Kniha týždňa: Hudba k záverečnému ohňostroju

12.08.2017 16:00

Ladislav Kováč, jeden z našich najvýznamnejších vedcov, mysliteľov i verejných intelektuálov, vydal predvlani v Springri, v jednom z najprestížnejších medzinárodných vydavateľstiev vedeckej literatúry, svoju zatiaľ poslednú knihu Closing Human Evolution: Life in the Ultimate Age. Bolo mi trochu ľúto, že sa nedostane do rúk aj nášmu širšiemu publiku. Zlé proroctvo.

Ladislav Kováč: Konec lidské evoluce: Život v...
Ladislav Kováč: Konec lidské evoluce: Život v závěrečném věku Autor: Pavel Mervart, Praha 2017

Tohto roku vyšiel výborný český preklad pod názvom Konec lidské evoluce: Život v závěrečném věku s mimoriadne zasväteným (ale polemickým) dôvetkom. Oboje od Antona Markoša. Dostáva sa tak na náš trh skôr ako preklad približne v tom istom čase vydanej knihy bestsellerového autora Yuval Noah Harariho, Homo Deus: A Brief History of Tomorrow (Homo Deus: Stručné dejiny zajtrajška). Spomínam ju preto, že obe majú čosi spoločné a veľa rozdielneho. Tak ako ich autori. O dve generácie mladší izraelský historik verzus slovenský biochemik.

Obaja sa zamýšľajú nad tým, kam nás evolúcia (v širšom zmysle slova) dovedie v najbližších desaťročiach. Obaja extrapolujú doterajšie trendy. Ostatne, veď nič iné nemáme aj tak k dispozícii: nepredvídateľné veci sa tak volajú práve preto, že ich vplyv na zvrat chodu udalostí si nijako nevieme dopredu predstaviť. Aj keď v konečnom dôsledku sú to ony, čo majú naň zásadný vplyv. A to nehovoriac o nevyslovenom predpoklade, že približovaním sa k singularitám sa samotné zákonitosti vývoja nebudú meniť.

Harari je optimistickejší, prinajmenšom vo východiskách, v stave, kam sa ľudstvo dostalo. Pokračovanie evolúcie už nemusí nutne niesť označenie biologická. Vie búrať rozšírené mediálne klišé (v skutočnosti ani hladomor, ani epidémie už dávno nie sú fatálne hrozby ľudstva, viac ľudí zomiera na tučnotu a nie od hladu, tak ako viac ľudí zomiera dobrovoľne než rukou vojakov, teroristov a iných zločincov dohromady). Ale i v záveroch je optimistický, aspoň čo sa týka tých pár vyvolených, ktorí budú profitovať zo všetkých nových technológií, od genetického inžinierstva po umelú inteligenciu. Im budúcnosť zabezpečí nesmrteľnosť či aspoň večný život. Masám nepotrebných zas ponúkne náhražky. To Kováč je len pesimistický. Takpovediac pre všetkých. Ale po poriadku.

Neisté územia

Kováčova kniha má štruktúru hudobného diela. V úvodnom prelúdiu sa dozvedáme prečo. Dynamika evolúcie sa stále zrýchľuje. Ľudstvo ako biologický druh vstupuje do záverečnej fázy svojej evolúcie. Úlohou vedcov je skúmať jej následky, prisúdiť jej hodnoty a urobiť z konečnej fázy evolúcie niečo vznešené, čo by sa mohlo udiať s minimom politických a sociálnych treníc. Vedci a umelci sa preto majú spolupodieľať na vytvorení (záverečnej) „hudby k ohňostroju“. Ambíciou knihy je byť počiatkom tohto úsilia. Napriek tomuto trochu bombastickému začiatku pokračovanie nezaprie, že je z pera renomovaného vedca. V nasledujúcich troch „vetách“, do ktorých je kniha členená, dáva argumenty pre svoje názory a tvrdenia.

V prvej, Život ako kozmický imperatív, skúma vývoj vesmíru (kozmickej evolúcie, ktorej súčasťou je evolúcia biologická) „očami“ Druhej termodynamickej vety a jej rôznych (aj diskutabilných) reformulácií. Ostatne, v duchu presvedčenia, že základné otázky filozofie sa dajú vyjadriť tiež jazykom prírodovedy. Kľúčovým je pritom pojem entropie a jej rôzne definície. Ak Harariho popularizačná kniha je založená (aj) na množstve popularizačného, novinového či prednáškového materiálu, Kováčová práca je vedeckého charakteru.

Niektoré veci sa nedajú, presnejšie povedané, bolo by to značne ťažkopádne, vyjadriť bez matematického aparátu. Autorov záber a erudícia ohromia, obzvlášť pri čítaní častí, kde sa autor tejto recenzie cíti celkom doma. Samozrejme, má to aj háčik. Kováč sa odvoláva na množstvo vedeckých autorít. No často, ale i nutne, aj v prípadoch, keď sa tieto dostávajú takpovediac na hranice svojho odboru. Keď sa vyjadrujú k tomu, čo je za týmito hranicami. Veď i samotná kniha je o predpovedi, o tom, čo bude, čo je za horizontom našej doterajšej skúsenosti.

V každom prípade, v úplnej väčšine prípadov poctivo upozorní čitateľa, keď sa vstupuje na tenký ľad. I keď výnimky sa nájdu. Povedzme tvrdenie o konečnom počte prírodných zákonov (nech si pod „zákonom“ predstavujeme čokoľvek) nepovažujem za až taký zrejmý fakt. I keď v tom som asi zaťažený Gödlovými výsledkami z matematickej logiky. Ak prírodný zákon pripomína axiómu, tak o nich vieme, že systém, ktorý obsahuje Peanovu aritmetiku (stačí jej časť), sa nedá axiomatizovať (niečo ako popísať) konečným počtom axióm.

Rovnako aj samotný pojem epistemologickej singularity, okamihu, keď veľkosť poznania dosiahne nekonečnú hodnotu (na základe extrapolácie súčasného trendu), siaha do veľmi neistého územia. Ale na polemiku sa otvára väčší priestor so samotnými Kováčovými závermi. K tomu sa ešte vrátim. Patrí k tomu najcennejšiemu.

Ľahostajná veda

Druha „veta“ kompozičného členenia knihy, Evolučná jedinečnosť človeka, ako názov napovedá, sa sústreďuje na základné impulzy nášho vývoja (ruka a mozog). Vývoja, ktorý pred 200-tisíc rokmi „zastavila anatómia rodidiel“, a najmä na naše špecifiká, potrebu sociálnych väzieb a mýtov, na silu emócií pri našom rozhodovaní a konaní. A práve jej nedovyvinutosť, v porovnaní s racionalitou, spolu s hedonizmom, sú náš problém. Postupne sa nám stráca darvinovská zdatnosť a posilňuje sa zdatnosť hedonistická. S Hararim sa zhodnú na tom, ako sa bude pravdepodobne uspokojovať: sofistikovanými drogami a únikom do (počítačovej) virtuálnej reality. Za novoosvietenecký blud považuje predstavu, že sme prvým a jediným druhom, ktorý má svoj osud vo vlastných rukách.

Tretia veta, Ultimátny optimizmus: finitika, je prirodzeným vyústením predchádzajúcich dvoch časti. Na jednej strane konštatuje (nielen v tejto knihe, je to jeho dlhodobý apel) zaostávanie humanitných a sociálnych vied za vedami prírodnými, („môžeme veľa, ale málo rozumieme tomu, čo sme a čo robíme“) no na druhej strane vyzýva na zmierenie sa s obmedzeniami ľudskej schopnosti pochopiť svet. Navyše, veda sama osebe „nemá v sebe zabudovanú žiadnu hodnotovú asymetriu, je ľahostajná k dobru i zlu“. V každom prípade naše kultúrne i biologické vybavenie nie je uspôsobené tomu, aby sme sa dokázali adaptovať na vonkajšie zmeny, ktoré sa s približovaním k singularite budú ešte viac prehlbovať, objavia sa rôzne fluktuácie a nestability na všetkých úrovniach. Bod technologickej singularity bude i bodom singularity civilizačnej. Krátke „poetické“ finále o prítomnom okamihu, bezčasovosti a večnosti knihu uzatvára.

Intelektuálna poctivosť

Ladislav Kováč sa nikdy nebál polemicky vstúpiť do diskusie. Či už odborne vedeckej, medziodborovej či rovno siahajúcej do iných než prírodovedných oblastí. Prichádzal z názormi, i závermi, neošúchanými, provokujúcimi. Nie je náhoda, že bol iniciátorom hádam najzaujímavejších verejných diskusií, aké naša spoločnosť za posledné desaťročia zažila. Dá sa s ním nesúhlasiť, ale ťažko mu uprieť intelektuálnu poctivosť a záujem pustiť sa do tých najťažších a najdôležitejších tém.

Harari sa číta výborne. Množstvo zaujímavostí. Veď je to bestseller. Dokonca zo mňa urobil vegetariána (no, povedzme redukcionistu: keď to bez mäsa nejde, tak to nejde) po čítaní o vedomí zvierat. Kováč je niečo iné. Ľahké čítanie to ani nemá byť. Argumentov je veľa, i keď možno sa netreba tak často opierať o autority.

Vo mne našiel čitateľa, ktorý sa vzpiera jeho záverom. Ale stále pritom vo mne hlodá podozrenie, či v tom nehrá príliš veľkú úlohu to, že je poslom zlých správ.

Ladislav Kováč: Konec lidské evoluce: Život v závěrečném věku
vyd. Pavel Mervart, Praha 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ladislav Kováč #Konec lidské evoluce #kniha týždňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk