Jeho netypický román sa stal vo Francúzsku a v Spojených štátoch (vraj prekvapujúcim) bestsellerom, no hoci ho vydavatelia, prekladatelia i kritici prezentujú veľmi vľúdne, v druhom pláne sú opatrní, aby cyklistické tempo Hiraideho momentiek nezaskočilo čitateľov nepripravených.
A naozaj, Kočičí host (vyšiel v češtine vo vydavateľstve Host v preklade Anny Křivánkovej) nie je románom o mačke, ktorá chodí k susedom na návštevu. Sú to záznamy o medziľudských vzťahoch v konkrétnom čase a priestore, kde sa mača zhodou okolností stalo ich tmelivom aj rozdeľovačom.
Dokonalá prehliadka tokijskej štvrte
Kniha na mnohých miestach pripomína poetický film, zároveň však detailnosťou rozprávača pevne zakotvuje udalosti do konkrétneho prostredia. Pre stavbu tohto jemného príbehu o plynutí času je scenéria dôležitá aspoň tak ako postavy v ňom.
Sme v tichšej štvrti Tokia koncom 80. rokov a uličku s riedkou zástavbou a vilou obklopenou rozľahlou záhradou máme pred sebou ako na dlani, pokojne by to mohla byť virtuálna prehliadka na on-line mape.
Mladí manželia – tridsiatnici, on redaktor a ona korektorka, bývajú v prenajatom dome a v blízkosti starého stromu, ktorý je dominantou okolia, sa pomaly snažia usadiť. V dome žijú už dva roky a od domácej panej majú zakázané deti a domáce zvieratá. Ani jedno, ani druhé neplánujú. Obaja pracujú z domu a vedia sa nadchnúť detailmi – pozorujú napríklad postavy okoloidúcich, ktoré sa na ich mliečne kuchynské okno obrátene premietajú vďaka malej diere v plote. Keď si chlapec od susedov osvojí mačiatko Čibi, dni zrazu prestanú byť stereotypné.
Otvorená kniha, žiadny výmysel
Rozprávanie svojou formou pripomína logicky usporiadané krátke denníkové zápisky, čo mu pomáha plynúť celkom mimovoľne a automaticky. Hiraidemu sa vlastne darí dopodrobna opisovať zažité situácie a zároveň vyvolať očakávanie pokračovania.
Mačka Čibi spoznáva okolie – záhradu aj pootvorené príbytky, a svojou neviazanou povahou (ktorú v nej autor identifikoval) púta pozornosť obyvateľov. Postupne si získava náklonnosť celého spoločenstva, aj tých odmietavých. Každý ju tak trochu považuje za svoju a málokto sa dokáže zmieriť s tým, že mu nepatrí. Takto ubiehajú dni a čosi nezvyčajné visí vo vzduchu. Hiraide vnáša zaujímavým spôsobom do svojho rozprávania dobrodružné, miestami magické motívy, ktoré zostávajú v podtexte, paradoxne bez toho, aby ich akokoľvek zhmotnil. Akoby začínal písať úvodnú scénu typického japonského animovaného filmu a vzápätí obrátil pozornosť na drobný útržok z miestneho života.
Keď pár napríklad dostane na starosť veľký prázdny dom, čitateľovi sa otvára priestor na predpokladanie tajomna, no tajomná je už samotná prítomnosť nevyspytateľného zvieraťa, ktoré v ľuďoch vyvoláva zvláštnu potrebu privlastniť si ho. Lenže Hiraideho cieľom nie je vytvoriť zápletku a pracovať na jej rozuzlení, on píše o sebe a fantazijnosť je v situáciách prítomná vtedy, keď do nich vloží takýto význam.
Tón jeho čŕt je inak vyberaný, premyslene jednoduchý a prekypuje až meditatívnym pokojom. Prizná pochybnosti pri hľadaní bývania a vzápätí približuje objav novej štvrte radostne a zmierlivo: "Když jsem tam poprvé vstoupil, měl jsem pocit, jako by se mé hrudi dotkla ruka někoho blízkého, a prostoupil mě podivný mír.”
Čas tridsiatnikov
Príbeh sa začína príchodom mačaťa a voľne pokračuje dňami a udalosťami, ktoré z pohľadu vplyvu Čibi na jeho a manželkin život Hiraide považoval za dôležité. Popritom sa mu však podarilo vnímavo sprostredkovať skúsenosť s priľnavosťou k miestu a vystavať presný pocitový aparát vo vzťahu k plynúcemu času. Dosahuje to postupným nabaľovaním informácií, zážitkov, opakovaním informácií, pričom teritórium zostáva nemenné. Dynamickým prvkom je často zmena uhla pohľadu alebo odhalenie spomienky s ďalším rozmerom už povedaného obsahu.
Prichádzame do kontaktu so spolužitím v prirodzenom súlade, kde každá všedná radosť či starosť vyplní inak tiché popoludnie. Manželstvo páru nie je predmetom otázok ani problematických výziev, je iba vystavované vonkajším skúškam a čelí im s pokorou. Keď chce muž konečne odísť z práce, v ktorej sa trápi, zavolá ženu do kaviarne a predstaví jej podrobný plán, z čoho budú žiť, a ona chápavo prikývne.
V kontraste s Hiraideho štýlom vníma on sám túto fázu ako turbulentnú, a to pod vplyvom hospodárskych zmien v Japonsku, ale aj smutných osobných zážitkov. "Třicátníci prožívají opravdu kruté období. Člověk si užívá a netuší, že je na rozcestí a že může i nemusí uniknout velkému trápení.”
Čas rozkvitnutej záhrady
Kniha vyšla v Japonsku prvýkrát v roku 2001, bol to teda Hiraideho návrat k poznámkam s odstupom desiatich rokov, a do vydania prekladu zostarol o ďalších pätnásť. Pocit príjemnej nostalgie za minulými časmi je pri ich čítaní dokonalý.
V záhrade sa striedajú ročné obdobia, obyvatelia štvrte starnú, trh s nehnuteľnosťami sa ženie do krízy a aj mačka Čibi zasiahne do medziľudských vzťahov v uličke väčšmi, než by si isto želala, ak by o tom mohla rozhodnúť.
Tu je zaujímavé sledovať, či rozprávač-autor bude chcieť pozmeniť dej a ako veľmi, pretože jeho predsavzatím je "len” opisovať pravdu, nie vytvárať fikciu. Napokon, rozpoloženie, ktoré sa mu samo ponúklo v jeho okolí – rodina so slobodomyseľným zvieraťom, postarší manželský pár vo vile, koniec éry jedného cisára, zmena zamestnania a bývania, mu vytvorilo ideálne príležitosti na nový materiál a on ich unikátne odpozoroval a zapísal neobyčajne vecne (pretože takto sa stali) a zároveň nadnesene (lebo také ich videl).
Kvitnúca záhrada, láskavosť, pevná väzba k miestu a prirodzené ubiehanie života sú hlavné prvky Hiraideho autobiografickej prózy. Nikto, koho občas fascinuje, ako sa okolitý svet mení, nemusí byť pri nej opatrný. Tradičná kaligrafia s kresbou ju v kníhkupectvách posunula na pulty kníh s peknými obalmi, no je to predovšetkým pekné rozprávanie.
