Kniha týždňa: Buzássy prosto, múdro a ľudsky

28.08.2017 16:00

Len dva roky po vydaní svojej doteraz poslednej básnickej zbierky Na mieste (Modrý Peter, 2015) prichádza básnik Ján Buzássy (1935) s novou básnickou zbierkou nazvanou Nábrežie.

Ján Buzássy: Nábrežie
Ján Buzássy: Nábrežie

Podobne ako predchádzajúca zbierka aj táto nová pozostáva napospol z básní tvorených dvoma pravidelnými štvorveršiami so striedavým rýmom (z tohto celku vybočujú len 4 odchýlky: básne Uspávanka a Pohľadnica s jediným štvorverším, báseň Koniec jari s jedným štvorverším a dvojverším a báseň Útržky s troma dvojveršovými rýmovanými strofami).

Predchádzajúca zbierka bola usporiadaná do troch častí s názvami, táto je zasa jediným veľkým cyklom osemdesiatich dvoch básní (počet básní presne zodpovedá veku autora v roku vydania zbierky). Do tejto pevnej viazanej formy básnik doslova „vtesal“ svoju básnickú výpoveď, ktorou je akési poetické glosovanie miest a javov, súvisiacich s bratislavským dunajským nábrežím, jeho históriou, ale najmä so súčasnosťou. Okrem toho sa mu podarilo do zbierky dostať i klasické nadčasové témy ako láska, smrť, starnutie, radosť či príroda, a ako to u Jána Buzássyho chodí, uchopiť ich nielen básnicky, ale aj filozoficky.

Šumenie aj v strofách básnika…

Buzássyho básne zasvätené bratislavskému dunajskému nábrežiu sú naskrze neformálnym holdom tejto podľa básnika najpríťažlivejšej časti Bratislavy. Autor má nábrežie za tie roky, čo býva v Karlovej Vsi, dobre napozerané, má ho v nohách, v zraku, v pamäti i v súčasných bezprostredných vnemoch. Predstavuje preňho okrem priestoru vlastného domu ten najintímnejší kúsok ľudského bytia, zrasteného s krajinou, mestom, prírodným i spoločenským dianím od najzjavnejších, do očí bijúcich skutočností (Dunaj, Pri Dunaji, Rameno) až po tie najnepatrnejšie fakty prírodného diania vôkol neho (Drozd v zime, Vták, Svrčky). Tie básnik eviduje, zaznamenáva a pretvára do básnickej výpovede.

Napríklad v básni Dunaj zaznamenáva okamihy svojej chôdze po nábreží a z tohto faktu, zmyslového kontaktu s veľriekou, sa rodí jeho intímny rozhovor s Dunajom: „Kráčam nábrežím, chcem byť pozitívny, / keď voda hladko plynie po vetre, / a stále som ti dlžný, aspoň kývni / rieka, keď chválim tvoje pobrežie.“ Tieto verše, v ktorých básnik konštatuje svoj pocit podlžnosti voči krásnemu prírodnému faktu, akým je rieka, a zároveň by privítal viditeľnejší ohlas od tohto prírodného velikána na svoju prítomnosť a nadšenie preň, sa odvíja takmer filozofický záber, v ktorom prechádza od konštatovania faktu „dobroty“ rieky k uvedomeniu si, že rieka napája nielen „dobré“, ale aj „zlé“ prírodné fakty: „Dýchaš, a vyhadzuješ drobné vlnky, / vždy dobrá k zvieratám a rybárom, / voda, vychádzajúca z božskej hĺbky, / vieš napojiť aj jedovatý strom?“

Podobne v básni Rameno sa básnik okrem zanieteného obdivu k starým stromom („Sem človek zablúdi, / keď túži obdivovať staré vŕby“) zaujíma aj o kačky na Dunaji a ich potenciálne nepohodlie, keď sa stretnú s člnom: „Hladina zbrázdená len kačkami, / ťahajú vodou pretrhnutú vlnu, / a kto ich potom všetky ochráni, / keď majú uniknúť až špičke člnu?“

A v básni Pri Dunaji básnik tematizuje plynutie rokov (aj svojich vlastných) a prechádza do filozoficko-estetického podobenstva o vode a básni: „Voda je pravda, ktorá preniká / do priestoru a ticho porozpráva / všetko šumenie aj v strofách básnika / pomaly, ticho, ako sa krúti hlava.“

Horí papier, stúpa dym…

Dunaj však Buzássymu poskytuje príležitosť aj na dômyselné nadviazanie na starogrécku mytológiu a bájoslovie, keď z únosu krásnej Európy býkom-Diom urobí pôsobivú legendu k bratislavskému dunajskému miestopisu: „Keď unášali Európu, sem dupla / tá noha býka, do vôd Dunaja, / tak vznikla zátoka, tu pukla kukla, / aj keď to dejiny vždy utaja.“ (Karloveská zátoka)

Báseň s názvom Zuckermandel je zasa príležitosťou nielen na pospomínanie „malých i väčších“ ľudí, ktorí tu žili, ale aj na rezervovanosť či polemiku so súčasnými urbanistickými konceptmi: „Namiesto domov, tam, kde žili ľudia, / nastavali nám nové kasárne, / myseľ sa zavrie, keď nám hlavy údia / dymy z urbanistickej veštiarne.“. V básni Závod osemveslíc si zasa básnik všíma nielen športovú, ale aj spoločenskú stránku takýchto pretekov: „Veslice na rieke sú horizontom, / ktorý sa blíži, až nás prestúpi, / minú tie nablýskané chalupy, / aby mestu zas navrátili bontón.“

Z básne Pri Dunaji, ale aj pri iných číslach tejto zbierky možno vidieť Buzássyho záľubu v istom druhu artistnosti a jej reflektovaniu vo vlastných veršoch. Táto línia autorovej poézie siaha až k prvým zbierkam zo 60. rokov a vinie sa celou jeho tvorbou. Spomínaná artistnosť sa prejavuje jednak prakticky, teda že básnik povýšil viazaný verš a pevnú formu na jeden z pilierov svojej tvorby, a jednak tematicky, teda že básnik o umeleckej či literárnej tvorbe aj píše, všíma si jej rôzne aspekty. Napríklad v básni Čítam sa tematizuje zážitok z aktu čítania a rozdiel medzi slovom prozaickým a básnickým: „Čítam knihu – a nie je otrávená, / a predsa horí papier, stúpa dym, / piesok sa sype v chvíli obrátenia, / ach, nikdy nečítam keď hovorím. // Koniec je harakiri románu, / preto prozaici šomrú pred koncom, / básnik má ruku veršom zviazanú / viazaným veršom. Vonkoncom.“

Duša, tá je stále živá…

Buzássyho však priťahujú okrem literárnych tém aj literárne osobnosti (básne Zápis z Góngoru, Čítajúc Skácela, Mladá Achmatovová, Homér), no i duchovno-filozofické témy ako v básni Duša („Nič nie je krajšie ako duša, nádej / sa chveje ňou…“), či vtipne pojednaná dichotómia duše a tela v básni Ťažké telo: „Telo len leží v kresle, odpočíva / po niečom, čo je iste priťažké, / nehybne, duša tá je stále živá, / telo zakopne pri prvej prekážke“. A v básni Ako si kladie jednu z kľúčových otázok o existencii Boha: „Ako žiť v tomto postmodernom svete? / Obloha je, to áno, či aj Boh?…“ A odpovedá si: „On zachraňuje pri dopravných zrážkach, / vloží prst, kde sa plechy tesne trú, / zašíva stehy po strhaných láskach. / Vracia nám lásku priepastnú.“

Mnoho ďalších tém i otázok je v prostých, múdrych veršoch Jána Buzássyho. Na záver spomeniem len báseň na motív Filemona a Baucis s názvom Starí manželia: „Tvoja ruka mi vkĺzne do dlane, / bojíme sa v tom svete bez milosti, / kde všetko už je vopred zbabrané, / a my sme neodpustiteľne prostí.“

Buzássy je básnik, ktorý spieva i uvažuje a pochybuje, vie sa stále ešte rozhorčiť nad necitlivosťou či nekalosťou, ale aj stíšiť v modlitbe, objať svoju manželku i dunajské nábrežie. Jeho zbierka Nábrežie je netuctovým, originálnym tvorivým počinom. Autorove verše sprevádzajú výrazne farebné abstraktné ilustrácie prozaika Pavla Vilikovského a doslov Erika Ondrejičku, ktorý je poctou básnikovi. Toto všetko robí z knižky z vydavateľskej dielne Petrusu nezameniteľný a pre čitateľa príťažlivý artefakt.

Ján Buzássy: Nábrežie
Petrus, Bratislava 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#nábrežie #kniha týždňa #Ján Buzássy #básnik #básne
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk