne páčila“.

A čo detektívky? Je u detí záujem aj o tento žáner? „Najradšej mám síce knihy o histórii, ale teraz čítam už spomenutých Troch pátračov – Záhada ohnivého oka. Táto moja  prvá detektívka je o troch chlapcoch, ktorí pátrajú po príčinách zločinu. Je napínavá. Ale slovenské detské detektívky som ešte ani nevidel.“ O tom, či deti čítajú, hovorí Oleg z vlastnej  skúsenosti: „ Podľa mňa je asi pravda, že deti málo čítajú. Zrejme im rodičia stále kupujú hračky a tak ani  nemajú čas si niečo prečítať. Videl som v triede, že niektoré deti nemajú nič prečítané, ani ich to nebaví. Sú však aj spolužiačky, ktoré čítajú rady. S kamošmi sa o knihách nerozprávame, ale občas niekto nejakú knihu do školy prinesie. Niekedy sú to riadne hovädiny o le­go minecraft alebo nexo knights.“

Aj cez prázdniny si Oleg nájde čas na knihy „Cez vianočné prázdniny som čítal Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa. Bolo to o starom pánovi, ktorý nemal žiadneho priateľa. Jediný kamarát mu cez Vianoce zomrel, zostal sám. Na všetkých bol zlý, dokonca aj na svojho synovca. Prišli k nemu traja duchovia, aby ho poučili o živote. Prvý duch mu ukázal jeho nepeknú minulosť, druhý súčasnosť a tretí mu ukázal budúcnosť. Je to kniha o tom, že každý by sa mal zamyslieť nad vlastnými chybami a že každý má šancu zmeniť svoj život. Je to kniha, ktorá ma úplne dostala. Čítal som vtedy aj už spomenutú knihu Pištáčik. Bola o chlapcovi zo Šaštína, ktorý mal psa, chodil v bubline po krajinách a písal rozprávky. Kniha sa mi celkom páčila.“

Zaujímavé je, že Oleg sa neprispôsobuje všeobecnému vkusu a hovorí, že Malý princ nie je jeho šálka kávy. Naozaj sa nemusí všetko páčiť každému. Knihy sú sloboda  a k slobode človeka aj vedú. Neľakajte sa však, ak vám ponúkneme letný literárny koktail z kníh, ktoré pristáli na našom redakčnom stole tesne pred letom.  Nebudeme vás školiť. Ani my, ani autori kníh. Sú to príbehové knižky, ktoré zaujmú a popri tom vyjadrujú nejaký názor, ktorý môžete a nemusíte akceptovať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #leto #kniha #čítanie #knižné tipy