Cesty Jana Hřebejka a Petra Šabacha sa po prvý raz skrížili pri filme Šakalí léta z roku 1993. Išlo o Hřebejkov režisérsky debut, no ešte výraznejšie v povedomí divákov zarezonovala snímka Pelíšky z roku 1999, ktorá vznikla na motívy Šabachových poviedok Hovno hoří. V príbehu, ktorý paralelne rozpráva príbehy niekoľkých rodín v období roku 1968, dokázal Šabach s humorom a nadhľadom opísať často bezvýchodiskové situácie, v ktorých sa ocitali všetky generácie. Aj keď mu niektorí vyčítali, že istým spôsobom zjemňuje praktiky režimu, išlo o jedinečný autorský rukopis, ktorý poznamenal väčšinu jeho diel. „Ono to tak na niekoho môže pôsobiť. Ale keď píšete niečo z pohľadu malého chlapca a ešte ide o žáner humoru, jednoducho tam nemôže byť len temnota a zmar,“ vysvetlil pred pár rokmi spravodajskému portálu Aktuálně.cz.
Literárna tvorba Petra Šabacha bola do značnej časti autobiografická, humor v jeho poviedkach preto často jednoducho odzrkadľoval príhody, ktoré ho stretli počas dospievania. Do akej miery sa teda jeho výchova odrážala v živote filmového Michala (Michael Beran) v Pelíškoch? „Jedna vec tam naozaj fungovala, a to bol jedálny lístok,“ prezradil v roku 2013 v relácii Na plovárně moderátorovi Markovi Ebenovi.
Pert Šabach sa narodil 23. augusta 1951 v Prahe do rodiny bývalého vojaka. Ako priznal pre Aktuálně.cz, pre jeho otca, plukovníka Šabacha, bol ako nepodarený syn zlý sen: „…Je mi ľúto, že sme si nejaké veci nevyjasnili vo väčšom pokoji, pretože to bol inteligentný človek. Nebol to typický dejvický „lampasák“. Ale nemôžem mu odpustiť, že medzi nás nechal vstúpiť politiku. Keď som povedal niečo proti socializmu, okamžite vyletel a reval: A čo si v živote dokázal?“
Foto: Space Films
Prvú zbierku poviedok Jak potopit Austrálii vydal Šabach v roku 1986. Skúsenosti už predtým zbieral publikovaním v rôznych periodikách ako Mladá fronta, Kmen či Práce, ale aj prostredníctvom netradičných povolaní. Pracoval napríklad ako technický redaktor v Pragokoncerte, odborný referent Galérie hlavného mesta Prahy či dokonca ako nočný strážnik v Národnej galérii, kam prichádzal s vidinou voľného času na čítanie či písanie. Ako však neskôr zistil, obe sú strašná drina.
Aj keď si Šabach v dielach pomáhal skutočnými zážitkami, svižné tempo jeho poviedok vychádza zo sústredenej a systematickej práce a štúdia literatúry. Ako o svojom diele sám hovorieval, „život nepíše poviedky s pointami. Nikomu z nás sa nestala príhoda, ktorá by sa hneď dala rozprávať v silvestrovskom programe“. Rovnako skeptický zvykol byť aj k ľudskej predstavivosti, ktorá sa podľa jeho slov trochu preceňuje. „Keby bola ľudská fantázia dokonalá, nepotrebovali by sme Playboy,“ vtipkoval v relácii Na plovárně.
V roku 2006 napísal Šabach poviedku Občanský průkaz, ktorá sa neskôr stala predlohou rovnomenného filmu Ondřeja Trojana. V jednej zo svojich najsilnejších častí poviedka opisuje mlátenie demonštrantov v auguste 1969. Ako však autor priznal pre Aktuálně.cz, vtedy tam vôbec nebol: „Potuloval som sa po Anglicku. A pritom je ten ,Václavák‛ tridsať najpodarenejších strán v Občanském průkaze. Možno sa pocit hanby, že som tam nebol, premietol do nahnevanosti a presvedčivosti textu,“ dodal.
Šabach sa však v úlohe tlmočníka a pozorovateľa vždy cítil lepšie ako v úlohe chuligánov, ktorých tak často opisoval. Vraj na to nemal odvahu. Dokonca sa nerád označoval za spisovateľa. Ako zvykol citovať Karla Čapka, aj tomu najslušnejšiemu človeku sa môže prihodiť, že sa stane spisovateľom. Petrovi Šabachovi sa to nakoniec prihodilo a v roku 2016 mu udelili aj literárnu Cenu Karla Čapka.
