Foto: Marenčin PT
Svedčia o tom už erbové výjavy z jeho próz, hypermarkety požierajúce konzumentov v Lovcoch & zberačoch (2001, 2006), hromadné aj individuálne love parties v mäkko vystlanej tme veľkomiest v Plyši (2005), samota na mestskej periférii zaháňaná sexom na objednávku v crazy utópii Eskorta (2007), groteskné putovanie seniorov spoza veľkej mláky po našom veľtoku uprostred malebných i divokých prírodných i spoločenských scenérií v krimitrileri Dunaj v Amerike (2010) a napokon prízračný zápas antihrdinu o zmysel existencie ako komunikácie v Trolovi (2017), ktorý sa odohráva – v Čiernej diere.
Bludiská, bludy, obludy
Takto nelichotivo sa nazýva v Hvoreckého najnovšom románe urbanisticky zohyzdené hlavné mesto stredoeurópskej krajinky, ktorá sa po tzv. hybridnej vojne oddelila dvojitým plotom (múrom) jednak od Pevnosti Európa, kam predtým patrila, jednak od prívalových vĺn migrantov zo šíreho sveta. Ani von, ani dnu! To všetko pod ochrannými krídlami východnej mocnosti zvanej Ríša, ktorej revolučnú červeň čoraz výraznejšie zakaľuje hnedá niekdajšieho nemeckého Reichu.
Nie náhodou sa na vazalských územiach opiera Ríša o počítačové centrály ako o účinné nástroje masového vymývania mozgov v „inteligentnej“ spoločnosti – tej, v ktorej z nás už Veľký brat nevyťahuje násilím ani ľsťou osobné informácie, lebo mu ich sami ochotne poskytujeme na internete, na sociálnych sieťach, na smartfóne. Práve v takejto infocentrále, akomsi pekloraji fejsbúkov, statusov, lajkov atď., pôsobí trojuholník ústredných postáv. Rozprávač a „hlavný hrdina“ krycím menom Trol, potomok „digitálnej oligarchie“, obeť civilizácie odmietajúcej očkovanie a dlhoročný pacient, obézny panic a vyštudovaný rusista, a napokon „najnenávidenejší človek na tunajšom internete“, na ktorého sa sústreďuje „zlosť ľudí“, jeho bývalá spolutrpiteľka z nemocnice a verná spolupracovníčka pri odhalení perfídnej činnosti ríšskych trolov, narkomanka Johana, a ich šéf a úhlavný nepriateľ, chameleón Valys, čosi medzi sovietskym politrukom, strážcom nacistického koncentráka a Davidom Bowiem v jednej osobe.
„Svet, kde nezáleží na faktoch“ a kde obyvatelia nehľadajú „na webe pravdu, ale rovnaký svetonázor“ – Hvoreckého postromán hypermediálneho veku, informačnej éry či „chytrej“, teda bystrej, dôvtipnej či nebodaj rozumnej, rozhodne však nie múdrej spoločnosti, nastoľuje problém manipulácie starý ako ľudstvo samo. Skôr ako o román filozoficko-utopický však ide o román spoločensko-politický, sústredený v umeleckej hyperbole na fenomén informačnej vojny a metódy ovládania más, demagogického šírenia poloprávd-pololží a rozdúchavania nenávisti davov, ku ktorým vedú dôvody staré ako človek sám – divide et impera! Trolovanie, čiže účelové snorenie po nekonečne sa rozrastajúcej pavučine, ktorá obopína všetko navôkol, nie vedenie-poznanie a poznávanie, ale vedenie-zavádzanie, cielené pretváranie a spotvorovanie faktov, ktoré sa však vymyká spod racionálnej kontroly a prerastá do opojenia, ba posadnutosti vlastnou „stvoriteľskou“ mocou. Odbočenia z vytýčenej trasy ako sklzy, ktorých smer ťažko predvídať.
Inak povedané, zmeny individuálneho správania v tzv. numerickej spoločnosti sa týkajú predovšetkým psychických procesov.
Mýty v koktaile
V antickom mýte Tézeus porazí strážcu bludiska Minotaura a získava odmenu – Ariadnu. Kto je však v Hvoreckého románe obluda Minotaurus? Valys? A čo bludisko? Je to Ríša? Internet? Zglobalizovaný, sociálnymi sieťami pretkaný svet? A udatný Tézeus? Je to rozprávač Trol medzi trolmi, ktorý je vlastne Antitrol? Tak či onak, je to rozprávačská maska – v dvojitom prenesenom zmysle masky autora a masky jeho hrdinu-rozprávača, no aj doslova, keďže sa náš „hrdina“ v ohrození života podrobí plastike a výsledkom je iná tvár aj hlas.
Trol-Antitrol, záhadný tvor po boku narkomanky Johany ako novodobej Jany z Arku? Staré mýty a legendy namiešané do historicko-politicko-ideologického koktailu celého 20. storočia s výdatnou dávkou už takmer dvoch desaťročí 21. storočia. Toho, v ktorom „namiesto hriechov pranierujeme negatívne myšlienky,“ ako tvrdí nemecký filozof s ázijským menom Byung-Chul Han v knihe Psychopolitika s podtitulom Neoliberalizmus a nové techniky moci.
Tu kdesi sa stretá Hvoreckého román a jeho dvojica „záškodníkov“, povedané osvedčenou stalinskou terminológiou, ktorí preniknú do ríšskeho „Trololandu“ za účelom rozvrátiť ho a zničiť, s románom Máriusa Kopcsaya Asvabaždénie (2015) a s jeho hrdinom novinárom a spisovateľom, „komunikatívnym mizantropom“, vegetujúcim na okraji (veľko)mestskej aglomerácie, na okraji spoločnosti, na okraji novoveku.
Je o čom rozmýšľať!
Čo sú trolovia?
Škriatkovia či obri s rozprávkovou mocou zo škandinávskej mytológie alebo recyklovaní pravekí lovci a zberači, tí, čo odstreľujú na internete nepohodlných, vzdorujúcich jednotlivcov a tí, čo vyhľadávajú usvedčujúce informácie? Alebo sú to nebodaj experimentátori mičurinsky krížiaci pravdu a lži? A čo je autor? Súkač príhod a dobrodružstiev, strojca prekvapujúcich situácií a zápletiek, alebo/a šikovný mystifikátor (súdiac podľa citátov v Trolovi), ktorý sa riadi talianskym úslovím: „Se non è vero, è ben trovato!“? Voľne preložené to vyjadruje podstatu umeleckého písania (aj rozprávania): „Ak to aj nie je pravda, je to výstižné!“
A možno je autor, v Hvoreckého prípade určite a predovšetkým, jednoducho kritický pozorovateľ dneška? Je totiž čo pozorovať!
Informačné obžerstvo globálnej dediny, oplzlosť anonymného či pseudonymného sebaodhaľovania, zbožštenie „virtuálnej reality“ a celosvetová „spoločnosť kontroly“, ktorou sa završuje náš antropocentristický euroamerický novovek s figovým listom konzumizmu, zastierajúcim množstvo lokálnych vojen, nevyčísliteľné ľudské utrpenie a pokračujúcu devastáciu prírody! Mocibažnosť západného človeka všetko ovládnuť! Všetko vrátane seba? Ejveru, to je otázka!
Áno, Hvorecký si vie vybrať nosnú tému. Jeho tykadlá zachytávajúce to, čo je „vo vzduchu“, prezrádzajú odvahu aj skúsenosť publicistu, spätú s nadhľadom nad rodnou hrudou a so schopnosťou vidieť veci v širších geopolitických súvislostiach. A predsa, pokiaľ je písanie cesta (tá tatarkovská „oprôť noci“) či dokonca plavba (za každého počasia), je aj ponorom. Autor Trola však elegantne surfuje a do hlbín radšej nezostupuje, možno preto, aby sa nezamotal do rias alebo nenarazil na podmorské úskalie či na nevídanú príšeru – škoda! Jeho hladko sa odvíjajúci príbeh sa výborne číta, neraz nás z neho mrazí, neraz nás rozosmeje – od miniportrétov všadeprítomných domácich liečiteľov po vtipne parodované výkony raperov – v mnohom však pripomína komiksy či televízne sitcomy s ich priamočiarosťou a stereotypmi, čiže náročného čitateľa navnadí, no neuspokojí.
Ale aj tak vďaka za odhodlanie mapovať neuralgické body dneška a čeliť výzvam budúcnosti namiesto špárania sa v banalitách či vo vlastných obsesiách, s akým sa stretáme v ružových či modrých denníčkoch mainstreamového literárneho dorastu a tiež v pamätníčkoch sebastredných seniorov, na Slovensku neraz vydávaných za objavné (veľ)diela.
Last but not least – chvála patrí hravej a vynachádzavej grafickej úprave Pavlíny Morháčovej, ktorá je tiež autorkou obálky a ilustrácií.
Michal Hvorecký: Trol
Marenčin PT, Bratislava 2017
