Kniha týždňa: Mlčanie, ktoré vyvoláva napätie

20.08.2017 09:00

Jon Fosse, ktorého preklad prózy Lodenica nedávno prinieslo vydavateľstvo Modrý Peter, je popredný nórsky spisovateľ, básnik, prozaik, esejista a po Henrikovi Ibsenovi najhranejší dramatik. Je autorom 17 prozaických kníh, vyše 40 divadelných hier, siedmich básnických zbierok, niekoľkých kníh pre deti a dvoch zbierok esejí.

Jon Fosse: Lodenica
Jon Fosse: Lodenica Autor: Modrý Peter

V roku 2016 vydal jeho knihu esejí Peter Milčák, ktorý pozval Fosseho a jeho manželku Annu, slovenskú prekladateľku, na prezentáciu do Levoče. Vydavateľstvo Modrý Peter ako prvé vydalo Fosseho prozaickú knihu Trilógia (2014) v slovenčine a v roku 2015 aj knihu pre deti Kant. Jon Fosse je nositeľom mnohých nórskych i svetových ocenení za objavnú a kvalitnú literárnu tvorbu, dokonca sa o ňom hovorí v súvislosti s Nobelovou cenou.

Ten nepokoj

V čom je objavnosť a osobitosť Fosseho tvorby? Je v spôsobe písania – v štýle a kompozícii. Hneď dve vstupné vety Lodenice sú neobyčajné svojím štýlom a zvláštnym rytmom: „Už nevychádzam von, zmocnil sa ma akýsi nepokoj, a tak nevychádzam von. To v lete sa ma zmocnil ten nepokoj.“ Takto hovorí hlavná postava – vševediaci rozprávač.

Opakovanie výrazov a celých konštrukcií dodáva textu nielen rytmus, ale charakterizuje aj psychický stav hrdinu, jeho nepokoj, neschopnosť a nechuť komunikovať, nerozhodnosť, premýšľanie. Jeho „vševedúcosť“ vie mlčky verbalizovať myšlienky toho druhého, potenciálneho partnera v aktuálnej či budúcej komunikácii.

Fosseho postavy premýšľajú aj pri vzájomnom rozhovore, i potom, keď sú samy, ako keby dialóg pokračoval.

Dialógy sú skromné, netradičné svojou grafikou. Často je komunikácia medzi postavami (protagonista, kamarát z detstva Knut a jeho manželka) prejavom trémy, hanblivosti, zatieňujú ňou svoje myšlienky, túžby a to spôsobuje napätie. Spomienok a predstáv je neporovnateľne viac než prítomného diania. Vzťah postáv k minulosti, najčastejšie neverbalizovaný, „len“ ako vnútorný monológ (spomínanie) do značnej miery pripomína Ibsenove divadelné hry. Myšlienky o tom druhom sú také rýchle, že čitateľ by sa v nich ťažšie orientoval, a tak schválne opakovanie viet a konštrukcií výpovedí má okrem estetickej aj funkciu „praktickú“.

A je tu ešte dôležitá funkcia refrénovitosti. Je vyjadrením zosilňovania psychických ťažkostí protagonistu. Ide o zvláštny typ človeka – tichý, pomalý v rozhodovaní, hanblivý, s trémou a nepokojom, bráni sa činom, ba dokonca predstavám. Sám sa kvalifikuje ako samotár s obrovským nepokojom v sebe, s vysokou citlivosťou. Je v ňom aj istá nechcená závisť a žiaľ za tým, čo bolo, na čo si zvykol. „Ja mám vyše tridsať, a nič poriadne zo mňa nevzišlo./ Možno mi písanie pomôže…/ Neviem./ Pretože ten nepokoj je neznesiteľný, a tak chcem napísať tento román./… ako sa ma zmocnil ten nepokoj a ja som sa rozhodol, že už nebudem vychádzať von,…“ A posledné dve vety knihy: „Ten nepokoj je teraz úplne neznesiteľný. Týmto zakončujem svoje písanie.“

Takto je istým spôsobom orámcovaný príbeh, ktorý by bol vlastne banálny, jednoduchý, nemusíme si ho v podstate ani všimnúť či všímať, lebo dôležité je, ako je to napísané a čo to vyjadruje. Ten príznačný, osobitý autorský rukopis vytvára hlbokú psychologickú prózu s obrazom myslenia protagonistu v bezvýchodiskovom kruhu, čo vyplýva zo zraniteľnosti. Nenaplnené predsavzatia z minulosti v ňom aj po tridsiatke vyvolávajú nepokoj.

Hlavná postava – rozprávač to pripisuje nečakanému stretnutiu po desiatich rokoch so spolužiakom a kamarátom z detstva a jeho manželkou. Neustále dokola si pripomína situáciu stretnutia, ktoré vytvorilo zvláštny vzájomný vzťah. „To v lete, na mori, keď som bol na rybách spolu s Knutovou manželkou, to vtedy sa ma zmocnil ten nepokoj. Aj na druhý deň po rybačke som ju stretol.“ Rozprávač – postava je človek mierny, slušný, utiahnutý, nedokáže sa brániť, často neskoro ľutuje svoje výroky či rozhodnutia.

Cesta k lodenici

Čas knihy – to je čas od podvečera po ďalší deň a noc. Čas zosilňuje opakovanie myšlienok postavy – rozprávača do kruhu, nevie sa ich zbaviť, ale súčasne nevie bez nich fungovať. Stále rýchlejšie sa mu vracajú, prítomnosť prechádza do spomienok, ktoré pokladá za začiatok trápenia, čo je typický znak obsesie i ľahšej depresie. Stereotypné dni v dome matky, keď nevychádza von, pôsobia ubíjajúco. Psychický stav hrdinu akoby prechádzal do paranoje. „Ten nepokoj bol po celý čas vo mne, ten nepokoj, ktorý sa ma odrazu zmocnil, a všade boli jej oči.“

Okrem času autor zaujímavo narába aj s priestorom, keď napríklad krátka úsečka z predsiene do obývačky poskytuje možnosť zachytiť aktuálny psychický stav – rozpoloženie protagonistu vo vzťahu k priestoru, času a ľuďom a súčasne vie zachytiť čas detstva oboch chlapcov, teraz mužov. V starej lodenici, kde sa hrávali, začínajú svoju hudobnú kariéru založením kapely. Cesta k lodenici je opísaná refrénovito, zaujímavo. Fosse robí dobré opisy, trvanie niekoľkominútového úseku môže spôsobiť ohromnú napínavosť, akoby prebehol dej celého románu. A tá cesta z lodenice je súčasne symbolom cesty od detstva k dospelosti, k cieľavedomej činnosti.

K nej sa dostáva podľa rozprávača iba Knut, ktorý má vzdelanie, je zamestnaný, má ženu a deti. Protagonista je nezamestnaný, zostal doma na dedine, býva s matkou a trápi ho nepokoj, ktorý ho núti písať. Konfrontuje sa s kamarátom Knutom, ktorý sa z rodnej dediny vykorenil, kým rozprávač zostal. Čitateľ vníma ich pohľady na minulosť, na detstvo – kým Knutove sú bez nostalgie, rozprávač spomína: „… všetko je to tak dávno, všetko je teraz také iné, ako aj s tou lodenicou, to, čo kedysi znamenalo tak veľa, takmer celý život, a teraz z toho nič nezostalo,…“

Bohaté premýšľanie

V druhej časti knihy Fosse použil ďalší netradičný spôsob písania. Rozprávač – protagonista si predstavuje, čo sa odohrávalo vtedy, keď sa začali jeho problémy. Ponára sa do myslenia Knuta, predstavuje si, čo si Knut myslí, ako on spomína na minulosť. „… teraz sa všetko zdá také malé, vtedy to bolo tak veľa, bolo to také obrovské, bolo to veľké a tajné… teraz, keď sa v myšlienkach vráti späť, sa všetko zdá také malé, človeku takmer padne zaťažko rozpamätať sa na to,… vtedy to všetko tak veľa znamenalo.“

V podstate zobrazuje to isté v Knutovej mysli, čo prebieha aj v jeho pri spomienkach na detstvo. Tým sa Knut stáva istým spôsobom rozprávačom a jeho rozrušené myslenie autor stvárnil krátkymi, rytmickými výpoveďami („nepozerať sa, dostať sa domov, odísť, teraz, nerozhliadať sa vôkol seba, dostať sa preč“). Paralelne „zaznievajú“ dramatické myšlienkové pochody oboch odcudzených priateľov. A medzi nimi je teraz aj Knutova manželka. Mlčanie postáv – ich premýšľanie – to vyvoláva najväčšie napätie medzi nimi i u čitateľa.

Dej knihy má rámec písania príbehu protagonistom – rozprávačom. Skutočnosť je stvárnená predstavami, psychologickými pochodmi, emóciami. Knut a jeho kamarát z detstva (rozprávač) sú istým spôsobom poznačení psychickými neduhmi: žiarlivosť u Knuta a obsesie s depresiou u rozprávača. V knihe sa väčšinou mlčí, no premýšľanie postáv je bohaté a napínavé. Do istej miery kontrastuje s krásou prírody – fjordov a spôsobom života na vidieku, kde takmer vôbec nevnikli civilizačné procesy, ale psychika človeka a jej prejavy boli a sú rovnaké kdekoľvek.

Fosseho próza Lodenica vyšla v Nórsku roku 1989 a patrí k najvýznamnejším dielam súčasnej nórskej literatúry.

Jon Fosse: Lodenica, preklad Anna Fosse, Modrý Peter 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #dramatik #Modrý Peter #Lodenica #Jon Fosse
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku