Túžbu a honbu za úspechom, jedného sebavedomého, trochu exhibicionistického génia, lesk a pompu viedenskej kaviarne Café Central, osudovú mladú ženu v podobe Rogendy Sergejevny Réti, prvú svetovú vojnu, turnaje (samozrejme, tie šachové), stretnutia s historickými osobnosťami, slnkom zaliate detstvo hlavného hrdinu či liečebný ústav, kde si chodia liečiť svoje milenecké škandáliky páni i dámy pochybnej povesti. Vypožičanými frustrovanými ironickými slovami Bernarda Blacka zo seriálu Black Books (2000) pri tejto knihe sa „budete smiať, plakať a zmení vám život“… Alebo ani nie.
Historická látka
Bindzár pracuje s historickou látkou, osobnosťou československého šachového veľmajstra a skladateľa šachových štúdií Richarda Rétiho. V románe tak autor tematizuje nielen obdobie jeho profesijného úspechu v oblasti šachu (porazenie „nezdolateľného“ Capablancu), ale aj detstvo, vyrastanie v prostredí liečebného sanatória, v ktorom pôsobil jeho otec, a s tým späté aj rodinné prostredie: „My s Rudim sme tu v Bosingu bývali iba v lete, vždy niekoľko týždňov cez prázdniny, keď bolo celé sanatórium zatvorené. Boli sme tu šťastní, slobodní, chodili sme len v roztrhaných košeliach, strapatí, bosí, umývali sme sa pri studni, spávali sme v slame na povale nad stajňou. Boli sme tu šťastní aj v to posledné leto, keď apu zomreli.“
Autor vyobrazuje otca v sterilnej pozícii lekára, labilnú matku (ktorej migrény a zmeny nálad môžu pokojne konkurovať „slabým nervom“ pani Bennetovej z Austenovej Pýchy a predsudku) či jeho muzikálne nadaného brata Rudolfa: „Večer, v tú poslednú augustovú nedeľu, hral náš Rudi na husliach a spieval dlhú smutnú maďarskú pesničku o jednom takom flamendrovi, čo sa z nešťastnej lásky zastrelil."
Okrem chlapčenských „pezinských“ rokov sa postupne čitateľ prehryzie jeho študijným obdobím, spomínanými šachovými úspechmi, vojnovými rokmi, počas ktorých Richard Réti skôr bojuje na fronte šachových partií ako na skutočnom bojisku, a poslednými rokmi života s mladou manželkou, svetovým turné, postupnými kariérnymi neúspechmi a samotnou Rétiho smrťou na šarlach.
Legendy a mýty
Napriek tomu, že Juraj Bindzár využíva historickú látku, čo by mohlo viesť čitateľa k žánrovému uchopeniu knihy ako historického románu, nás podnadpis presmeruje inde. Na jednej strane k balade a na druhej strane k (vo vnútri) figurujúcemu popisu „Román (Legendy a mýty)“. Podľa týchto prvotných impulzov sa tak ocitáme niekde na pomedzí faktu a výmyslu, medzi historickým a mýtickým časom. Stranu faktu tu však netvoria len kľúčové momenty zo života šachistu Rétiho, prípadne tematizovanie prvej svetovej vojny, ale napríklad aj vstupy iných známych historických osobností v danom dobovom kontexte, čím nám môže takýmto spôsobom evokovať prozaické práce Jonasa Jonassona.
V románe sa tak mihne Pasternak, Krčméry, Štefánik, Nezval, Chlebnikov, Lenin či Wittgenstein. Bindzár tu rozohráva (nielen šachovú) tvorivú hru s domýšľaným a historicky podloženým, domnienkou a reáliami. To napokon viditeľne odznie aj v samotnom texte v pasáži, keď dochádza k podpísaniu vojnového prímeria, no k tejto udalosti je „prilepená“ groteskná akcia živého šachu, v ktorom sa stretne Richard Réti a Jefim Bogoľubov: „O samotnom priebehu pripravovanej šachovej šarády sa, žiaľ, nezachovali žiadne materiály či dokumenty. Jediná fotografia, na ktorej je zachytený moment z hry, vraj existuje a je v súkromnej zbierke parížskeho zberateľa, (…) o tejto bizarnej udalosti, ktorá je z hľadiska historického výskumu skôr z kategórie legiend.“
V ironickom móde
Otázne však je, aký význam má v románe spomínaná balada, figurujúca na prebale knihy. Tá ako taká predstavuje žáner, ktorý nesie príznaky ako tragický záver, smutný, pochmúrny dej či lyrické prvky. Na začiatku sa teda zdá byť cieľ jasný, vyrozprávať „tragický príbeh o krátkom živote“ šachového veľmajstra práve cez naznačený žánrový kód. Darí sa mu to? Sčasti.
Na jednej strane môžeme hovoriť o tom, že sa v próze uplatňuje práve to nešťastné a tragické v závere života hlavnej postavy, lyrické pasáže pri evokovaní detstva, prípadne v ľúbostnej línii krátko trvajúceho manželstva či v aspekte boja, i keď vo väčšej miere toho turnajového. Na druhej strane však možný pokus o uchopenie tejto figúrky dejín v akomsi „ľudskom“ stvárnení, v jeho prozaickom príbehovom, pútavom „oživení“ s kódom balady pôsobí v niektorých momentoch komicky či zmeraveno: "stojí (…) v spodkoch pred zrkadlom, pozorne a so záujmom, s akým si prezeráme exotické zvieratá alebo prastaré maľby na stenách jaskýň, si prezerá svoj obraz, pyšne si prečeše čierny chumáč chlpov na prsiach a prekvapene pozerá na to ozrutné, vypučené brucho.“
V ironickom móde by sa možno dalo hovoriť aj o inom funkčnom využití „tragického“ ukončenia príbehu, kedy sa z ambiciózneho, ctižiadostivého šachistu, ktorý dokázal na profesionálnej úrovni víťaziť v nespočetných simultánkach, stáva v manželskej inštitúcii porazený či už v hre, alebo v živote.
Bindzárove univerzum
V románe Mlčky a krátko tak akoby „išlo a hralo sa na istotu“, či už ide o prácu s tematizovaním minulosti samotným neobyčajným osudom historickej osobnosti Richarda Rétiho, evokáciu nostalgického návratu do čias na prelome storočí či viedenského priestoru „kaviarenských povaľačov“, literárnym stvárnením prvej svetovej vojny s poistením, že prózu zastrešuje hra medzi naštudovanými prameňmi a fikcie v rámcoch naznačených žánrov balady, legendy a aj spomenutého mýtu.
Popri pomerne plynulom dynamickom chode prózy a ozvláštnenom naratíve (napríklad v „multilingválnosti“ či pridanom formáte korešpondencie) však zaostávajú a „trpia“ charaktery postavičiek v Bindzárovom univerze. Tie, na rozdiel od pomerne zaujímavého priestoru a prostredia, v ktorom sa pohybujú, pôsobia na čitateľa neutrálne. Neuchvátia, neurazia a nenaštvú.
Šachový veľmajster jednej éry tak v tomto literárnom spracovaní na chvíľku vyskočí z dejín, na moment zažiari, no po dočítaní mlčky a zakrátko zmizne z nášho čitateľského obzoru.
