Kniha týždňa: Zavŕšenie príbehu

09.10.2017 07:00

Italo Calvino vo svojej prednáške pre študentov Columbia University v New Yorku v súvislosti so svojím dielom Neviditeľné mestá povedal, že kniha je podľa neho niečo so začiatkom a s koncom. Pripúšťal, že pre toto jeho dielo to celkom neplatí, ale pre román áno, lebo ten by mal mať svoju stavbu, aby sa v ňom dala odhaliť zápletka, príbeh, rozuzlenie.

Elena Ferrante: Príbeh stratenej dcéry
Elena Ferrante: Príbeh stratenej dcéry

Elena Ferrante napísala štyri knihy, kde každá z nich mala svoj príbeh, svoju zápletku, ale na rozuzlenie si bolo treba počkať. Priniesol ho až štvrtý diel tejto série, ktorý teraz vyšiel aj po slovensky vo vydavateľstve Inaque pod názvom Príbeh stratenej dcéry. Do slovenčiny ho rovnako ako tri predchádzajúce časti – Geniálna priateľka (2015), Príbeh nového priezviska (2016), Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú (2017) – preložila spisovateľka Ivana Dobrakovová. A tak aj naši čitatelia môžu sledovať osudy obyvateľov chudobnej neapolskej štvrte po celú druhú polovicu minulého storočia spolu s premenami Talianska.

Horúčka Ferrante

Keď si uvedomíme, že ide o členov deviatich rodín s početným potomstvom, ku ktorým treba prirátať desiatky ďalších postáv, oceníme nielen fabulačný výkon, ale aj psychologickú prenikavosť autorky. Každej postave vie dať individuálnu tvár a sprevádzať ju peripetiami života.

Už Dostojevskij, dobrý znalec zákutí (aj tých temných) ľudskej duše, si uvedomoval, že stačí vytvoriť dobré postavy, nechať ich konať v súlade s ich povahou a máte príbeh, netreba ho vymýšľať a postavám vnucovať. Ide však o rozprávanie v prvej osobe, Lena je rozprávačkou príbehu i jeho protagonistkou, ostatné postavy, ich konanie, prostredie, v ktorom sa pohybujú, vidíme jej očami. Aj jej geniálnu priateľku Lilu, jej impulzívnu povahu, tvrdohlavosť, priam živočíšnu zrastenosť s prostredím Neapola i vnútorné prežívanie tragédie po strate dieťaťa vnímame cez jej interpretáciu. Priateľky od detstva, žijú vedľa seba, podporujú sa, žiarlia na seba, nenávidia sa, rozchádzajú sa, no zostávajú spojené akoby v nejakej dvojjedinosti, ktorú nenaruší ani spoločný milenec. Dospeli, vydali sa, porodili deti, rozviedli sa, našli si nových partnerov. To všetko opisuje Lena bez príkras, prenikavo, kritická voči sebe i voči ostatným.

Geniálna priateľka, teda všetky štyri knihy, ktoré tento cyklus obsahuje, bola preložená do vyše štyridsiatich jazykov. Udivuje najmä jej veľký úspech v anglicky hovoriacich krajinách. Keď sa záujem o túto autorku rýchlo stupňoval, novinári začali hovoriť, že USA zachvátila „horúčka Ferrante“. V Taliansku dosiahol jej náklad pol druha milióna výtlačkov, no v Spojených štátoch to boli až dva milióny, k čomu treba prirátať ešte sedemstotisíc exemplárov vo Veľkej Británii. Tam si ju na jar tohto roku mohli diváci pozrieť aj v zdramatizovanej podobe v divadle Rose Theatre v Kingston upon Thames na južnom okraji Londýna.

Knihy sa bránia samy

Klasická forma rozprávania s priehľadnou dejovou líniou naplnenou mnohými udalosťami a zvratmi, prepracovanou psychológiou postáv, opismi prostredia a prepojeniami na konkrétne historické udalosti romány priam predurčujú na televízne spracovanie.

Režisér Saverio Costanzo už tohto roku začína nakrúcať seriál s názvom Neapolitan novels, ktorý bude mať 32 častí a do vysielania by sa mal dostať na jeseň budúceho roka. Na potvrdenie toho, že anonymita nie je len komerčný trik, ako upútať pozornosť, Elena Ferrante sa podieľa aj na príprave scenára a robí to celkom v súlade so svojím doterajším postojom.

Geniálna priateľka (2015), Príbeh nového...
Geniálna priateľka (2015), Príbeh nového priezviska (2016), Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú (2017) Autor: Inaque

Východiskom je kniha, režisér a scenáristi sú čitatelia, ktorí majú právo na svoju interpretáciu a do televízneho spracovania prenesú svoje videnie života a umenia. Ferrante to rešpektuje, vysvetľuje, keď sa jej na niečo pýtajú, ale nevnucuje svoju predstavu. „Nežiarlim na svoj text. Je jasné, že niečo stratí a niečo získa. Čítam scenáre, radím, ale nechcem brániť svoju knihu. Knihy sa bránia samy. Keď vyjdú, už sú nezraniteľné.“

Spisovateľ nie je kriminálnik

Minulý rok sa pravdepodobne zavŕšilo aj pátranie po autorovi, ktorý sa skrýva za pseudonymom Elena Ferrante. Po rôznych dohadoch, ktoré sledovali predovšetkým literárne stopy, sa novinár Claudio Gatti a noviny Il Sole 24 ore pustili po stope, ktorá ich doviedla k Anite Raja. Ide o prekladateľku z nemčiny, ktorá pracuje pre vydavateľstvo E/O, kde vyšli aj knihy Eleny Ferrante a jej meno sa aj dovtedy objavovalo medzi kandidátmi na autorstvo.

Jej matka pochádzala z poľskej židovskej rodiny, ktorá sa v roku 1937 presťahovala do Talianska. Bola učiteľka a vydala sa za neapolského právnika. Anita Raja sa narodila v roku 1953 v Neapole a v roku 1956 sa presťahovala do Ríma. Meno autorky teda nebolo nijakým veľkým prekvapením.

Oveľa väčším a nepríjemnejším prekvapením bola cesta, po ktorej sa tento novinár vydal. Dostal sa k účtom Anity Raja, kde sledoval, ako tam pribúdali sumy po sfilmovaní jej diel a po prekladoch do angličtiny. Pozrel sa aj do katastra, aby zistil, že Raja a jej manžel Domenico Starnone si v posledných rokoch kúpili drahé nehnuteľnosti. Väčšinu kritikov i čitateľov takýto postup pobúril. Ozval so dokonca aj riaditeľ vydavateľstva E/O Sandro Ferri, ktorý takýmto „bádateľom“ pripomenul, že spisovateľ nie je kriminálnik, aby na neho vyťahovali podobné metódy.

Ani novinári a kritici vo veľkej Británii a v USA s takýmto zasahovaním do súkromia spisovateľov nesúhlasia. Alexandra Schwartz v novinách The New Yorker súhlasí s Elenou Ferrante, že za autora hovoria jeho knihy. Cez knihu sa čitateľ cíti spriaznený s autorom, ktorý nevie nič o čitateľovi, a ten zase nepozná detaily zo života autora. Stretávajú sa na neutrálnej pôde, ktorá je prístupná pre všetkých.

Mimo i vnútri

Zbytočnosť narúšania súkromia autora potvrdzuje aj výsledok práce Claudia Gatta. Presvedčil sa, že životopisné údaje Anity Raja sa vôbec nezhodujú s tým, čo Elena Ferrante píše o postavách v Geniálnej priateľke. Pochádzali z chudobných rodín, skoro celý život prežili v Neapole, zatiaľ čo Anita Raja sa narodila o desať rokov neskôr ako protagonistky jej knihy a v Neapole prežila iba svoje prvé tri roky.

Gatto by bol urobil lepšie, keby si namiesto prehrabávania sa v cudzích účtoch prečítal článok Eleny Ferrante o jej vzťahu k dielu Jane Austenovej. Bola jej veľkou obdivovateľkou a pri čítaní kníh tejto britskej spisovateľky si položila otázku, prečo ich uverejnila pod pseudonymom. Boli to časy, keď sa nepatrilo, aby žena hovorila na verejnosti o svojich citoch, hoci aj v umeleckej forme. No videla v tom aj hlbšie osobné príčiny, prečo bola Jane Austenová zdržanlivá. Ferrante to podrobne rozoberá na postavách románu Rozum a cit.

Marianna je pekným príkladom bezstarostného mladého dievčaťa, ktoré podľa romantického vkusu pokladá svoju citovosť za jedinú pravdu a seba za jedinečnú uprostred fádnych ľudí. Zdedila nezodpovednú ľahkovážnosť po svojej matke, no je aj produktom novej túžby po slobode. Elinor nemá nič zo svojej matky a svojej sestry Marianny. Nemá nič zo žien, ktoré majú hrôzu zo starodievoctva a hľadajú zabezpečenie v manželstve. Nemá nič zo žien, ktoré manipulujú mužmi, aby zabezpečili svoje záujmy a záujmy svojich detí. Nemá ich egoizmus, ich nespoľahlivosť, ich hlad po klebetách, ich neviditeľnosť ako snúbeniek, manželiek a matiek. Pritom je naplno ponorená do hierarchie hodnôt a situácie žien na prelome 18. a 19. storočia. Vie, akú úlohu hrajú peniaze. Túži po láske, túži po šťastí a šťastie sa rovná manželstvu. Pritom dobre vidí klietku, do ktorej ženy zavrel mužský svet.

Jej originalita spočíva v tom, že je mimo i vnútri každodenného ženského života. Videla zlé vlastnosti žien, ale nekládla medzi ne a seba neprestupnú hranicu. Nedbá o svoju jedinečnosť, ale usiluje sa byť stále lepšia. Chce, aby jej sebakontrola a citovosť boli v rovnováhe.

Právo robiť to práve tak

Podobne si počína aj Jane Austenová. Nestavia do popredia seba, nedáva na knihy svoje meno, lebo nepíše len za seba, ale aj za ostatné ženy, aby dosiahli to, po čom túži Elinor.

Ferrante si na románe Rozum a cit všíma ešte jednu vec: opis neľahkého vzťahu medzi dvoma ženami, v tomto prípade sestrami, ktoré napriek konfliktom a nedorozumeniam, napriek odlišným povahám nevedia žiť jedna bez druhej.

O dvesto rokov neskôr Lila a Lena žijú v inom svete, no sú tiež ženy, cítia, rozmýšľajú, milujú, nenávidia a píšu ako ženy. A trvajú na svojom práve robiť to práve tak. Elena Ferrante je na ich strane, lebo je presvedčená, že aj získané práva treba stále obhajovať.

Elena Ferrante: Príbeh stratenej dcéry
Preklad: Ivana Dobrakovová, Inque, Bratislava 2017

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Príbeh stratenej dcéry #kniha týždňa #Elena Ferrante
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk