Žánrovo patrí k dokumentárno-biografickej literatúre, v niektorých pasážach sa blíži k beletrii, konkrétne k žánru životopisného románu.
Rodinné tajomstvá
Charakteristickou črtou knihy je emocionálny autorský vklad, sympatické nasadenie autorky rozhodnutej literárne spracovať zaujímavú tému. Ide o rodinný príbeh, ktorý priamo súvisí s osobnou identitou samotnej spisovateľky, no predovšetkým s autorkinou starou mamou. V neposlednom rade je to téma s kultúrnym presahom, so širšou, spoločensky všeobecnejšou platnosťou.
V knihe sa rozpráva skutočný, verejnosti do istej miery dokonca už známy príbeh – osobná história básnika katolíckej moderny a mnícha františkánskeho rádu Rudolfa Dilonga (1905 – 1986) a jeho „alternatívnej“ rodiny, s ktorou po svojej emigrácii po druhej svetovej vojne udržiaval raz intenzívnejší, inokedy skôr sporadický kontakt. Autorka knihu postavila na domácom archíve, na zachovaných listoch a dokumentoch, rozhovoroch s rodinnými príslušníkmi a ďalšími priamymi svedkami. Tento materiál spája svojím rozprávaním, ktoré odkrýva a tematizuje jej osobnú citovú angažovanosť v komplikovaných vzťahoch svojich starých rodičov, ale jej rozprávanie je aj reflexiou možnosti vôbec (na)písať takýto príbeh z vnútornej, rodinnej perspektívy. Výsledkom je príbeh s výraznou terapeutickou funkciou, ktorý svojím spôsobom „musel byť napísaný“, čo ho však neuzatvára do seba a nerobí menej atraktívnym pre čitateľov mimo rodinného okruhu. Dokumentárny charakter knihy je posilnený zaradením obrazovej prílohy ponúkajúcej dobové dokumenty, rodinnú korešpondenciu a fotografie.
Nespoznaný Dilong
Príbeh Konválie sa začína v Malackách, kde sa v tridsiatych rokoch 20. storočia Rudolf Dilong zoznámi s mladučkou Židovkou Valériou Reiszovou a začína sa ich ľúbostný vzťah tolerovaný aj za Slovenského štátu prezidentskou výnimkou, pokračuje v Bratislave a na rôznych miestach Slovenska počas druhej svetovej vojny a potom sa vetví na líniu životného príbehu Rudolfa Dilonga (doživotná emigrácia po druhej svetovej vojne v západnej a južnej Európe, Argentíne, USA) a líniu jeho družky Valérie Reiszovej, neskôr Krivdovej, teda onej „Konválie“ – matky Dilongovej dcéry Dagmar, starej matky Denisy Fulmekovej.
Kľúčovou postavou tohto príbehu je tu nesporne spisovateľ a neskorší emigrant Dilong, nie je však hlavnou postavou knihy, tou je skôr jeho družka Valéria Reiszová, pričom veľmi dôležitá je práve ženská línia a perspektíva rozprávania na osi stará mama – mama – vnučka (rozprávačka a autorka). Postava Dilonga zostáva pre rozprávačku do značnej miery tajomstvom, nielen pokiaľ ide o detaily jeho života doma aj v emigrácii, ale najmä pokiaľ ide o jeho názory, vnútornú motiváciu konania, zvlášť niektorých rozhodnutí v politickej (podpora Tisovho režimu) aj osobnej (nečakané opustenie rodiny po druhej svetovej vojne a emigrácia) rovine. „Tak dobre, dožičím mu pekné letné chvíle v Bavorsku, i keď sa už nikdy nedozviem, čo presne mu bežalo hlavou a čo bol napokon ústredný motív rozhodnutia zbaliť si chlieb, cibuľu a s Letnou ulicou za chrbtom sa vydať do karpatských kopcov (…) na vlak do emigrantskej budúcnosti.“ Dilongovi bolo v Konválii dožičené a mnohé aj odpustené, čo je pochopiteľné, veď bol pokrvným predkom autorky a dlhé desaťročia aj akýmsi korešpondenčným členom rodiny. Kritizuje sa len máličko, no celkovo je prístup k nemu triezvy.
Listy z exilu
Autorka rekonštruuje vzťah svojich starých rodičov najmä zo zachovanej korešpondencie. Treba povedať, že v päťdesiatych rokoch po Dilongovej emigrácii tento vzťah prakticky nejestvoval, v neskorších obdobiach ožil, ale touto listovou komunikáciou sa aj plne vyčerpával, neprekročil jej rámec. Keďže autorka mala prístup ku korešpondencii len z jednej strany, teda k Dilongovým listom Valérii, o jej dobových názoroch a postojoch sa spolu s autorkou dozvedáme skôr z reakcií Dilonga, ku ktorým Fulmeková dodáva čriepky z rodinných rozhovorov a svoje priame pozorovanie z neskorších rokov.
Podobne ako v realite ani pri literárnej rekonštrukcii nedosahuje príbeh tejto dlhoročnej „zakázanej“ lásky veľkú dynamiku. V knihe nenájdeme bulvárne senzácie, je však dobre zostavenou mozaikou niekoľkých zaujímavých životov v búrlivom 20. storočí. Najmä v druhej časti sa však Fulmekovej autorský prínos presúva z vlastného písania do skôr remeselno-publicistického komponovania citátov či úryvkov zo spomienok iných. Na miestach, kde autorka príbeh dotvára a „domaľúva“, sa často objavuje literárne klišé, najmä v podobe konvenčných frazeologizovaných metafor typu „mladosť sa jej utopila v oceáne času" a pod.
Najdôležitejšou udalosťou tejto časti príbehu, ako sa neskôr ukáže vlastne jeho predčasným zavŕšením, je Dilongova cesta do Viedne v roku 1969 a následne jeho dvojdňová návšteva bytu na Letnej ulici v Ľudovej štvrti v Bratislave, kde rodina Krivdovcov od vojny stále žila. Návšteva a stretnutie sú veľkým impulzom pre obe strany a Dilonga pomknú aj k premýšľaniu o návrate z exilu do Československa, ktoré sa však napokon neuskutoční a on zomiera osamelý v USA. Kniha sa však tým neuzatvára, končí sa až v relatívne nedávnej minulosti, smrťou Valérie a jej manžela Jozefa Krivdu. „Tri ľudské osudy a láska. Na veľa vecí som sa opýtať nestihla, mnohé mi ani nezišli na um.“
Zakázaná láska, ktorú nik nezakázal
Či už Fulmekovej knihu čítame ako dokument alebo beletriu, a napriek empatickému prístupu autorky, postava Rudolfa Dilonga z celej rekonštrukcie nevychádza príliš sympaticky či pozitívne. Naopak, kniha zvláštnym spôsobom zhodnocuje príbeh iného muža, neskoršieho manžela Valérie, nenápadného, trochu nudného a konvenčného Jozefa Krivdu.
Treba ešte poznamenať, že Dilong sa tu predstavuje najmä ako súkromná osoba, jeho básnictvo stojí takpovediac v úzadí rodinných udalostí, hoci je neoddeliteľnou súčasťou jeho osobnosti a v niektorých momentoch sa literatúra a literárny život s rodinným životom prepoja. Napríklad v prípade kauzy básnickej zbierky Muškát, kde Fulmeková jednoznačne podporuje názor, že autorkou knižky ľúbostnej poézie, ktorá vyšla v roku 1940 pod pseudonymom Ria Valé, je jej stará mama.
Záver knihy sa nesie v duchu harmónie, autorka sa v mene rodiny vyrovnala s týmto príbehom „zakázanej“ lásky, ktorú si však, ako sa ukazuje, zakázal len sám Dilong. „Moje rozjatrené vnútro sa upokojuje,“ píše Fulmeková v závere. Príbeh citlivý pre viacerých aktérov nebolo jednoduché spracovať. Napriek tomu, že smrť hlavných protagonistov situáciu autorke uľahčila, je obdivuhodné, že sa do nej vôbec pustila. Hoci tie neprekročiteľné hranice v knihe cítiť, nesie sa napriek všetkému v duchu piety, za niektoré veci nejde, niektoré obchádza, na niektoré sa nepýta. Možno aj preto, že už niet toho, kto by na ne dal zasvätenú a priamu odpoveď.
Konvália Denisy Fulmekovej je dôstojným pokusom sa s tým všetkým nejako vyrovnať.
