Alexandra Salmela a jej svet hrdinov bez hrdinstiev

Spisovateľka Alexandra Salmela sa narodila v Bratislave, ale žije vo Fínsku, píše po fínsky a má úspech. V roku 2015 vydala román Antihrdina, objemnú knihu, ktorá vynaliezavo rozpráva o krehkosti súčasného sveta.

27.08.2017 09:00
debata

Príbeh Anttiho Hrdinu je opradený aj legendami, lebo podľa autorky veľké dejinné zmeny neprebiehajú čisto a legendy ich troška retušujú. Alexandra Salmela však neretušuje.

Spisovateľka Alexandra Salmela. Foto: Pravda, Robert Hüttner
spisovatelka, Alexandra Salmela Spisovateľka Alexandra Salmela.

Kto je pre vás hrdina?

Viem iba, kto hrdina nie je.

Znamená to, že svet je bez hrdinov alebo hrdinovia už nie sú zaujímaví?

Hrdinovia sú a vždy budú atraktívni, ale ten termín je nadužívaný. O hrdinoch sa rozpráva stále, no – sú to skutočne hrdinovia? To slovo ako keby stratilo svoj pôvodný význam a silu. Je hrdinstvo, ak chlapec skočí do vody a zachráni psíka? Je to iste krásny a odvážny čin, ale hrdinstvo?

Z tohto dôvodu ste začali písať svoju knihu?

Išlo mi skôr o zamyslenie sa nad tým, ako sa hrdina rodí. Ako získava aureolu. Či vôbec skutoční hrdinovia existujú, lebo mám pocit, že tých niet. Ľudia ale potrebujú hrdinov, a to ženie vodu na mlyn rôznym populistom.

V názve sa so slovom antihrdina pohrávate – je to vlastne meno postavy Antti Hrdina. Ako sa kniha volala vo fínčine?

Vo fínčine je to Antti, ekvivalent mena Andrej. Pri preklade som rozmýšľala aj nad formou Andy Hrdina, fonetická slovná hračka v slovenčine by tak bola podobná hláskovej zmene vo fínčine, ale nakoniec som ponechala pôvodného Anttiho. Vo fínčine sa postava volá Antti Sankari.

Už prvú knihu ste písali po fínsky. Išlo vám to dobre, a ako teraz? Ešte ľahšie?

Práve že nie. Mám na seba väčšie nároky. Pri prvotine to bol skok do neznáma – čo sa jazyka týka, tápanie, ako keby som bežala naslepo po lese. Teraz som chcela byť presnejšia. Bolo to časovo náročnejšie, keďže som sa snažila o jasnosť a menej som vymýšľala. Aj tak sú v texte novotvary, ktoré som vytvorila podľa toho, ako mi zneli.

Aj v minulej knihe ste takto vytvárali slová. To je asi špecifikum cudzincov, ktorí píšu po fínsky. Čo na to fínski knižní redaktori?

Mala som veľmi benevolentného redaktora, ktorý mi povedal: ono to tak naozaj znie, je to teda v poriadku. Predtým som mala redaktorku, s ktorou som spolupracovala na mojej prvotine a potom aj na Žirafej mame, a tiež bola ústretová. Táto kniha sa ale rodila prakticky skoro päť rokov. Za ten čas moja redaktorka stihla dva razy odísť na materskú dovolenku, takže ma po nej podedil tento mimoriadne benevolentný šéfredaktor.

Akou metódou ste na tej objemnej knihe pracovali? Kniha je zaujímavá aj po grafickej stránke. Musela s tým byť veľká práca.

Štruktúra prvej knihy je veľmi presná a symetrická. Opisuje síce vnútorný chaos dvoch hlavných hrdiniek Angie a Pie, ktorých vnútorný svet je v rozklade. Hľadajú a nenachádzajú sa. Ale formálne je to prehľadné – striedajú sa dve dejové línie a v tej druhej dejovej línii sa striedajú traja rozprávači pomerne pravidelne. V tejto knižke je to pestrejšie.

Ako by ste na knižku pripravili menej skúseného čitateľa, aby ho neodradil rozsah diela (385 strán) a jeho metaforickosť?

Kniha je síce náročná, ale čitateľa odmení. Hlavný prúd rozprávania je omnoho silnejší než v prvotine. Je to podstata, do ktorej vstupuje druhá rozprávačská línia. Tá je omnoho subtílnejšia – sú to denníkové zápisy štrnásťročného dievčaťa, Meteory. Malá Meteora nemá veľký záujem písať, z povinnosti len bodovo zaznamenáva svoje dojmy z neznámej krajiny, kde sa ocitla v nepochopiteľnom spoločenskom systéme. Keď sa však niečím nadchne, tak sa rozpíše, najmä o stromoch. Jej zápisky sú naivné a povrchné, ale postrehy sú paradoxne veľmi presné.

Rozprávanie je prerývané aj rôznymi legendami a najmä – vizuálnymi prekvapeniami (prerušené vety, zvláštne zalomenie strán, medzery a podobne). Čitateľa zarazia, ale sú podnetné. Čo tieto pasáže znamenajú pre vás?

Text prestupujú rôzne legendy, mediálne prejavy, reklamy, grafity, či už v samostatných blokoch, alebo prenikajú do samotného rozprávania, prerývajú vety, dokonca slová. Myslím si, že tá nezvyčajná grafika v texte je môj najväčší formálny experiment. Skúsila som napríklad vyjadriť, akým spôsobom človek vníma text. Vizualizovať, ako človek nesústredene číta, prípadne akým spôsobom pohľadom hľadá nejakú informáciu v texte. Čitateľ napríklad preskakuje niečo v texte, zaslučkuje vetu, stále sa mu niečo opakuje. Text je rozbitý, ale to je zámer.

Keď tomu príde čitateľ na chuť, môže sa do tej hry zapojiť. Napríklad prečítať si dvojstranu reklamných sloganov. Je to na čítanie?

Vôbec neočakávam, že by to mal čitateľ v rámci textu čítať. Ide najmä o vizuálny efekt. Ako to pôsobí, keď sa to na nás vyvalí. Samozrejme, ak sa v tom chce niekto prplať, lúštiť to od sloganu k sloganu, myslím, že ho to odmení. Sú tam aj iné formálne, typografické hračky, ale kniha sa v konečnom dôsledku číta dobre. Iste, čitateľ by mal byť bdelý a sústredený. Grafický dizajn je fantastický. Text sa miestami mení v poéziu a grafický dizajnér Martin Mistrík urobil úžasnú robotu, našiel aj iné riešenia, než boli vo fínskom origináli. Skrotil divokú kakofóniu nespočetných fontov a vytvoril zjednodušený, logický systém.

V texte je aj vtip, aj irónia. Ide vlastne o satiru, ale nechýba poézia a krásne pasáže. Napríklad super minerálna voda pramení vedľa skládky odpadu, zlaté rybičky krášlia vodopád na brale, ale celé je to zaliate v „plexiskle“. Kde ste vzali tie nápady? Tak ďaleko v devastácii ešte hádam nie sme.

Pre túto knižku som vytvorila modelový svet, ktorý je, samozrejme, postavený na mojej osobnej skúsenosti s mnohými mestami a priestormi. Architektúra tam má veľmi silný zástoj.

Architektúra je dobrý námet – dnes sa stavajú mestá snov. Vy zo snov radšej prebúdzate?

No, architektúra mesta snov – čo to je? Aká je ideálna vizualizácia a aká je potom realita? V knižke malá Meteora beží hore kopcom a zároveň prechádza rôznymi architektonickými vrstvami. Z pomerne dobrej obytnej štvrte prechádza až hore na kopec, kde sú neskutočné vily s fantastickým výhľadom. Ten ale nikoho nezaujíma, lebo cez panoramatické okno je postavený obrovský plazmový televízor.

Inšpiráciu ku knihe ste čerpali zo Slovenska alebo z Fínska? Je slovenská verzia taká istá ako fínska?

Preklad do slovenčiny, keďže som to prekladala ja, považujem skôr za ďalšiu verziu textu. Prekladať som začala asi rok a pol po vyjdení originálu, čo mi pomohlo, aby som text vnímala s odstupom, nie ponorená doň. Takže niektoré menšie alogizmy, ktoré unikli vo fínskom vydaní, som upravila. Zároveň som musela pristúpiť k istým zmenám v hlavnom rozprávačskom prúde. Fínčina totiž dovoľuje zatajiť rod, čo v slovenčine nejde. Nebolo by sa s tým dalo pracovať tak, aby text plynul prirodzene, rod rozprávača by bolo nutné krkolomne zahmlievať. Kvôli tomu som už v prvej pasáži definovala, o akú postavu ide, či to je ona, ono, on.

Postava z legendy sa volá Smerodajka – nie je to nejaká narážka na politickú stranu?

To sa musím zasmiať. To je presný preklad, tak sa volala aj vo fínčine. Kvôli politickej strane sa predsa nebudem vyhýbať slovu smer a všetkým jeho odvodeninám. Vôbec mi to ani neprišlo na um. Táto otázka ma veľmi prekvapila. Meno postavy nemá byť narážkou na slovenskú politickú scénu. Kniha je veľmi politická, ale so Smerom skutočne nemá nič spoločné. No keby si všetci členovia a priaznivci strany zo zvedavosti kúpili tú knihu – aj ak by to malo byť len vďaka hlavnej postave – tak budem len rada.

Vráťme sa k architektúre, pozrieme sa na mesto, v ktorom vy bývate. Je Tampere mestom vašich snov? Ako ste sa tam dostali? Keď sme robili minulý rozhovor, bývali ste v lese.

Tampere je tretie najväčšie fínske mesto. Leží asi 200 km na sever od Helsínk a má niečo vyše 200 000 obyvateľov. Je to najväčšie mesto v severnej Európe, ktoré sa nachádza vo vnútrozemí. My sme tam skončili veľmi bizarne. Chceli sme ísť do väčšieho mesta, hľadali sme dostupné nájomné a väčšie priestory, lebo vo Fínsku sú miestnosti v bytoch mimoriadne malé. Vyhľadávač vyhodil asi sedem alternatív, a toto je jedna z nich. Už tam bývame šesť rokov.

Ste tam šťastní? Neuvažujete o návrate na Slovensko?

Sú tam dobré podmienky na život, je tam silná subkultúra, historicky silný je feminizmus. Bývalo to totiž priemyselné mesto s veľkými textilkami. Vzniklo na perejach, a tie vyrábali elektrickú energiu pre fabriky, pôvodne založené škótskymi a anglickými priemyselníkmi. Počas posledných desaťročí táto výroba takmer zanikla, no veľká časť industriálnych komplexov sa zachovala. Mesto bolo postavené z červenej tehly, preto sa mu hovorilo aj fínsky Manchester. Architektonický obraz je už však narušený. Niekdajšie chudobné robotnícke štvrte sú dnes veľmi vychytené. Napríklad Pispala, akási severská favela s drevenými domčekmi nacvakanými jeden na druhý na úzkej šiji medzi dvomi jazerami, na príkrom svahu, bola kedysi považovaná za mimoriadne nebezpečnú. Cezpoľným sa tam neodporúčalo ani vkročiť, vraj tam po cudzích hádzali kamene. V súčasnosti sú mnohé domy, kde v jednotlivých izbách bývali celé rodiny, premenené na drahé rodinné domy. Je tam aj jeden z najlepších kultúrnych priestorov v meste, punkrockový klub, najstaršia verejná sauna v krajine, konajú sa tam rôzne festivaly, je tam knižnica.

Čím sa zaoberajú Tamperčania? Váži si mesto umelcov? Majú vás tam radi? Je tam aj vaše vydavateľstvo?

V okolí sú síce menšie vydavateľstvá, ale ja mám vydavateľstvo v Helsinkách. Hoci priemysel z Tampere odišiel, mesto stále priťahuje ľudí. Je tam však, paradoxne, veľmi vysoká nezamestnanosť, niet tam veľmi do čoho pichnúť. Mesto si rozmaznáva umelcov, ale aktivity vychádzajúce z občianskej iniciatívy, z alternatívy, si veľmi neváži. V Tampere je veľa priestorov pre kultúru, práve v opustených továrňach, prinášajú mestu osoh, ale ak má radnica rozhodnúť, či takýto objekt zrúca kvôli novej ceste, tak to urobí.

Vy máte aj inú prácu alebo len píšete? Odkiaľ tak dobre poznáte napríklad redakčnú prácu, ktorá sa vyskytuje vo vašej knihe? Čerpali ste aj zo skúseností otca Jána Baláža, ktorý pracoval tiež v Pravde?

Otec ma inšpiroval. Nielenže je kniha prešpikovaná útržkami rôznych novinových článkov, figuruje v nej i tragikomická postava bývalého novinára, z ktorého sa stal mediálny guru, a to tiež nie je jediný žurnalista v texte. Ale aj ja som písala do novín. Pravidelná rubrika niekde v novinách je fantastická vec, ale teraz nepíšem pre žiadne noviny.

Spisovateľka Alexandra Salmela. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Alexandra Salmela Spisovateľka Alexandra Salmela.

Už som sa pýtala, ale sme to zahovorili – majú vás Fíni radi? Ste ozdobou mesta? Volali vás do politiky?

Neviem. Tampere je malé mesto, no má dva súperiace hokejové kluby. Šport si cenia viac než kultúru. Pýtali sa ma, či by som nechcela do politiky, ale vyhla som sa tomu. Povedala som, že to nie je nič pre mňa.

Máte dve deti. Je lepšie vychovávať tam či na Slovensku?

Majú sedem a deväť rokov. Neviem tie podmienky porovnať. Myslím si však, že nie je všetko na Slovensku také zlé, ako si to hodnotíme. Napríklad idealizovaný fínsky školský systém, to sú už nanešťastie len mýty. Na školstve sa šetrí a začína sa to prejavovať. Navyše v snahe poskytnúť aspoň naoko všetkým rovnaké možnosti, nemôžu tí šikovnejší napredovať rýchlejšie. Na Slovensku je to zas asi opačne – neriadia sa pomalými.

Vychovávajú inak?

Ľudia tam ostentatívne nefrflú, ak nejaké dieťa stále rozpráva, je živé a dáva o sebe vedieť. Práve som tu v Bratislave cestovala autobusom a dve ženy patrične nahlas kritizovali trochu hlučnejšie dieťa: Moja vnučka by sa tak nesprávala! Bolo to, samozrejme, smerované na človeka, čo s tým dieťaťom cestoval, takže i ten znervóznel a začal dieťa okrikovať. Nakoniec sú tak nervózni a agresívni všetci. S rôznymi pripomienkami a dobrými radami okolia sa na Slovensku človek stretáva neprestajne.

Vo Fínsku nie je možné takto poúčať v autobuse spoluobčanov a starať sa do výchovy iných?

To neexistuje. V žiadnom prípade! Na to musíte mať veľmi silný dôvod!

Z čoho to vyplýva? Sú kultúrnejší?

Podľa mňa sú uzavretí do seba a nerozhodní. Je to spôsobené nezvykom, možno dokonca istou zbabelosťou. Radšej dusia v sebe, čo sa im nepáči, a to tiež nie je dobré. Príde potom k situácii, keby sa malo zasiahnuť, a oni nevedia ako. Treba tú komunikáciu vybalansovať. Buď jej je príliš, alebo málo. Alebo je jednoducho nesprávna.

A ten návrat na Slovensko?

Neviem plánovať. V najbližších dvoch rokoch sa nechcem vrátiť, ale v budúcnosti to nevylučujem.

Vo vašej knižke je aj zmienka o kvake. Je to vraj typická fínska plodina. Čo sa vlastne vo Fínsku jedáva?

Kvaku varím, je to niečo medzi repou a kalerábom a je dobrá aj surová. Vo Fínsku je trend bezmäsitých jedál. Vegetariánske alternatívne potraviny sa dostávajú do obchodov, dostať rôzne chutné bielkovinové prípravky, jedlá sa robia z obilnín a húb, nejde iba o sóju. Takáto strava je stále dostupnejšia a chutnejšia. Ak si chcete kúpiť niečo rovnako jednoduché ako mleté mäso, dostanete rovnocennú bezmäsitú náhradu takej chuti, až to vegánom prekáža – vraj to až príliš pripomína mäso. V obchodoch sú ale oddelenia s vegetariánskym jedlom obrovské, takže sa dá vyberať. Vegánstvo skrátka už neznamená, že zjete tri mrkvy denne. Dostať napríklad aj mastné jedlá „po opici“. Bary sa zatvárajú o štvrtej a do piatej sú otvorené stánky s klobásami, majonézou, čipsmi, rôznymi mastnými jedlami, ktoré už majú i vegánske alternatívy!

Vráťme sa do duchovnej sféry: Kto je práve vo Fínsku podľa vás literárna hviezda?

Sú zaujímavé a silné ženské autorky mojej generácie. Laura Lindstedt, Riikka Pelo, či napríklad Katja Kettu, ktorá napísala knižku Pôrodná baba, vyšla aj v češtine. Je to zaujímavý príbeh z obdobia druhej svetovej vojny, keď sa Fínsko stalo spojencom Nemecka. Vznikne láska medzi fínskym dievčaťom a nemeckým nacistickým dôstojníkom, dostávajú sa s nemeckou armádou až do koncentračných táborov na druhej strane hraníc, kde je napríklad láger Vorkuta, takže je to originálny pohľad na tie udalosti. Pohľad na vojnu z druhej strany, ale aj atraktívne severské prostredie. Autorka sa dotkla chúlostivej etapy fínskych dejín.

To, čo hovoríte, je ako film. Aj vaša kniha by sa dala sfilmovať? Bol by to fínsky alebo slovenský film? Robilo sa niečo napríklad podľa vašej prvotiny?

Kniha je veľmi vizuálna, iste by z nej bol aj film, ale neviem, kto by ho mal robiť. Ak by bol záujem, je mi to úplne jedno. Všetko ale iste sfilmovať netreba. Na základe úryvku z mojej prvej knihy vzniklo na bábkarskej katedre VŠMU ročníkové predstavenie Juliany Svitkovej.

Kde všade ste knihu Antihrdina písali?

Pracovala som istý čas v divadle, kde som mala stôl, v jednom starom kultúrnom dome, kde sa v zime nedalo inak písať ako v rukaviciach, a nakoniec som skončila doma. Bola som na rôznych inšpiratívnych stážach.

Čo stojí vaša kniha vo Fínsku?

Keď bola nová, stála tridsať eur. Tam je ale devalvácia ceny kníh oveľa rýchlejšia ako na Slovensku. Je prakticky nemožné dopracovať sa k nejakej staršej, kvalitnej knihe v kníhkupectve. Stáva sa, že po mesiaci, po dvoch už knihu nájdete v košíku po dve eurá. Veľké kníhkupectvá sa začínajú podobať skôr na papiernictvá a obchody s darčekovým tovarom. Predávajú hlúposti, knižná časť sa scvrkáva a scvrkáva. Vydavateľstvá nemajú priestor a zbavujú sa staršieho tovaru – drahšie je knihy skladovať, než v prípade záujmu vytlačiť nový náklad. Moje vydavateľstvo sa snaží nehrať podľa tohto scenára.

Čo oslovuje v knihe aj Fínov, aj Slovákov?

Snažila som sa písať tak, aby bola kniha univerzálna, aby sa s ňou človek mohol identifikovať bez ohľadu na to, kde žije. Preto som stvorila model bipolárneho sveta. Moji hrdinovia prechádzajú z jedného systému do druhého, diametrálne odlišného, porovnávajú propagandu s realitou. Všetkým hrozí pád do ekologickej katastrofy, a to sa bytostne dotýka nás všetkých. V tom je text politický – ako tú situáciu riešiť, či je všetko stratené a vrhnúť sa do víru orgií ako v Puškinovom Hýrení za moru, alebo sa situáciu aspoň pokúsiť zvrátiť, i keď podľa mnohých vedcov je na to už neskoro. Vidím skepticky, že by sa ľudstvo zmenilo dobrovoľne. Človek je tvor pohodlný. Ako dosiahnuť zmenu? Azda prostredníctvom diktatúry? V tú ja neverím. Ostáva otázka: Čo teraz? To je politický náboj tej knihy.

Alexandra Salmela

Narodila sa 7. novembra 1980 v Bratislave. Žije vo Fínsku a píše knihy po fínsky. Patrí do fínskej aj slovenskej kultúry. Vo Fínsku debutovala vďaka súťaži pre cudzincov píšucich po fínsky, románom 27, čiže smrť robí umelca, ktorý bol ocenený cenou novín Helsingin Sanomat, získal si pozornosť čitateľov, vyšiel v slovenčine a vo viacerých ďalších jazykoch. Alexandra Salmela vyštudovala dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínčinu na Karlovej univerzite v Prahe. S manželom sa zoznámila vo Fínsku, kam sa vydala a kde žije. Má dve deti. Písaniu sa venuje profesionálne, a to úspešne – bola nominovaná aj do finále literárnej ceny Anasoft litera a Finlandia. Po fínsky napísala aj román Antihrdina, ktorý preložila do slovenčiny a ktorý vyšiel na Slovensku. Má 385 strán.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Alexandra Salmela