Hoci sa Etgar Keret narodil v Izraeli, jeho z Poľska pochádzajúci rodičia naňho preniesli surreálny humor. I odvahu. Jeho knihy preložili do 42 jazykov a u nás mu vo vydavateľstve Artforum naposledy vyšla zbierka poviedok Osem percent ničoho. Počas júlovej návštevy Slovenska rozprával o tom, prečo je vyrovnaný s časmi, keď nosil sieťkované tielko a písal provokatívne texty, ale aj o štekajúcich malých fašistoch či telenovelovom Dostojevskom.
Osem percent ničoho je výberom poviedok z vašich prvých štyroch zbierok, zostaveným špeciálne pre slovenských čitateľov. Keď robíte takýto výber, zisťujete si niečo o publiku danej krajiny – "šijete” mu to na mieru?
Vlastne to bolo len druhýkrát, čo som zostavil takýto špeciálny výber. Pred dvomi rokmi som čosi podobné robil pre Taiwan, teraz pre Slovensko. Každá moja zbierka poviedok je živým organizmom, ktorý vznikol v určitej dobe, medzi jednotlivým textami je aj istá spojitosť. Je to, ako keď si kúpite hudobný album, tiež na vás pôsobia jednotlivé piesne, ale aj celok. Cítil som sa teda ako kurátor svojej vlastnej práce alebo ako hudobník, ktorý vyberá, aké pesničky zaradí na album najväčších hitov. Hoci výber pre Slovensko je úplne iný ako ten pre Taiwan, nie je to preto, že by som vyberal poviedky, ktoré by mali pôsobiť vyslovene na Slovákov. Išlo mi v ňom skôr o pocit daného momentu. Vyberal som príbehy, ku ktorým som mal teraz blízko, ktoré z dnešného pohľadu predstavujú významné míľniky môjho života.
Niektoré texty sú staršie viac ako štvrťstoročie. Nemáte pocit, akoby ich písal niekto iný?
Najstaršia poviedka má dokonca už tridsať rokov. Napísal som ju počas povinnej vojenskej služby, keď som mal devätnásť rokov. Keď si čítam staršie texty dnes, vidím akúsi inú verziu seba. Niekedy sa zastavím a poviem si – z tohto som dávno vyrástol, inokedy zase sám seba prekvapím, akú som mal guráž, že som išiel viac do extrémov. Ale ten pocit pozná každý, kto si pozerá vlastné staré fotografie. Minule sa mi dostal do rúk jeden fotoalbum z 80. rokov, keď som začínal písať, a na mnohých snímkach som mal na sebe sieťkované tielko. Jasne, že som si povedal – preboha, prečo som chodil v oblečení, v ktorom mi boli vidno bradavky a to, aký som chlpatý? A zároveň viem, že vtedy to dávalo zmysel. Dnes by som to nerobil, ale stále som to bezpochyby ja. Takisto niektoré texty by som už nevedel napísať, iné ani nechcel, ale som rád, že vznikli.
Fotografie z puberty mnohí síce akceptujú, majú ich odložené, ale nikomu ich radšej neukazujú…
Neviem presne povedať, v čom to je, ale ja som nikdy nemal problém prijať samého seba. Nehovorím, že by som si prehnane veril, len som skrátka akceptoval, že som, kým som. Možno to súviselo aj s prístupom mojich rodičov. Neboli už najmladší, keď som vyrastal, boli aj dosť prísni. Mal som veľmi divokú pubertu, fajčil som trávu, chodil s bláznivými dievčatami… No rodičia nikdy na mňa nemuseli zvyšovať hlas. Nehádali sme sa.
Hovoríte, že rodičia boli celkom prísni, uplatňovali aj rozdielne výchovné metódy na vás a vašich súrodencov? Z vás sa totiž stal uznávaný spisovateľ, váš brat je anarchista a bojovník za legalizáciu marihuany žijúci v Thajsku a vaša sestra ultraortodoxná Židovka, ktorá má už jedenásť detí…
Obaja rodičia prežili holokaust… V detstve im išlo o samotné fyzické prežitie. Keď nás vychovávali, chceli, aby sme mohli robiť veci, ktoré oni nemohli. No zároveň ani netušili, aké veci by to vlastne mali byť. Chceli preto, aby sme každý mali priestor na realizáciu podľa vlastných predstáv. Myslím si, že sa to aj podarilo. Sestra sa realizuje cez vieru, brat cez aktivizmus a ja prostredníctvom písania. Otcova nočná mora by bola, keby sme sa stali bohatými bankármi, ale nemalo by to pre nás nejaký hlbší zmysel.
Vaši rodičia pochádzajú z Poľska. Ovplyvňujú vás tieto korene?
Keďže židovský štát vznikal ako krajina plná imigrantov, bolo kultúrne neprípustné, aby matky učili deti svoj rodný jazyk. Bola by to zrada voči novému štátu, ktorý chcel reštartovať hebrejskú identitu. Poľštinou som teda nebol ovplyvňovaný priamo, ale mama mi napríklad v detstve čítala knihy Juliana Tuwima a iných poľských autorov. Keď potom čítala moje knihy v hebrejčine, nereagovala nejako precítene. Keď si ich prvý raz prečítala v poľštine, rozplakala sa dojatím a povedala mi, že nie som izraelský autor, ale poľský spisovateľ v exile.
Ja som si pri niektorých vašich poviedkach tiež spomenul na poľského autora Slawomira Mrożka a jeho absurdné poviedky…
Viete, každé dieťa chce rozosmiať najbližších. A keď som chcel, aby sa smiali moji rodičia, hovoril som zrejme veci, ktoré by pobavili Poliakov. Takto som vlastne nevedomky získaval poľské kultúrne zázemie.
Hovorí sa, že pri učení sa cudzieho jazyka býva jedna z najťažších vecí osvojiť si cudzokrajný zmysel pre humor. A že až s humorom človek skutočne rozumie aj jazyku a mentalite…
V Poľsku úspech mojich kníh naozaj môže súvisieť s humorom. Lenže z tých 42 verzií, do ktorých preložili moje knihy, vyskakujú okrem Izraela a Poľska aj ďalšie dve krajiny, ktoré nemajú nič spoločné s mojimi koreňmi, a predsa tam zaznamenávam väčší úspech ako inde. Prvou je Mexiko. Rozprával som sa o tom s mexickým hercom Diegom Lunom, ktorý robil nejaké čítačky mojich diel. Ten mi povedal, že hoci nikdy nebol v Izraeli, vidí medzi našimi krajinami podobnosť v tom, že ľudia u nás aj u nich tvrdo drú, často s nimi vláda vybabre a v uliciach je dosť násilia. Keď vás však stretnú, a vy im poviete dobrý príbeh, ktorý im umožní na chvíľu zabudnúť na každodennú drsnú realitu, budú vašimi najlepšími priateľmi. Naopak, keď ich budete nútiť, aby sa pozreli realite do očí, budú vás chcieť zabiť.
Foto: Artforum
A ktorá je tá ďalšia krajina?
Turecko. Odtiaľ som mal zaujímavý zážitok, keď som mal ísť predstaviť na pódium svoju komiksovú knihu Pizzeria Kamikadze. Zo zákulisia som však zbadal, že publikum tvoria takmer samí veriaci moslimovia, boli tam vážni bradatí páni, a ja som si myslel, že ide o provokáciu. Príde tam chlapík z Izraela a presne vieme, čo sa stane… Napokon som zistil, že kniha ich zaujala tým, že rozpráva o posmrtnom živote ľudí, čo spáchali samovraždu. Spájalo sa im to s moslimským konceptom života po smrti. Prezentácia prebehla napokon výborne, podpisoval som knihy, bolo to srdečné stretnutie. A to ma práve fascinuje, ako literatúra dokáže s neuveriteľnou ľahkosťou obísť veľhory veľkej politiky, predsudkov. Že vďaka nej sa často dokážeme sústrediť len na to, čo máme v skutočnosti v srdci. Je v tom nádej.
Čitateľov máte dokonca aj v krajinách, do ktorých by vás s vašim izraelským pasom ani nepustili. Museli ste pri nejakej z tých 42 jazykových verzií robiť cenzúrne zásahy, aby to ľudia v danej krajine prijali?
Úpravy mojich textov je čosi, s čím nemôžem súhlasiť. V bežnom živote spravím čokoľvek, budem si vymýšľať, spravím kotrmelec, umyjem vám vlasy, vôbec ma to nezhodí, neurazí. Ale keď niekto zasahuje do mojich textov, je to, akoby sa snažil narušiť moje zmýšľanie. Jednu jedinú výnimku som však spravil v prípade prekladu pre Palestínske autonómne územie. Zmenil som nejaké explicitné sexuálne výrazy, ktoré by tam čitatelia nevedeli prijať. Bola to však vzácna príležitosť, aby izraelského autora vydali pre Palestínčanov, a tak som rád pristúpil na kompromis.
V textoch sa vaše zmýšľanie zrkadlí aj v surreálnych situáciách. Myslíte si, že človek má nekonečnú fantáziu? U detí je bohatá predstavivosť samozrejmosťou, ale dospelí ju časom akoby strácajú. Alebo len potláčajú?
Neviem hovoriť za iných, ale ja za svoju nehynúcu fantáziu vďačím najmä mame. Ona stratila celú svoju rodinu, keď ešte nemala desať rokov, a neskôr vyrastala po rôznych sirotincoch v Európe. Nemala rodičov, proti ktorým by rebelovala, a asi aj preto ostala navždy dieťaťom. To som si uvedomil až v neskoršom veku, pri spätnom pohľade na veci, ktoré robila. Napríklad vždy, keď som sa udrel, musela mi ranu obviazať, aj keď išlo o úplnú maličkosť. Bola ako dieťa, čo viaže obväzy svojim bábikám. Raz som si zlomil pravú ruku, pričom ja som ľavák. Mama mi však cestou do školy povedala, že učitelia si určite nepamätajú, že som ľavák, a že sa mám tváriť ako pravák a nebudem si musieť dva mesiace robiť úlohy. Ešte aj teraz, a to má už 84 rokov, si dokáže každý deň nehorázne vymýšľať, kašle na konvencie, je v nej sloboda malého dieťaťa. Keďže som vyrástol v takejto domácnosti, dostal som vlastne príležitosť nikdy nerezignovať na svoju detskú stránku.
Takýto prístup však môže byť v živote aj na príťaž…
Spomínam si, že na vojenskej službe preň moji velitelia nemali príliš veľa pochopenia. (Smiech.) S tou fantáziou ide ruka v ruke aj vzdor voči vážnym autoritám. Podľa mňa je to však typické pre deti a ďalšie generácie preživších holokaust. Nechcete dovoliť, aby vás systém indoktrinoval, nebudete nikdy len mechanickým robotom, ktorý robí veci bez toho, že by sa nad nimi zamýšľal.
V jednom rozhovore ste spomínali, že vás prekvapilo, ako v Izraeli učia deti o holokauste. Že sa to odlišovalo od príbehov, ktoré ste počúvali doma.
Holokaust je vlastne raison d’être pre existenciu našej krajiny. Izrael potrebujeme ako bezpečné miesto, kde nebudeme prenasledovaní, ako útočisko pri mimoriadnych udalostiach. V školách sa tomuto naratívu musí všetko podriadiť. Keď skončíte strednú školu, odletíte na obhliadku koncentračného tábora v Auschwitzi a po návrate domov nastúpite na trojročnú vojenskú službu. Posolstvo je jasné – slúžim v armáde, aby nás už nikdy nikto nemohol ľahko poslať do koncentrákov. V takomto prístupe sa však strácajú skutočné ľudské príbehy, ostáva len akýsi abstraktný symbol holokaustu.
V Auschwitzi sa ale prinajmenšom posledné roky snažia o to, aby sa príbehy nevytratili, aj keď odídu poslední pamätníci.
No tie spomienky sú niekedy tiež podľa akejsi šablóny. Otec mi hovoril, že mu na verejnosti nikdy nedovolili hovoriť veselé príbehy z geta. Preboha! Veď tam zomrela vaša sestra, ako na to môžete spomínať veselo? počul zakaždým zhrozenie. Otec mi však tvrdil, že je veľmi dôležité spomínať na všetko. Na jednej strane hovoril, že to boli najhoršie roky jeho života, ale bolo to tiež obdobie, keď prvý raz pobozkal dievča, zapálil si prvú cigaretu, prvýkrát sa opil. Pripomínal, že stále ostával ľudskou bytosťou, nebol vyslovene iba obeťou neľudského zaobchádzania. A ľudské bytosti majú dobré aj zlé stránky, sú medzi nimi hrdinovia i zradcovia. Keď ich zúžime len na jednoliaty symbol, vlastne ich znova dehumanizujeme. V tomto smere zohráva veľkú úlohu práve literatúra, tá vie sprostredkovať príbehy, ktoré nie sú čierno-biele ako symboly.
Označovali vás ako hlas mladšej izraelskej generácie. Ako dnes vnímate návrat fašizmu do Európy? Práve sa nachádzate v krajine, kde sú fašisti aj priamo v parlamente.
V niečom je to podobná situácia ako v Izraeli. Médiá za podpory politikov zveličujú relatívne malé fenomény a využívajú to na zastrašenie celej populácie. To ústi do nárastu xenofóbie, obmedzovania slobôd a oslabovania demokratických inštitúcií. Pre politikov je zložité nepodľahnúť tomu. Na vystrašenie stačí, ak na vás v tme spravím: Bu! Ak chcete niekomu odovzdať nádej, musíte mať obaja trpezlivosť a vôľu. Keď sa však pozriete do histórie, spoločnosti, ktoré boli ochotné vzdať sa slobôd za cenu domnelej bezpečnosti, to vždy spätne oľutovali. A teraz nehovorím len o Nemecku v 30. rokoch. Môžete si to premietnuť aj na súčasnosť. Položte si napríklad otázku – skutočne sú krajiny, kde zo strachu strácajú slobody, tým miestom, kde by som chcel žiť? Vyberiem si Švédsko alebo Putinovo Rusko? Austráliu alebo iránsky režim?
Dnešní fašisti však sľubujú, že prísnejšie režimy sa do budúcnosti vyhnú úpadku a lepšie ubránia hrozbám, napríklad teroristom. A mnohí im veria.
Fašisti teroristami strašia, ale pritom sú s nimi v jednej koalícii. Navzájom sa podporujú. Ale keď sa skutočne pozrieme na tzv. Islamský štát, čo to vlastne je? Hrozba pre svet, pre Európu? Prosím vás, ani len pre Monako či Lichtenštajnsko. Je to banda šialených fanatikov, ktorí nemajú jediné bojové lietadlo, je to skupina, s ktorou by si poradila aj armáda veľkosti tej slovenskej. Autonehody, infarkty ľudí, čo zjedli príliš veľa pizze, sú oveľa väčšou hrozbou pre civilizáciu ako tzv. Islamský štát. Ľudia sa boja, že im niekto príde domov odrezať hlavu, pretože videli nejaké sprosté video na YouTube. Ale všimnite si, kto sa bojí najviac?
Zrejme práve fašisti.
Presne tak. Verí skutočne v silu svojej krajiny ten, kto sa potrebuje opásať vlajkami a patriotickými frázami? Ľudia, ktorí si vyberú fašizmus, sú presne tí, ktorí sú si najmenej istí silou svojho národa, svojej spoločnosti, ľudia, ktorí sa najviac boja. Aj v prírode strach a agresia idú ruka v ruke. Malý pes viac šteká a skôr vás pohryzie, pretože sa bojí, že na neho šliapnete. Fašisti sú ako tí malí psíci, ktorí štekajú od strachu.
To ich štekanie počuť aj vďaka bublinovému efektu sociálnych médií. Má v tomto prostredí nejaké miesto a silu literatúra?
Je pravda, že ľudia majú stále väčší problém udržať pozornosť. A nielen mladí. Ja to vidím aj na sebe, kedysi som si kontroloval mail raz za deň, teraz aj každú hodinu. Z tohto pohľadu by sme mali žiť v zlatom veku poviedok a poézie. No nedeje sa to. Poviedka je napríklad stále považovaná skôr za retardovaného nevyvinutého brata románu. Pritom v ére sociálnych médií by práve poviedka mala potenciál zasiahnuť literatúrou aj ľudí, čo nikdy neprečítajú román.
Nevšimli si vydavatelia 21. storočie?
Niekedy mám pocit, že sú to len starí konzervatívni páni, ktorí sa boja meniť stovky rokov starý systém. Román možno dával zmysel, keď ste museli do väzby dať dostatočný počet strán, aby si to niekto v kníhkupectve kúpil. Aj v klasickej hudbe sa kedysi viac presadzovali dlhšie kompozície. Keď ste chceli ísť na Mozarta alebo Chopina, museli ste si vybaviť niekoho na stráženie detí, a to by sa vám kvôli štvorminútovej skladbe neoplatilo. Ale potom prišli albumy a dnes s digitálnou dobou si neraz kupujeme len jednotlivé skladby. A nik tie krátke skladby nespochybňuje ako menejcenné.
A nie je aj poviedka príliš dlhá pre sociálne médiá?
Ide o to nájsť správnu formu. Viem si predstaviť aplikáciu, ktorá by ľuďom každé ráno poslala jednu báseň. Báseň dňa. Určite aj pre poviedku sa dá nájsť vhodný priestor. A nielen virtuálny. Nedávno mi jeden indonézsky básnik rozprával, že u nich na železničných staniciach majú obchody s literatúrou, ale nie sú to klasické kníhkupectvá. Môžete si tam kúpiť po kusoch poviedky alebo básne. Prídete, poviete, že chcete napríklad tri básne o láske a jednu poviedku o prírode, oni vám ich vyberú, zabalia do plastového obalu a môžete si vo vlaku čítať. Keď dorazíte do cieľovej stanice, papier buď vyhodíte do koša, alebo si ho niekde odložíte, ak sa vám dielo veľmi páčilo.
Neznižuje to hodnotu literatúry?
Práveže ju to robí prirodzenejšou. Na literatúru sa dlho hľadelo ako na akúsi sekulárnu alternatívu náboženského učenia. A v autoroch mnohí videli sekulárnych klerikov. Chceli od nich zásadné vyjadrenia k spoločnosti, budúcnosti. My sme pritom často len narušené indivíduá, ktoré píšu o tom, čo im príde na um. A tá prehnaná dôležitosť, ktorú literatúre dávame, je ako postrelenie sa do vlastnej nohy. Ľudia vzhliadajú k literatúre namiesto toho, aby sa jej dívali priamo do očí. Literatúra je ako ricínový olej v umení. Hovorí sa o jej blahodarných účinkoch a učí sa, ako ju aplikovať. Ale učí naše deti niekto, ako sledovať filmy? Nie. Filmy sú zábava. A prečo by zábava nemohla byť aj literatúra? Dostojevského kedysi ľudia čítali v časopisoch na pokračovanie, tak ako dnes sledujú masy telenovely. Nie preto, že bol významný autor, ale preto, že to bolo zaujímavé a zábavné. A to, že je niečo zábavné, neznamená, že to nemôže byť zároveň i hlboké a že vám to nemôže zmeniť život.
Etgar Keret (1967)
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
- Narodil sa v Ramat Gane v Izraeli, žije v Tel Avive; jeho rodičia pochádzajú z Poľska, obaja prežili holokaust.
- Patrí k najobľúbenejším autorom v Izraeli, je považovaný za majstra poviedky, ale píše aj filmové a televízne scenáre, komiksy a detské knihy.
- Spolu s manželkou Širou Gefen nakrútil film Medúzy (2007), ktorý získal ocenenie na festivale v Cannes, na motívy jeho poviedok vzniklo viac ako 40 krátkych filmov.
- Jeho knihy boli preložené do 42 jazykov, v slovenčine mu vyšli zbierky poviedok Zrazu klope ktosi na dvere (2012), Sedem dobrých rokov (2014) a najnovšie Osem percent ničoho (2017) – všetky vo vydavateľstve Artforum.
